Ja a moja rodina žijeme každý v inom meste. Nestretli sme sa už viac než dvadsať rokov. Moji rodičia pracujú ako umelci, spievajú v zbore, ich celý život je jedna nekončiaca cesta. Keď som mala päť rokov, začala som bývať u starej mamy. Chcela si život trochu uľahčiť so starostlivosťou o malé dieťa, preto sme sa museli presťahovať k jej príbuzným na dedinu pri Trenčíne.
Spočiatku k nám mama s otcom chodievali dvakrát, niekedy trikrát za rok, ale postupne prichádzali stále zriedkavejšie. Nakoniec som ich prestala čakať i myslieť na nich. Kontakt sa úplne prerušil. Keď som bola študentkou stomatológie v Bratislave, vydala som sa v treťom ročníku.
Teraz vediem so svojím mužom vlastnú zubnú kliniku a žijeme pomerne dobre, máme stabilný príjem v eurách. Asi pred rokom sa moji rodičia znovu objavili. Začali volať do kliniky, pretože ani nemali moje číslo. Všetky rozhovory so mnou boli len o tom, ako sa majú zle, a len sa sťažovali na svoj život.
Pozorne som ich počúvala a zakaždým som im pripomenula, že sa rozhodli sami, keď ma nechali vyrastať u starej mamy. Občas starej mame poslali nejaké peniaze, povedzme desať či dvadsať eur, aj to veľmi zriedka. Väčšinou sme prežívali len z jej penzie. Stokrát mi to opakovala, a ja som to prijala, pretože sme museli šetriť na všetkom.
V škole som sa snažila mať dobré známky, a aby sme mali čo jesť a do čoho sa obliecť, chodila som na nočné smeny pomáhať do nemocnice. Myslím, že mám svoj vlastný život, rodičia ten svoj, a každý by mal kráčať vlastnou cestou.
Keď si mama s otcom uvedomili, že im už nechcem pomáhať, začali mi vyhrážať, že budú žiadať výživné. Ich slová ma napokon od nich úplne vzdialili. Kedysi som ešte možno pochybovala, či som sa zachovala správne a premýšľala som, či by som im mala pomôcť finančne, no dnes už nechcem o nich ani počuť. Myslíte si, že som urobila správne rozhodnutie, alebo by som mala predsa len rodičom pomôcť?
