Dnes som si opäť sadla k nášmu novému stolu v obývačke, aby som sa zamyslela nad tým, čo sa to vlastne v poslednom čase udialo. S manželom sme si nedávno vybavili hypotéku na krásny byt v úplne novom bratislavskom sídlisku, kde sa ešte stále pracuje na niektorých detailoch. “Musíte ho požehnať! Nikto tu ešte nebýval a predsa, ako by ste mohli bývať bez Božieho požehnania?” začala okamžite naliehať moja starká Emília. “Samozrejme, byt treba posvätiť veď nemôžeme riskovať nejaké nešťastia. Potrebujete šťastie, radosť, aj hojnosť v novom príbytku,” pridala sa mama Oľga, ktorá jej v tejto myšlienke výdatne sekundovala. Aj keď sme boli najprv trochu skeptickí, nedokázali sme odolať rodinnému tlaku a rozhodli sme sa, že usporiadame požehnanie.
“Je to nevyhnutné,” povedala starká tak rozhodne, že nám iné nezostalo. V dohodnutý deň sme nervózne postávali v byte, keď na zvonček zazvonil farár. Bol to starší muž, volal sa pán dekan Marek Chovanec, so šedivou hubou a dlhou bradou. Na hrudi mu visel mohutný kríž na hrubom retiazke a v rukách držal kadidelnicu a starú, ošúchanú tašku. Každému z nás rozdal sviečku a začal vysvetľovať, ako bude obrad prebiehať.
“Moji drahí,” vzniesol hlas s dôstojnosťou, “zapáľte si teraz sviečky a kráčajte za mnou.” Podriadili sme sa čakali sme slávnostný a posvätný obrad. Lenže keď sa otec Peter pokúsil zapáliť svoju sviečku, začali prvé komplikácie. Sviečka len tlelo, dymila a praskalo v nej, no nie a nie poriadne horeť, nech robil, čo robil. Po hŕbe márnych pokusov si farár náhlivo začal zbierať veci a balil ich späť do veľkej tašky.
“Utekajte odtiaľto, utekajte, niečo tu určite nie je v poriadku,” zamrmlal prekvapený pán dekan Marek, jeho hlas plný naliehavosti. Chytil si svoju tašku a rýchlo i s kadidlom opustil náš nový byt, a my sme tam zostali ako obarení, zarazení a bez slov.
“Zvláštny pán farár a ešte čudnejšia sviečka,” poznamenala po chvíľke moja Lucka, o tom ako jeho sviečka zrazu horieva úplne normálne.
“Asi má dnes pán farár zlý deň a preto sa nič nevydarilo,” snažila sa zachrániť situáciu mama Oľga, obracajúc všetko na žart.
“Vie pekne rozprávať, no na konci utiekol. Možno je to tým, že kde býva, tam nie je internet,” uškrnula som sa v duchu, snažiac sa nájsť na tejto bizarnosti aspoň trochu vtipu. “Kam by sme už asi utiekli? Na ďalších pätnásť rokov nás na toto miesto pripútala hypotéka a účty,” dodala som, tentokrát už s úsmevom.
“Tak čo teraz? Zostaneme bývať tu, alebo zháňame nového farára?” Znovu nás do reality vrátila starká Emília a my sme začali uvažovať, ako vyriešiť túto nečakanú situáciu.
