Stalo sa to pred rokom a pol, v zime, keď môj synček mal iba päť mesiacov. Manželov brat mi zavolal, či by on a jeho priateľka nemohli bývať u nás celý týždeň. Ako som im mohla povedať nie? Pravda je, že ma tá predstava vôbec netešila, veď sme práve privítali bábätko, nespím, nejem, nemám čas, stále sa len točím s malým a rodina nepozná hranice. Ale hovorila som si, že snáď aspoň trochu pomôžu, možno budem mať príležitosť si oddýchnuť, aspoň si s niekým vypijem čaj a porozprávam sa.
Keď prišli, nemali so sebou nič ani len nejakú malú hračku pre nášho syna. Ja mám taký zvyk, že ku každému dieťaťu neprídem na návštevu s prázdnou rukou, tak som bola trochu zaskočená ich správaním, ale presvedčila som sa, že to je iný prípad.
Tvárili sa, že majú vybavovať nejaké veci, ale nepovedali presne čo.
Bola som vzorná hostiteľka, varila som, upratovala, snažila som sa ich spoznať, aby sa u nás cítili dobre. Všetko vyzeralo v poriadku, ale počas tých niekoľkých dní, čo u nás bývali, sa jeho priateľka ani raz neponúkla, že by mi pomohla ani s varením, ani s upratovaním, ani s malým synom, kým sa ja snažím čosi porobiť v domácnosti.
Každé ráno odišla niekam za svojimi povinnosťami, jej priateľ spal do obeda, môj manžel bol v práci a ja som lietala po byte s dieťaťom na rukách. Vždy keď sa vrátila, sadla si na gauč, celý deň oddychovala, pozerala televízor a ja som mezitým umývala podlahu, lebo vonku bola zima, sneh s blatom, neustále roznášali špinu, pripravovala som jedlo, kŕmila a kúpala dieťa.
Na tretí deň mi už stačilo. Povedala som manželovi o svojich pocitoch, no on len pokrčil plecami, vraj muž sa medzi ženy nemá miešať. Štvrtý deň, keď sa vrátil z práce, šli šťastní hostia do kina.
Spolu sme rýchlo navarili, najedli sa, a hneď nato prišli domov aj oni. Doviezli plné tašky piva, chipsov a všelijakých pochutín, ale samozrejme, pre dojčiacu mamu nekúpili nič, ani len zákusok…
Spokojní večerali a odišli pozerať ďalší film, a ešte volali manželovi, nech ide s nimi. Bola som veľmi dotknutá a nakoniec som si ju zavolala bokom a povedala jej:
Prepáč, ale mohla by si mi aspoň raz pomôcť? Mám malé dieťa, som unavená. Aspoň zemiaky ošúpať na polievku, alebo sa aspoň opýtať, či niečo nepotrebujem. Ty mi chceš teraz rozkazovať? Nemyslím si, že je to vhodné! Aj ja som unavená. (Z čoho? Z ležania na gauči?) Vieš, čo, milá moja, si v mojom byte. Nie ja som tvoj hosť, ale ty si tu hostkou. Nemám chuť toto počúvať! Vieš čo, zober si veci a choď preč!
Nabalili si veci a odišli. Plakala som potom ešte dlho, so zlým pocitom a krivdou.
Čo si o tom myslíš? Je normálne, že sa takto správali?
