Zamiloval som sa do Mileny na prvý pohľad hneď, ako som ju zbadal. Bol som do nej úplne paf. Nedalo sa odolať jej kráse a šarmu (pritom priznám, že mám slabosť na dievčatá, ktoré vedia, čo chcú). Pomyslel som si, že je to hotový zázrak mať po boku ženu, ktorá je inteligentná, sympatická, a navyše vždy uprataná. Preto som ani chvíľu neváhal a požiadal som ju o ruku.
Sťahovanie nás čakalo v rekordnom čase. Milena hneď na rovinu povedala, že domáce práce nie sú jej koníčkom a radšej sa sústredí na svoju kariéru. Navrhla, aby sme si domácnosť rozdelili rovným dielom. Zdalo sa mi to férové aj rozumné v tej chvíli. Samozrejme, život má vlastný zmysel pre humor.
Každý dal ruku k dielu a Milena ma uisťovala, že to hravo zvládne vo všetkých smeroch v robote aj doma. Dôveroval som jej úsudku a do ničoho som sa netlačil.
Prešlo šesť mesiacov a začal som tušiť, že niečo nejde podľa našich uhladených plánov. Milenina pracovná kariéra sa nevyvíjala práve podľa predstáv robila na polovičný úväzok v nejakej garážovej firme kdesi v Petržalke, plat chodil, ako sa mu zachcelo, a pracovný čas bol lotéria. A keď jej už nejaké eurá prišli, roztočila ich komplet na svoje vlastné drobnosti. Medzitým ja zarezával od rána do večera a Milena si stále pamätala len to, že rozdelené úlohy!. Občas s prehľadom ignorovala vlastné povinnosti a tvárila sa, že nič nevidí.
Zo začiatku sa naozaj snažila a jej kuchárske pokusy boli legendárne (hlavne tie zemiakové placky s fialovým odstupom). Ale s pribúdajúcimi týždňami nadšenie opadalo. V byte sa začali hromadiť kopy nevyžehleného prádla a ponožky miestami pripomínali originálnu domácu výzdobu. A čo je najlepšie, občas mi ešte vyčítala, že jej pomáham málo! Toto ma dosť šuplo ťažko je udržať rovnováhu medzi pracou a starostlivosťou o domácnosť, obzvlášť, keď sme sa dohodli na spravodlivom rozdelení.
Dúfal som, že po narodení dieťaťa sa situácia zlepší, že Milena využije materskú na starostlivosť o dcéru (volá sa Timea, typicky slovenské meno) a domácnosť. Ale hm, kdeže! Ešte sa to zhoršilo. Teraz ma niekedy napadne, či by som nemal jednoduchší život bez manželky. Okrem našich manželských trampôt nám pribudli aj pravidelné hádky. Poznáte to jeden by mal popri tom všetkom vystavať aj Eurovea 2.
Snažím sa Milenu pochopiť a občas si hovorím, že musí byť aj jej ťažko. Ale ten pocit, že sú moje potreby na poslednom mieste, sa ma drží ako kliešť na planých malinách. V práci na mňa naložia kopu, doma to isté, k tomu ešte pomáham s domácnosťou a všetko by som zvládal len keby som si mohol aspoň na chvíľu vyložiť nohy.
Občas premýšľam, čo Milena na tej materskej vlastne robí. Nechápte ma zle viem, že starostlivosť o bábätko (malá má len dva mesiace a spí väčšinu dňa) je náročná. Ale verím, že by sa dalo stihnúť aj niečo naviac napríklad navariť večeru alebo si spratať vlastné ponožky. A keď si predstavím, že by sme mali ešte druhé dieťa… brrrr! Jasné, rovnosť a vzájomná podpora sú dôležité lenže zdá sa, že Milena tento koncept chápe trošku po svojom.
Nechcem rozbiť rodinu malú Timeu milujem z celého srdca. Ale úprimne, som už na hranici so svojou trpezlivosťou. Netuším, ako to ďalej ťahať. A tak sa pýtam na koho strane ste vy?
