Nedávno sa mi prisnila zvláštna noc plná hmlistých obrazov. V snovom bratislavskom parku som spoznal dievča, ktoré už na prvý pohľad pôsobilo jednoducho krásne. Volala sa Želmíra, jej meno v ústach znelo ako zvučná melódia vetra. Chodili sme spolu často na prechádzky pozdĺž Dunaja, brázdili sme autom okolie mesta, posedávali sme v kaviarňach na Hviezdoslavovom námestí a občas zašli do starého kina Lumière, kde hral tichom šum starých filmov. Ale čím viac som ju poznával, tým viac vo mne rástla túžba byť s ňou stále. Stretnutia mi už nestačili chcel som jej byť blízko aj mimo rozostrených schôdzok.
Bez váhania som jej snovo požiadal o ruku. Na čo čakať? Veď sa milujeme a je nám dobre. V tej snovej logike sme sa vzápätí vzali. Žili sme spolu, poznávali sme jeden druhého pod zvláštnym svetlom snového bytu.
Ale moja mama, Vlasta, Želmíru hneď neprijala. V snení jej to povedala priamo do tváre ako ozvena hlasu cez hustú hmlu. Želmíra odmietla bývať s mojou mamou. Ja som však chcel, aby sme všetci žili spolu v našom dvoch izbovom panelákovom byte na sídlisku Petržalka: jednu izbu pre nás, druhú pre mamu. Želmíra však trvala na tom, že musíme bývať spolu sami, najlepšie v jej internáte.
A tak sme sa ocitli v sna na jej intráku. Nikdy som si nevedel predstaviť, že budem bývať v takých podmienkach. Spoločné kúpeľne boli plné vlhkosti a ozývali sa v nich zvláštne zvuky. Hanbil som sa, nenachádzal som pohodlie ani v sprche. Všade sa plazili švábiky, akoby v snovej logike chceli všetko ovládnuť. Nikoho ešte nezjedli, smiala sa Želmíra, nehnevaj sa, všetko tu je, ako má byť. Ale špina sa nedala vyhnať, ozývala sa z každého kúta.
Za stenou býval pár, muž a žena, ktorí sa neustále hádali nie hlasmi, ale zvukmi, čo prichádzali z vlny reality. Na druhej strane bola rodina s malou dcérou, ktorá plakala, pískala a svoje sny natierala na naše steny. Nedalo sa spať, nedalo sa nič cítiť okrem výkrikov do temna.
V jednu noc mal sused v izbe pohárik navyše a začal hroziť bitkou. Snažil som sa ho upokojiť, ale odvtedy sa ma snažil zapliesť do konfliktov a mal som pocit, že ma jeho temný tieň sleduje aj za dverami. V hlbokom snení som návr hol šancu Želmíre prenajať byt. No ona nesúhlasí je zvyknutá na intrák, v snovom svete tu žiari jej šťastie. Priznáva, že našu Petržalskú domácnosť by brala, no nájom je priveľmi drahý: všetky peniaze, ktoré zarobím v eurách, by padli len na bývanie.
Mama mi navrhla vrátiť sa späť k nej, sľúbila, že sa nebude vmiešavať do nášho života, ako v snovej logike starých mama-rozprávok. Ale Želmíra to odmieta muška slov jej šepká v sne iba o tom, že sa nebude sťahovať.
A potom, zo zvláštneho ticha, začala hovoriť o deťoch. Verí, že dieťa upevní naše manželstvo. Snívam o tom, že budem otcom, ale akosi netúžim, aby naše dieťa rástlo v tomto snovom svete plnom hádok a kriku, kde susedia bojujú a šváby sa smejú. V myšlienkach mi prebleskla myšlienka na rozvod nie pre nedostatok lásky, ale pre podivné podmienky, ktoré rušia pokoj.
Chcem, aby naše budúce dieťa rástlo v bezpečí, aby mal okolo seba harmóniu a nie šum rozbitých snov. Neviem, ako dlho to ešte vydržím. Moje nervy sú na konci. Želmíra nechce ustúpiť kompromisy sú v snovej krajine cudzie vtáky.
