Tento prípad sa stal na slovenskej základnej škole
Tento príbeh sa odohráva na základnej škole v malom slovenskom meste v roku 1986. Svedkami boli osemročné deti, no nikto o tom nehovoril, a tak sa celá vec nerozšírila. Dokonca ani rodičia, ktorí sa pravdepodobne dozvedeli, čo sa stalo, si na učiteľku nesťažovali. Prosto nikto.
Dozvedela som sa o tom priamo od učiteľky, ktorá niesla tento zážitok v sebe s výčitkami po celý svoj život. Za všetko mohla vina a spomienky na to, čo spravila jednému žiakovi.
Situácia bola naozaj nepríjemná. Úprimne ani neviem, ako sa na to mám pozerať.
Rada by som poznala vaše názory…
Do okresného mesta bola po škole priradená mladá učiteľka pre prvý stupeň. V podstate ešte dievča mala len 22 rokov. Žiadne skúsenosti, len túžba získať vlastnú triedu a dokázať svoje kvality odborne aj ľudsky.
A treba povedať, že sa jej darilo. Dostala totiž triedu, kde zostali deti po dôkladnom výbere (paralelne bol v ročníku špeciálny odbor). Ich výsledky tešili vedenie školy aj rodičov. Ani s disciplínou neboli väčšie problémy.
Medzi tridsiatimi piatimi žiakmi sa však vždy nájde zopár, ktorí budú skúšať učiteľa, čo vydrží. U pani učiteľky, nazvime ju pani učiteľka Jarmila Dielová, takí tiež boli. Ona však s nimi vedela vychádzať dokázala ich zaujať, zapojiť medzi ostatné deti aj do života triedy. Všetkých, okrem jedného…
Branko bol z neúplnej rodiny. Mama sa mu veľmi nevenovala: hlavne že bol sýty a o nič sa viac nestarala. Rástol teda ako divá burina sám pre seba, bez ochoty alebo schopnosti nadväzovať vzťahy s deťmi, nieto ešte s dospelými.
Pani učiteľka Jarmila sa všemožne snažila si Branka získať, ale márne. On schválne všetko robil tak, aby ju naštval. Vedel celý čas sedieť pod lavicou, robiť grimasy, rozosmievať ostatné deti. Nahlas nadával tým najhrubším spôsobom, len aby ho bolo počuť. Kruto urážal spolužiakov, najmä dievčatá, až sa rozplakali. Okato fajčil na školskom dvore, na čo si netrúfali ani deviataci.
Ak mu niekto niečo povedal, Branko sa vypäl a drzo vyhlásil:
No a čo mi spravíš?
Najhoršie však bolo, že Branko pľuval na ostatných.
V triede nebolo dieťaťa, ktoré by od neho aspoň raz nedostalo poriadnu dávku slín. Robil to s jasným potešením: nabral čo najviac slín a s chuťou ich poslal na ďalšiu obeť.
Odporné je slabé slovo.
Koľkokrát sa s ním pani učiteľka pokúšala rozprávať, koľkokrát ho hanila, vysvetľovala, prečo sa tak nespráva všetko bolo zbytočné. On si z toho nič nerobil a pľuval ešte viac.
Nakoniec pani učiteľka zavolala jeho mamu. Obvykle rodičov neoslovovala s takýmito vecami, ale tu už iná možnosť nebola.
Prosím, porozprávajte sa so synom. Nereaguje na nič, opľúval pomaly každého. Asi čoskoro prídem na rad aj ja.
Mama sľúbila, že pomôže. Poriadne dala Brankovi vareškou. Branko prišiel do triedy celý modrý, v očiach mal vytrvalú nenávisť.
V ten istý deň začal rozširovať svoje územie: pľuval aj na chodbe cez prestávku. Najprv neviditeľne, potom už aj verejne. Vyzeralo to, že ho to baví ľudí provokovať. Smial sa, keď videl odpor a slzy na tvárach detí. Prečo si dovolil pľuť aj na starších žiakov? To nikto nevedel. Malý, útly, akoby nemal pud sebazáchovy.
Starší chalani ho už veľakrát chytili, dali mu po papuli, pohrozili a pustili. On sa však rozbehol na pár metrov a nadával im tie najhrubšie slová, aké dokázal.
Skrátka, druhák Branko liezol všetkým na nervy. Vrcholom jeho výčinov bol odporný pľuvanec priamo na hlavu pani učiteľky zemepisu, ktorú v škole všetci deti milovali. Branko vyliezol na schodište a šmaril svoje pozdravy na všetkých, čo šli nižšie. Učiteľku si iste pomýlil so staršou žiačkou.
Tá si nič nevšimla, ale všetko videli desiataci. Tí učiteľku informovali a Branka tak zbili, že ho museli odviesť do školskej ambulancie.
Pani učiteľka Jarmila, toto raz zle skončí, povedala starenka školská sestra, keď narušiteľ utiekol späť do triedy, treba s tým niečo robiť.
Veru, už som skúšala všetko, nič nepomáha. Len to je potom horšie.
Takíto chápu iba vlastným jazykom, poznamenala sestra zamyslene.
Tak čo mám spraviť, mám ho opľuť späť, aby pochopil? vybuchla učiteľka.
No, neviem
Rozhovor skončil, pani učiteľke tie slová ostali v hlave.
Po bitke bol Branko chvíľu ticho, ale potom to začalo odznova.
