Rád by som sa s vami podelil o poznanie, ktoré ma zasiahlo až v neskoršom veku. Žiaľ, pochopil som veľmi nepríjemné veci, ale ako sa hovorí, lepšie neskoro ako nikdy.
Pochopil som, prečo žijem sám, keď mám sedemdesiat rokov. Moje deti sa so mnou nerozprávajú už desať rokov a vnúčatá ani netušia, že som ešte nažive. Prečo sa to stalo?
Až na staré kolená som si priznal, že som celý život nežil správne a urobil som veľa chýb, ktoré dnes úprimne ľutujem. Ale späť sa už ísť nedá!
Vždy som svoje deti považoval za nerozumné kuriatka. Snažil som sa ich poučovať, ukazovať im, ktorá cesta je tá správna, rozprávať im, ako majú žiť. Ak sa im niečo nepodarilo, neváhal som im to vytknúť a zvyčajne som pridal moju obľúbenú vetu: Keby si bol poslúchol svoju mamu, všetko by bolo inak!
Stále som sa staral do ich osobných životov a do všetkého, čo robili. Mal som pocit, že bezo mňa nezvládnu nič samostatne. Neraz som urobil nepríjemnú poznámku aj na verejnosti, pred známymi či rodinou.
Postupne sa odo mňa deti začali vzďaľovať a dnes sme si úplne cudzí. O narodení mojej vnučky som sa ani nedozvedel od nich, ale od cudzích ľudí.
Snažil som sa s nimi nadviazať kontakt volal som, písal som listy, ale bolo to márne. Deti mi povedali:
Keď sme pre teba takí hlúpi, rozprávaj sa radšej s múdrejšími. Načo ti sme?
Až teraz som si uvedomil, že deti treba vždy brať ako dospelých s plnými právami. Potrebujú mamu, ktorá ich vždy pochopí, podporí, napečie štrúdlík a uvarí čaj.
Do ich súkromných vecí sa netreba miešať. Je to ich život oni majú právo rozhodnúť sa, ako ním prejdú. A ja? Som teraz sám. O čo mi je tá moja múdrosť?
Vážte si svoje deti, inak zostanete na starobu sami.
