Dnes som si v denníku zapísal niečo, čo ma už dlhšie ťaží. Moja mama, Zuzana, vychovávala nás dvoch úplne sama. Po otcovej smrti bola silou, ktorá nás držala pokope, no život sa s ňou nemaznal. Pred pár rokmi utrpela infarkt a bez váhania som si ju zobral k sebe domov v Bratislave. S manželkou Lenkou a naším synom sme sa postarali, aby mala všetko, čo potrebuje. Nebolo to jednoduché, zvládnuť starostlivosť o mamu, vychovávať syna a ešte aj pracovať naplno.
Sestra Jana, ktorá bývala v priestrannom byte v Žiline a viedla pohodlný život, vždy našla dôvod, prečo si mamu nemôže zobrať k sebe. Keď išlo o peniaze veď liečba aj lekárske potreby niečo stoja často som ju prosil o pomoc. Jana však vždy mala plány na rekonštrukciu bytu, dovolenku alebo nové auto a pokladala tie výdavky za dôležitejšie než zdravie vlastnej mamy.
Napriek ťažkostiam sa mama uzdravila, jej sila rástla, začala nám doma pomáhať, kým sme chodili do práce. Zdalo sa, že je konečne u nás spokojná. No jedného večera, keď som išiel okolo jej izby, začul som ako telefonuje s Janou rozprávali sa o tom, ako by mohla svoj bratislavský byt prepísať sestre, aby ho mohla predať a kúpiť si väčší dom pri Trenčíne.
Táto správa ma zasiahla ako blesk. Mal som pocit zrady. Ja som tu, denne bojujem, aby bol život mojej mamy znesiteľný, dávam jej svoj čas, sily, peniaze… ale ona všetko dá sestre, ktorá sa jej vyhýba. Keď som sa jej opýtal, prečo to robí, povedala mi na rovinu, že Jana potrebuje peniaze viac, vraj ja si poradím vždy.
Neunesiem túto nespravodlivosť. Zbalil som jej veci, vyhľadal Janinu adresu a odviezol ju tam. Sestre som odovzdal mamu s odkazom, že ak je pre ňu tak dôležitá, nech si ju vezme. V srdci ma to bolí a neviem, kedy sa s tým zmierim.
Dnes som si z toho vzal ponaučenie láska a obeta nie sú vždy odmenené spravodlivo. Niektorí ľudia si nevidia do srdca, ale je dôležité konať podľa svojho svedomia, aj keď svet nie je férový. Ja som urobil, čo bolo v mojich silách.
