Vieš, toto sa mi stalo asi pred pätnástimi rokmi. Bola som na návšteve v detskom domove a taká malá dievčinka so zelenými očami na mňa dlho pozerala, až sa naraz spýtala: Máte dcéru? Nie, odpovedala som trošku zaskočená.
Vzdychla si a povedala s takým smutným pohľadom: A nechceli by ste? Kým som si jej slová spracovala v hlave, znova prehovorila: Môžem byť vašou dcérou. Teda ak by ste ma chceli
Normálne som zostala chvíľu v pomykove. Veď mám syna, dvadsaťročného. Ďalšie dieťa už som ani neplánovala. No tá jej veta: Dcéra sa nikdy nestratí, a tie jej veľké zelené oči ma asi očarili.
Úprimne? Po dcére som vždy túžila. Chcela som princezničku, ktorej kúpim sukničky, ozdoby do vlasov, bábiky, budeme sa spolu maľovať a hrať sa hry pre dievčatá. No osud mi nadelil syna a nikdy som nenabrala odvahu na druhé dieťa. Tak som si v duchu vravela: Som už zrelá ženská, kdeže by som už teraz vychovala dievča? A ešte keď som vlastne nikdy nemala dcéru. No jasné, že by som chcela! povedala som jej a ona ma objala tak silno, akoby sme patrili k sebe odjakživa.
Tým objatím mi dala všetku lásku, čo sa v nej za tie roky v domove nahromadila. Tá malá sa volala Zuzana. Mala päť rokov a v domove bola už odvtedy, čo jej rodičia zomreli pri hroznej autonehode údajne tam zahynulo sedem ľudí naraz. Zuzka od vtedy len túžila po rodine, no ako to vo výchovných ústavoch býva, nikdy sa nikto neozval a ona stále čakala.
Nemôžeš si ani predstaviť tú jej radosť z toho, že má nových príbuzných. Hneď si zapamätala každého jedného člena našej rodiny aj zložité priezviská. Všetci si ju obľúbili, veď bolá úžasne milá a dobrosrdečná. Manžel zozačiatku moc nadšený nebol, no Zuzka ho okamžite obmäkčila a po chvíli už aj on začal hovoriť dcérka moja. Zuzka hneď prešla na mamka a ocko a môj muž si ani na chvíľu nepripustil myšlienku, že by bez nej boli naše dni.
Pre Zuzku bolo všetko nové, ale zvládla to hravo. V škole patrila medzi šikovné deti, v prvej triede z nej bola pani učiteľka celá paf bystrá, logicky mysliaca baba. Teraz má novú vášeň, píše básničky a všetci ju za to obdivujú. Vždy, keď ju vidím, ďakujem tomu dňu, že som šla do toho domova skontrolovať papierovačky. Inak by som dnes nemala svoju Zuzanku najväčšie šťastie, aké mi osud mohol poslať.
