Zuzana… ozvala sa svokra hlasno. Zuzana, ktorá práve telefonovala, strhla sa. Zase len sedíš, ako vždy, poznamenala svokra nespokojne. Zuzana si však pokojne telefonát dokončila a snažila sa svokru nevnímať. Furt len rozprávaš a rozprávaš, mohla by si aspoň môjmu synovi niečo navariť, pokračovala svokra bez prestávky.
Nechaj ma už…, šepkala Zuzana do telefónu a snažila sa tváriť, že slová svokry nepočuje. Pozrite sa na ňu! Veď to je neuveriteľné! Svokra sa urazene vybrala von. Zuzana zložila a sťažka vydýchla. Bola už z tohto všetkého úprimne vyčerpaná. Minulý rok s manželom Martinom konečne splatili hypotéku. Mala to byť ich malá výhra garsónka, ale kuchyňa bola priestranná a balkón veľký. Konečne mohli začať rozmýšľať nad dieťaťom.
Zuzana pracovala z domu, no Martin veľmi dobre vedel, že to nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Lenže jeho mama nechápala. Rodičia Martina bývali dlho na dedine, a mladí za nimi nemohli často jazdiť. Navyše, sused v dedine už dávno plánoval kúpiť ich dom a presviedčal ich, aby mu ho predali. Onedlho sa náhodou ukázalo, že byt vedľa Martina je na predaj. Hoci svokra tvrdila, že do mesta nikdy, len čo to zistila, dom okamžite predali a presťahovali sa. Martinov otec ešte pracoval, no mama čerstvo odišla do dôchodku. Na dedine sa začala nudiť, v meste mala aspoň Zuzanu za susedku. Svokra však akosi netušila, že Zuzana neposedí celý deň doma, ale má povinnosti sedí na telefóne a rieši prácu.
A tak, zakaždým keď Martin ráno odišiel, svokra vždy vstúpila do ich bytu, akoby patrila medzi nábytok. Zuzana jej to skúšala vysvetľovať, aj Martin s ňou dohováral, ale márne. O pár dní už zvonila opäť na dvere. Jedného dňa sa rozhodli nedvíhať. Zuzana pracovala cez ustavičný zvuk zvončeka. Svokra pohrozila, že zavolá políciu, a až vtedy musela Zuzana otvoriť. S Martinom už nevedeli, ako sa zbaviť neustálych vpádov jeho mamy, ale takto to ďalej nemohlo ísť. Pár dní tichého domáceho boja, a svokra bola urazená no vydržalo jej to len do ďalšieho rána.
Na druhý deň už znova roztáčala svoje rady a dlhé monológy. Nemôžem už takto žiť, zverila sa Zuzana jedného večera Martinovi. Neberie do úvahy ani tvoje slová, už vôbec nie moje. Chápem ťa. Lenže čo mám urobiť? Bola to ich voľba predať dom a kúpiť si byt. Ako som im v tom mohol zabrániť? Keby sme niečo vymysleli, aby mala mama vlastný program? A čo? Pozerala som sa, všetko som zisťovala. Nastalo medzi nimi ticho.
Koľko máme našetrené? spýtal sa zrazu Martin. Pozriem sa, prečo? spýtala sa Zuzana. Veď bývame v garsónke. Keď príde dieťa, budeme potrebovať väčší priestor. Nemali by sme sa poobzerať po väčšom byte? Väčší byt? Inde? Presne tak. Načo to odkladať? To nemyslíš vážne! rozžiarila sa Zuzana padla Martinovi do náručia.
Na druhý deň chodila Zuzana po byte vzrušená, až ju ani ďalšia svokrina návšteva nerozhodila. O dva týždne šokovali rodičov správou o sťahovaní.
To akože čo má znamenať? sadla si svokra na stoličku. No výborne, deti! A kde budeme pestovať vnúčatá? ozval sa Martinov otec. Mama, prosím! Nebudeme ďaleko len v inom bratislavskom obvode. Nemajte strach. Tu je veľa susediek vo vašom veku. A my vás budeme navštevovať, utekal ich upokojiť Martin.
Zvláštne svokra si medzi seniormi v dome hneď našla kamarátky. A mladí si konečne začali písať vlastný životný príbeh.
