Nikdy som si nemyslel, že práve moji príbuzní ma donútia odísť z domu. Verili, že som povinný finančne podporovať každého člena rodiny, kto potreboval pomoc. Už od detstva som mal jasno chcem byť programátorom, pretože som sa pre túto oblasť naozaj nadchol. Držal som sa svojho cieľa, dokončil som gymnázium a potom som pokračoval na vysokej škole v inom meste. Tvrdo som na sebe pracoval a v programovaní som dosiahol veľké pokroky. Výsledky sa dostavili a veľmi ľahko som získal dobre platenú prácu v IT sektore.
Bol som spokojný, necítil som potrebu sa ženit vážil som si svoju slobodu a užíval si život podľa vlastných predstáv. Popritom som vždy finančne pomáhal mame a každý rok som ju brával na dovolenku. Bol som jej vďačný za všetko, čo pre mňa urobila.
Všetko sa však zmenilo v momente, keď môj mladší brat Juraj začal stále častejšie odo mňa pýtať peniaze údajne nevedel nájsť prácu. Najskôr mi nerobilo problém mu pomáhať, no čoskoro som si všimol, že sa na mňa príliš spolieha a ťaží z nášho vzťahu. To ma začalo trápiť, a rozhodol som sa byť s ním úprimný. Povedal som mu, že sa musí zobudiť, nájsť si robotu a starať sa o seba sám, nie stále čakať na pomoc ostatných.
Mojím cieľom nebolo byť lakomý, len som chcel, aby môj brat prebral zodpovednosť za svoj život a budúcnosť. Nečakal som to, ale po tejto konverzácii mi zavolala naša mama a pohádali sme sa. Obviňovala ma, že som sebecký a že som zabudol na rodinu. A napokon sa odo mňa odvrátilo viacero ďalších príbuzných. Neustále výčitky ma prinútili urobiť ťažké rozhodnutie: rozhodol som sa odísť do zahraničia.
Dnes to neľutujem mám úspešný život, dobrý príjem a istotu, no rodinné vzťahy ochladli. Aj tak však mamke telefonujem pravidelne a pomáham jej, keď potrebuje.