Jedného dňa mala jedna z dievčat v triede narodeniny. Priniesla čokoládové bonbóny, rozdávala všetkým, deti jej zagratulovali aj učiteľka. Branko sa opäť blysko opľul oslávenca rovno do tváre. Dievča sa rozplakalo On tam stál spokojný a pohŕdavo pozeral na učiteľku, akoby hovoril:
No a čo s tým urobíš?
Vtedy pani učiteľka Jarmila stratila trpezlivosť…
Zavolala Branka k tabuli. Mlčky vstala a zamkla triedu zvnútra. Pohľadom prešla po stíchnutých deťoch a rozhodne povedala:
Postavte sa, koho Branko aspoň raz opľul.
Postavili sa takmer všetci.
Už sme mu to veľakrát hovorili, že je to nepríjemné, odporné, ale on nás nepočúva. Myslím, že nám jednoducho nerozumie… Teraz mu to vysvetlíme všetci spolu.
Deti na ňu prekvapene pozerali napätých vyše tridsať párov očí.
Dovolím vám urobiť niečo naozaj škaredé. Slušní ľudia by to nikdy nespravili, ale my už fakt nemáme inú možnosť. Každý jeden z vás môže Branka dnes raz opľuť. Možno tak konečne pochopí, aké to je hnusné.
Deti sa takmer naraz pohli smerom k obvinenému. Mlčky. Branko sa rozbehol k dverám, zabudol, že sú zamknuté. Spolužiaci ho natlačili do rohu k umývadlu a systematicky, jeden po druhom, ho opľúvali. Jedni to robili so zadosťučinením, iným bolo evidentne trápne a len symbolicky naznačili. Ale zapojili sa skoro všetci. Striedali sa, ticho. Nikto sa nesmial ani nič nehovoril.
V triede bolo počuť iba Brankove zafňukanie.
Až keď sa všetci vrátili na svoje miesta, bol pohľad na neho ťažko znesiteľný…
Predstavte si sami, ako asi vyzerá človek, ktorého opľulo tridsať ľudí…
Branko sedel na podlahe, držal si hlavu a nezdvihol ju. Ani nemusel, každý videl, že mu po tvári tečú prúdy sĺz.
Pani učiteľka Jarmila prešla pohľadom po celej triede. Ticho viselo vo vzduchu.
Neviem ako vám, mne je hanba. Za seba, za neho, za nás všetkých.
Deti sklonili pohľady…
Zapamätajte si tento deň. Už nikdy nikoho neponižujte ani slovom, ani skutkom. Inak vidíte, ako to môže dopadnúť.
Odomkla triedu a otvorila dokorán dvere. Branko pokrivkával a vybehol z triedy…
Nebudem hovoriť, že to má byť naše tajomstvo. Verím, že sami viete, ticho povedala pani učiteľka. Môžete ísť.
Branko sa ten deň už v škole neukázal.
Ani ďalší deň neprišiel.
Pani učiteľka Jarmila šla za ním domov. Pripravovala sa na nepríjemný rozhovor s jeho mamou, ale tá očividne nič netušila.
Nie je vo svojej koži, ospravedlňovala sa, stále plače, do školy ísť nechce.
Mohla by som s ním prehovoriť? navrhla učiteľka.
Mama len kývla a vpustila ju do bytu.
Keď Branko zbadal pani učiteľku, schoval sa pod perinu.
Chápem, že je ti to trápne, sadla si učiteľka k nemu a pohladila ho po hlave, a že máš strach, že sa ti budú všetci smiať.
Branko mlčal.
Ale nie si predsa zbabelec. Možno sa budú smiať, ale určite ťa nikto nezabije.
Žiadna odpoveď…
Chcel by si prejsť do inej triedy? Možno by sa tam deťom páčilo, keby si tam tiež na nich pľuval.
Branko vyletel spod periny s rozžhavenými očami:
Ja už nikdy nebudem pľuť! vyhŕkol a stíchol, Prosím, neprekladajte ma…
Tak to je výborné. Spolužiaci sa už obávali, prečo nechodíš do školy a či je všetko v poriadku.
Branko len sklonil hlavu a neprehovoril.
Pani učiteľka Jarmila mu rozstrapatila vlasy:
Tak zajtra na videnu!
Na videnu… potichu odvetil chlapec.
Keď sa Branko vrátil do triedy, všetci sa správali tak, ako keby sa nič nestalo…
Odvtedy už nikto v triede nikdy nepľuval…
V starších ročníkoch učitelia často hovorili, že taký súdržný kolektív už dlho nevideli.
Vyzerajú ako jedna rodina, básnili.
Alebo ich spája nejaké hrozné tajomstvo, žartovali iní.
Možno by pani učiteľka Jarmila k tomu niečo povedala, keby neodišla do iného mesta a už sa do tej školy nikdy nevrátila.
Roky sa potýkala s ťaživou spomienkou, nevedela zabudnúť ten strašný moment. Obávala sa, že mohla deťom poškodiť psychiku.
Keď mi tento príbeh rozprávala, poradila som jej, nech sa dozvie, čo je s Brankom a konečne nájde pokoj.
Poslúchla.
Zistila, že keď bol Branko v šiestej triede, jeho mama sa vydala za vojenského dôstojníka, ktorý trval na tom, aby Branko šiel na vojenskú školu pomohol mu tam tiež s prijatím.
Dnes má bývalý výmyselník okolo 45 rokov. Je z neho dôstojník.
So spolužiakmi si stále udržiava kontakty. Občas navštívi aj rodné mesto.
A ešte niečo: na stretnutiach absolventov nikto nikdy nespomína príhodu s Brankom. Ani zo žartu. Zrejme na to naozaj zabudli…
