Príbuzní môjho milovaného sú akísi zvláštni, akoby boli vytrhnutí z iného sveta. Niekedy mám pocit, že sa o naše rodinné veci nezaujímajú vôbec a nikdy sa nesnažili zasahovať do toho, čo sa deje u nás doma. To ma napĺňa vďačnosťou, lebo si ma prijali ako vlastnú, hoci v mojich snoch im stále uniká význam blízkosti. Ale na druhej strane mám svoj dôvod na sťažovanie sa presvedčenie, že všetko sa musí dokázať vlastnými rukami, sa im vkradlo do duše ako tieňa v Petržalke. Majú dostatok peňazí, ba aj dedičstvo im padlo do lona ako dážď v horách, no stále tvrdia, že človek musí na všetko stačiť sám.
Aj keď chápem hodnotu sebestačnosti, niekedy mi v snový chvíľach napadne, že by mohli podať pomocnú ruku, najmä keď sme jedna rodina. V centre Bratislavy majú ešte dve voľné byty, ktoré len ticho dýchajú po poslednej renovácii. Keď som naznačila, že by sme tam radi bývali, ich uši sa zmenili na sklenené dvere a naše túžby nevstúpili dnu. Preto sa naša rodina ocitá v neustálom pohybe, presúvame sa z nájmu do nájmu ako tichí pútnici, ktorí spia v ruinách pod hviezdami.
Moji rodičia žijú v dedine neďaleko Myjavy, kde slovenské koruny sú len tiché echo minulosti. Nie sú schopní nás podporiť, ich peniaze miznú v mlákach starostí a na pomoc nám neostane. Snívam o vlastnom byte, ale zdanlivo sa topím v rieke reality, kde výplata stačí len na nájomné a pár rožkov s maslom. Šetriť na budúcnosť je ako zbierať kvapky zo zimného mraku náročné, neuchopiteľné.
Snažila som sa rozprávať so svojou svokrou, Evou Malovskou, a v snovej krajine jej hovorím o tom, aké nestabilné sú životy našich detí kvôli tomu, že stále meníme adresu. Ale jej odpoveď sa nesie vzduchom ako zvonivá ozvena, ktorá rezonuhe s výčitkou: Výber detí bol unáhlený, kto je rozumný, stavia dom skôr než rodinu. Bolelo ma počuť tú chladnú pravdu v surrealistickom labyrinte, kde sú naša bolesť a jej neochota spojené zvláštnym mostom z tieňov.
Som rozpoltená medzi snovou snahou zachovať dobrosrdečné vzťahy a súčasne si uvedomujem, že pre Evu a jej manžela je prvoradý vlastný pohodlný svet, ktorý sa točí ako karusely na námestí v Žiline. Občas pomôžu, zoberú deti na prechádzku alebo prinesú koláče, ale vo vnútri neviem, ako udržať v budúcnosti zdravý vzťah ich priority sa pohybujú v zrkadlovom labyrinte, kde pohodlie je bohom a rodina len vzdialenou ozvenou.
Niekedy si uvedomujem, že Evine ruky sú už staré a raz budú sama potrebovať pomoc. Možno až vtedy, keď ich vlastný svet začne praskať, pochopia, aké ťažké je žiť v neustálom pohybe. Do toho momentu zostávam roztrhnutá medzi túžbou po smirení a sklamaním z ich ľahostajnosti k vlastným vnukom, v snove, kde pocity plávajú vo vzduchu ako bubliny a neviem, ako ich uchopiť.
