Ako dieťa som snívala, že raz vyrastiem a budem si robiť, čo len chcem: raňajkovať čokoládové parené buchty aj na večeru, chodiť späť do postele podľa vlastného rozmaru, ísť von bez toho, aby som niekoho prosila jednoducho sloboda. Teraz sa na tú malú, bláznivú Sisu musím smiať. Realita ma privítala v bratislavskom podnájme tak náhle, ako keď človeku na Orave vletí do kuchyne straka. Upratovanie, varenie, nájom, poplatky, nákup v Lidli všetko splatené jednou výplatou v eurách, ktorá postačuje tak-tak. Myslela som, že sloboda je vybrať si večeru, netušila som, že znamená vypočítať, či mi ešte zvýši na ryžu a mydlo.
Jedného dňa som si uvedomila, že už týždne som si v pokoji nesadla ráno k rožku s maslom. Vstala som, osprchovala sa pod ľadovou vodou, narychlo prehodila paplón a utekala na autobus číslo 39. Po ceste mi napadlo, že som zabudla odpísať na firemný e-mail, že internet treba zaplatiť do piatka, že karta je už na hrane limitu. Dospelácka sloboda, ukázala sa byť iba zoznamom úloh, a nie splneným snom.
Keď som sa napokon po práci vrátila do svojho bytu paneláku, na ramenách mi pristál únava ako zakliata sova. Otvorila som chladničku v nádeji, že tam bude niečo, čo sa uvarí samo. Samozrejme, nič také; musím rezať, krájať, smažiť, potom znova umývať. Niekedy som večerala len chleba s treskou, len aby som sa nemusela trápiť s riadmi. No aj vtedy som neoddýchla myšlienky mi šepkali: účet za vodu je vysoký, treba pozrieť tiecúcu batériu v kúpeľni, ponožky z rána už páchnu, lebo som ich zabudla vyvesiť.
Kamaráti ma vždy ťahali von: Poďme konečne niekam. Ale vždy, keď sme to chceli zorganizovať, každý zápasil so svojím jeden mal nadčasy, druhá opatruje chorú babku, tretí je bez peňazí, štvrtý je len unavený. Kedysi sme sedeli pri fontáne na Námestí SNP hádam každý deň. Teraz ubehne celý mesiac bez stretnutia. A keď sa konečne zídeme na pive, debata sa točí okolo únavy, šekov a bolavého chrbta. Sme mladí, no rozprávame sa ako dôchodcovia v kúpeľoch.
Najťažšie bolo prijať, že pravý odpočinok neexistuje. Aj víkendy znamenali iba ďalšie zoznamy: pranie, vysávanie, plánovanie ďalšieho týždňa, nákupy, opravy. Jednu sobotu som prekvapene plakala, keď som vytierala podlahu, a vravela som si: Dokonca ani keď mám voľno, nemám voľno. Ako dieťa som to volala sloboda, netušiac, že vyrástiem a budem robiť to, čo kedysi dospelí robili pre mňa len už nik neostane, kto by podal pomocnú ruku.
A práca? Očakávala som naplnenie. Netušila som, že zahŕňa aj úsmev cez zaťaté zuby, ticho počúvať niekoho nezmysly, prenasledovať pohyblivé ciele a sledovať, ako mi väčšina výplaty zmizne na veci, ktoré ani nevidím. Raz som sedela v kuchyni a počítala, či si môžem dovoliť menu za päť eur, alebo radšej ušetriť na mestský lístok. Nikto ti to ako dieťa nepovie. Nikto ti nevysvetlí, že dospelácky život je nekonečný rad mentálnych prepočtov.
Myslela som si, že vyrásť znamená slobodu. V skutočnosti je to podivné kývanie medzi únavou, povinnosťami a krátkymi, takmer snovými chvíľkami pokoja.
