Vieš čo, ja už fakt nezvládam návštevy u svokrovcov. Vždy keď tam mám ísť, už mi je zle len z tej predstavy. Úplne mi dvíha žalúdok z niektorých ich zvykov, fakt neviem, čo so sebou robiť. Rada sa s nimi porozprávam, to je ešte v pohode, ale sadnúť si s nimi za stôl? To proste nedávam. A manžel to vôbec nevidí, podľa jeho mamy som len nejaká princeznička, čo sa stále na niečo sťažuje a vymýšľa.
Chvalabohu, bývame s Radovanom samostatne, ale žiaľ, ešte stále dosť blízko na to, že niekedy musím prísť aj osobne, nestačí len zavolať. Vždy sa snažím niečo si vymyslieť, len aby som nemusela ísť k nim no nie vždy sa to dá. Oni sú inak úplne normálna rodina svokor aj svokra majú vysoké školy, obaja pracujú, doma majú pekne, čisto, organizovane. Ale stačí, že sadnú za stôl a mňa obleje studený pot. Priznávam, som dosť prieberčivá napríklad nikdy si nevezmem lyžicu po Radovanovi, keď ju už olízal, jednoducho to neviem prekonať, hoci ho milujem.
Pri mužovi sa to dá časom zľahka prekonať, lebo je to predsa len môj človek, ale pri jeho rodičoch je to hneď ťažšie. A tam to ide úplne bez zábran. Napríklad, svokra pripraví šalát do veľkej misy, naberá, ochutná, olíže lyžicu a zase ju vráti do misy. No toto je úplne na hlavu, vážne fúj.
Iná situácia dávajú si doma pálenku, ja si zvyknem doniesť svoje vínko. Svokra nemá problém vziať mi pohár a odpije si, aby vyskúšala, aké je. Veď prečo? Mne to príde minimálne nehygienické. Skúšam si vymeniť pohár tak, aby si nevšimla, no občas sa nestihnem. Svokor si zase nájde čas do mňa celý večer rýpať, raz za čas to vie byť aj riadne nepríjemné. Radovan sa síce občas zastane, ale väčšinou nič nezmení.
Ďalší jej geniálny spôsob keď ostane po obede polievka, naleje si, nezje všetko, tak to vyleje naspäť do hrnca a šup do chladničky. A to isté s hocijakým jedlom aj šalát, ktorý ostal po hosťoch. Preto už doma u svokrovcov zásadne nejem nič, čo nevidím pripravené priamo predo mnou mám traumatizujúci pocit, že to môžu byť zvyšky po niekom inom.
A ešte, má taký svoj zvyk keď ide niečo opekať na panvici, tak si na ňu predtým odpľuje, aby vraj vedela, či je dosť rozpálená. Pri všetkej úcte, existuje aspoň tisíc normálnych spôsobov, ako to zistiť, prečo práve toto? Svokra povie, že tým teplom tam aj tak nič neostane, ale mne z toho beží mráz po chrbte.
Klinec všetkého ale nastal, keď som raz videla, že po oslave dali psovi dožrať zo šalátu s gulášom priamo z misy, a potom ju dali do drezu spolu s ostatnými taniermi, ako keby nič. Tak toto už bol konec. V kútiku duše som im povedala, že žiadať jesť z misky po psovi je už trošku veľa. Všetci na mňa pozerali jak na blázna a vysvetlili mi, že tie taniere predsa vždy dôkladne poumývajú. Ale mne to je jedno! Pes predsa nemá jesť z tanierov, z ktorých sa vzápätí je! Aj som sa opýtala svokry, že keď to tak nevadí, či mi vyumýva týchto psích misiek a či z nich potom zjem. Veľmi sa urazila. Ale podľa jej logiky je to predsa nič, veď sú umyté. Samozrejme, Radovan mi potom vravel, že som to prehnala, no ja mám pocit, že som len povedala, čo je pravda.
Fakt sa mi už nechce chodiť na návštevy k svokrovcom. Ideálne by bolo si priniesť vlastné taniere aj svoje jedlo, no viem, že by tým bola na smrť urazená, a celá oslava by bola v háji. Neviem čo robiť nechcem Radovana dostávať do ťažkej situácie, lebo potom by mal doma nervy, ale ja tam vážne nerada chodím.
Niekedy tajne rozmýšľam, aké by to bolo, keby sme sa odsťahovali napríklad do Žiliny stačilo by mi s nimi volať, vôbec tam nemusím chodiť. Lebo rozprávať sa viem, ale tieto návštevy sú pre mňa úplné trápenie.
