Môj otec opustil mňa a moju mamu, keď som mal iba dvanásť rokov. Zostali sme bez domova a bez akejkoľvek opory. Ani sa neobťažoval kontaktovať políciu a vyzeralo to, akoby na nás úplne zabudol. Keď som mal pätnásť, dostali sme sa do ďalších problémov raz sa u nás objavil mladý pár a žiadali, aby sme im uvoľnili jednu izbu, údajne im ju môj otec prisľúbil.
Mama sa otca na to konfrontovala, no on bezcitne vyhlásil, že ten pár sú pre neho ako jeho vlastné deti. Pre mamu bolo takéto spolubývanie neznesiteľné, preto náš byt predala a časť peňazí odovzdala človeku, ktorého otec považoval za svojho. Zvyšok použila, aby cez realitnú kanceláriu na internete kúpila dvojizbový byt. Aby som mohol pomôcť mame so splácaním úveru, musel som na niekoľko rokov odložiť štúdium a začať pracovať.
Nakoniec mama zomrela a zanechala mi ešte rok na splatenie poslednej časti dlhu. Práve v tom čase sa po rokoch z ničoho nič objavil môj otec nová manželka ho vyhodila z domu, bol už starý, chorý, s úbohou penziou a takmer bezdomovec. Prišiel a žiadal odo mňa pomoc. Keď som stál pred ním, nemohol som si odpustiť otázku, či je jednoducho drzý alebo len naivný. Po dvadsiatich rokoch, počas ktorých sa o mňa ani raz nepostaral, práve on, ktorý mi vzal byt, pripravil ma o možnosť vzdelania a dostal ma do finančných problémov, sa úprimne čudoval, prečo ho nevítať s otvorenou náručou?
Voči nemu som necítil ani štipku zľutovania. Možno si zaslúži ľútosť niekoho, ale určite nie moju, povedal som si v duchu. Veď pre cudzích urobil viac než pre vlastné dieťa a na mňa vždy zabúdal. Povedal som mu na rovinu, že ak potrebuje pomôcť, mal by sa obrátiť na toho, koho si vybral namiesto mňa, a nie na syna, ktorého bez váhania opustil. Jasne som mu vysvetlil, že chcem, aby ma on aj moja adresa navždy vymazal zo svojich spomienok lebo nikdy nebol a ani nebude pre mňa skutočným otcom.
