Ako sa voláš, kráľovná? neznámy muž si prisadol k dievčine. Volám sa Oľga, odpovedala dievčina. A ty? Ja som Karol, ja a tvoja mama budeme spolu bývať. Odteraz sme ty, ja a tvoja mama jedna rodina!
Čoskoro sa mama aj Oľga presťahovali ku Karolovi. Oľga dostala vo veľkom trojizbovom byte vlastnú izbu. Karol bol milý, často jej kupoval sladkosti a hračky, zato jej otec jej telefonoval iba vtedy, keď sa chcel hádať s mamou.
Potom Oľžina mama povedala, že jej otec má novú rodinu a že sa odsťahoval. Dievča to veľmi bolelo, lebo svojho otca mala rada. Mama jej síce vedela zakričať alebo jej capnúť, ale otec nikdy. Oľga si veľmi dobre pamätala, ako jej rodičia spolu hádali pri rozvode, mama dokonca otca chcela udrieť. Najviac jej však utkvela tá veta, ktorú mama otcovi povedala úplne na záver:
Nemysli si, že si mi prvý nasadil parohy, ty ich máš už dávno, ako mladý jeleň!
Potom mama zbalila veci a odišli bývať k babke. Oľga vôbec nerozumela, odkiaľ môže mať jej otec parohy, keď je úplne holohlavý. Mama s otcom sa definitívne rozišli.
S Karolom bolo všetko v poriadku, pokým Oľga nenastúpila do prvej triedy. Škola sa jej nepáčila, cez prestávky bola veľmi nezbedná, takže rodičov často volali do školy, hocikedy musel prísť Karol namiesto mamy. Otčim bol na výchovu veľmi prísny, často s dcérou robil domáce úlohy.
Ty pre mňa nie si nikto, nesmieš mi rozkazovať! občas mu Oľga povedala vetu, ktorú počula od babky. Ja som tvoj otec, lebo práve ja ťa živím a obliekam, odpovedal Karol.
Keď mala Oľga desať rokov, jej otec sa vrátil do Bratislavy. Dovtedy už dobre vedela, čo znamená nasadiť niekomu parohy. Asi mu to už aj druhá manželka spočítala, poznamenala vtedy jej mama. Keď sa otec vrátil, požiadal, či môže stretnúť dcéru. Mama súhlasila. Oľga mala z toho stretnutia veľkú radosť.
Ako sa ti darí? spýtal sa otec. Nie veľmi dobre, odpovedala Oľga. Otčim ma stále karhá. On ti nemá právo nič hovoriť, nie je to tvoj skutočný otec! povedal otec nahnevane. Aj babka to hovorí, a jemu je to jedno. Oľga trocha preháňala, lebo Karol na ňu nikdy nekričal, chcela len, aby sa otec o ňu staral. Dobre, ja to vyriešim, povedal otec. Prešli sa spolu v parku, kde zistili, že zo všetkých šmykľaviek sa mohli deti spúšťať iba po ôsmich, na ostatné mohli ísť len v sprievode dospelého, ale otec odmietol ísť s ňou na kolotoč. Potom mu Oľga prezradila, že sa blíži jej narodeniny a túži po novom mobile. Keď si ju mama prišla vyzdvihnúť, vysvetľovala, že Karol na dievča nikdy nekričí, ale otec ju aj tak nechcel počúvať.
Môj otec je naozaj lakomec! povedala Oľga Karolovi. V parku mi nič nekúpil, iba zmrzlinu. Len sme sa prechádzali. Karol, ty si lepší ako môj otec. Poďme napraviť chybu tvojho otca a strávme víkend v detskom zábavnom centre.
No plánovaný výlet nakoniec prekazila nečakaná krízová situácia v Karolovej práci. Navyše ignoroval Oľgine narážky na nový mobil.
Ocko, Karol ma oklamal! rozplakala sa do telefónu. Sľúbil výlet do centra a nakoniec povedal, že si ho nezaslúžim, ani nový smartfón.
Hoci to bola lož, zapôsobila na otca ako mágia kúpil dcére mobil. Minule jej túžbu nevyslyšal, tentoraz sa jej sen splnil, no bol to len lacnejší model, lebo otcov plat nestačil na drahší.
Nemohla si vydržať do narodenín? opýtal sa Karol. Túžim po psíkovi! odpovedala dievča. Och nie, kto ho bude venčiť? Aj tak sa ti nebude chcieť, ako vždy, povedal otčim.
Oľga po týchto slovách začala hysterčiť, okamžite zavolala otcovi a s plačom sa sťažovala: Ocko, vezmi ma k sebe! Karol ma stále poučuje!
Začali sa hádky a rýchle riešenia. Oľgu poslali k babke, mama prišla za ňou aj s vecami a oznámila, že sa s Karolom rozchádza. Otec sa vrátil k žene, lebo zistil, že čakajú ďalšie dieťa. Teraz Oľga nedostane nový mobil ani psíka, babka jej nedovolí ani mačku.
Život nás často učí, že v rodine nezáleží len na darčekoch a prianiach, ale najviac na úprimnosti, podpore a pochopení. Vzťahy sa menia, veci prichádzajú a odchádzajú, no láska a snaha porozumieť druhým ostávajú tým najväčším darom, ktorý si môžeme navzájom dať.
