Ja a moja bývalá manželka sme si rozumeli len na začiatku nášho vzťahu. Keď prebiehalo to obdobie sladkostí a kytíc, mysleli sme si, že sme do seba bláznivo zamilovaní. Ale keď sme zistili, že čakáme dieťa a naši rodičia nás donútili vziať sa, všetko sa medzi nami akosi zlomilo. Nie až tak, že by sme po roku spoločného života a po narodení syna rovno žiadali o rozvod, ale natoľko, že sme sa niekoľkokrát do týždňa hádali aj pre úplné maličkosti.
Našťastie som pracoval dosť veľa a manželka zostávala doma s dieťaťom, takže sme si od seba aspoň trochu oddýchli. Pokiaľ sme sa na seba doma príliš často nenarážali a svojmu chlapcovi som doprial všetku lásku vo voľnom čase, dalo sa to prežiť. Možno preto sme sa rozhodli aj pre druhé dieťa, keď mal náš syn štyri roky.
Príchod druhého dieťaťa nás na chvíľu stmelil, zdalo sa, akoby sme si znova našli k sebe cestumali sme plné ruky práce okolo detí a domácnosti. Zrazu sme čelili len spoločným starostiam, a na hádky už ani nebol čas.
Po druhom prišlo aj tretie dieťa. Zobral som si ešte viac práce, s čím manželka súhlasila. Nikdy sme si veľmi nevedeli odkladať peniaze, a keďže som nechcel, aby sa deti niekedy cítili ukrivdené, makal som, ako sa len dalo. Manželku som sa tiež snažil rozmaznávať, no zrejme to nestačilo, pretože keď mal najstarší jedenásť a najmladší štyri roky, nachystala rozvodové papiere a povedala mi, že má iného chlapa.
Nebola to pre mňa žiadna životná rana. Ani ma to veľmi neprekvapilomala dosť času medzi školou a škôlkou, aby sa s niekým zoznámila. Ja som neustále robil a všetky myšlienky venoval rodine. Ale prekvapilo ma, že deti nechcela nechať pri sebe.
Je ich matka, vždy im bola najbližšia, ale teraz už bola unavená a dokonca ma začala vydierať. Povedala mi, že ak bude musieť tie deti vláčiť do nového manželstva, radšej ich dá do detského domova alebo niekam preč. S jej novým priateľom už plánovali svoje vlastné bábätko a ona, vraj, tie moje už nechce…
Keď si na to všetko teraz spomínam, učím sa byť opatrnejší vo vzťahoch, v dôvere aj v práci na rodine. Netreba klamať sám seba len preto, aby okolie malo pokoj. Najviac záleží, aby deti vedeli, kto ich naozaj ľúbi a je tu pre ne. Pomohlo mi pochopiť, že rodina nevzniká nátlakom a že láska musí byť spoločná vec, nie len snaha jednej strany.
