Mala som šestnásť rokov, keď som otehotnela s chlapcom, ktorého som vrúcne milovala. Volal sa Ľubomír a chodili sme spolu celý rok, než som otehotnela. Ľubomír bol mojím spolužiakom zo Štátneho gymnázia v Trnave. Keď sme zistili, že čakám dieťa, prepukol v nás strach a zmätok. O našom tajomstve sme nehovorili rodičom, báli sme sa ich reakcie.
Naša rodina bola považovaná za vzorovú v okruhu priateľov aj známych. Bola som ich jediná dcéra, v škole som mala výborné známky a rodičia boli na mňa vždy pyšní. Ja a Ľubomír sme boli mladí, na rozhodnutia sme nemali odvahu. Rodičia vzali všetko do svojich rúk.
Obaja sme boli študijné typy, rodičia nám snívali budúcnosť na univerzite v Bratislave, dúfali, že si vyberieme dobré povolanie a postavíme sa na vlastné nohy. Dieťa by tieto sny pochovalo.
Moja mama nakoniec rozhodla, že musím podstúpiť interrupciu. Stále bolo čas. Zákrok dopadol bez ťažkostí.
Potom sme sa s Ľubomírom snažili vrátiť do normálneho života. Stretávali sme sa ďalej, dokončili strednú školu, obaja sme nastúpili na univerzitu a o rok neskôr sa vzali. Moji rodičia nám viac nebránili. Po čase som znovu otehotnela. Tentokrát sa tešila celá rodina.
Lenže v šiestom mesiaci tehotenstva som začala silno krvácať. Synček sa narodil maličký vážil len jeden a pol kilograma. O tri hodiny však zomrel.
Všetko sa ešte zhoršilo. Lekári nevedeli zastaviť krvácanie, museli mi odstrániť maternicu. Navždy som stratila možnosť byť matkou. Mama ma navštívila na nemocničnom oddelení v Ružinove, plakala a hovorila, že ľutuje, ako ma pred rokmi donútila k potratu. Ale jej slová mi nepriniesli úľavu.
Minulosť sa už nedá vygumovať a chyby sa nedajú zmazať. Už nikdy nebudem mamou, už nikdy nepocítim šťastie zo svojich detí. Neviem, či s Ľubomírom dokážeme nájsť silu pokračovať vo vzťahu a zostať šťastní. Lebo dieťa je pre rodinu naozaj nesmierne dôležité.






