Predstav si, že si zrazu, bez vysvetlenia, kúpil malý byt v kúpeľnom mestečku. Tiché, pestrofarebné domy stoja v radoch, vzduch vonia po minerálnych prameňoch a všetko je zvláštne zahmlené. Presťahoval si sa k hladine jazera, kde sa slnečné lúče odrážajú v škrabancoch na oknách a šum vody sa mieša s tvojimi myšlienkami. Pred tým, z tvojej rodiny nikoho nezaujímala tvoja existencia žiadne otázky, či si v poriadku, či dýcháš alebo či ti už neuniká rozum. Prečo pracuješ päť rokov bez dovolenky? Nikomu to nestálo za otázku.
Zvyčajne sú Slováci pohostinní. Otvoríš dvere, necháš niekoho prespať, ponúkneš bryndzové halušky aj teplý čaj. Lenže keď niekto začne byť drzý bývať na úkor tvojej peňaženky objaví sa napätie. Kde je tá hranica, za ktorou pohostinnosť prechádza do šialeného túžby mať pokoj a byť sám vo vlastnom byte?
Často sa stáva, že rodina či známi neprídu len preto, že si si kúpil byt neďaleko jazera. Avšak keď sa byt nachádza v kúpeľnom mestečku, púte k tebe už nikdy neskončia.
Jedného jarného rána prišla ku mne Viera, ktorá nemohla dýchať. Mala akýsi kamenný balvan v hrudníku, všetko v nej pálilo od bolesti až po sny. Lekári ju vyšetřili, nič nenašli akoby všetko skrýval oblak jej vlastného smútku. Nepozorovala, že ju neustály stres zhltol celú. Korene jej trápenia boli zasypané pod hlinou každodennosti.
Začalo sa to kúpením toho bytu. Viera bola natoľko naivná, že mame odovzdala náhradný kľúč. Myslela si, že je to správne veď mama bývala štyri hodiny vlakom v Košiciach, ale pravidelne prichádzala. Viera sa odhlasovala z práce, aby ju vyzdvihla na stanici.
Aby sa vyhla tomuto chaosu, dala mame kľúče a problém bol zdalo sa vyriešený. Najskôr bolo všetko v poriadku. Potom však mama začala prichádzať s rodinou, priateľmi a dokonca aj so susedmi z paneláka.
Viera, aký život máš! Poď, nech nás prichýliš. Dobrota sa opláca dobrotou.
Vierin manžel Adam bol stále na služobných cestách, vo firme, takže ten prúd hostí nevidel. Viera bola presvedčená, že robí správne, že je láskavá. Aj keď byt bol malý, stával sa nocľahárňou pre množstvo ľudí a mama s radosťou pomáhala všetkým. Pomáhala však prostredníctvom svojej dcéry; peniaze míňala Viera.
Viera znášala všetky rozmary maminej pohostinnosti, tlačila sa v malej izbe so svojím mužom, zatiaľ čo zvyšok bytu sa menil na kemp. Stará sa o každého, varí, ukládza. Dokonca si našla druhú prácu, lebo peniaze mizli ako para nad minerálnym prameňom. Prišla karanténa, Adam bol doma bez práce. Hostia sa nebáli žiadnej choroby prichádzali pravidelne, nepredvídateľne.
Adam to už nezniesol a povedal:
Viera, vezmi mame kľúče a zakáž jej privádzať ďalších ľudí, alebo sa rozvedieme.
Viera váhala, pretože mala byť podľa maminých slov vzornou dcérou. Ale nechcela stratiť manžela. Rozhodla sa preto pre rozhovor s mamou.
Mama jej vyčítala, že nemá srdce. Simulovala, že jej dcéra spôsobila infarkt, manipulovala ale Viera ostala pevná. Mama odmietla vrátiť kľúče, vyhlásila, že dcéra už pre ňu neexistuje. Nepraje si ju vidieť.
Adam nakoniec vymenil zámky na dverách. Nikdy nevieš, ktoré nepozvané návštevy sa ešte objavia. Pár z nich prišlo zabúchať, ale nikto im neotvoril, lebo kŕmenie príbuzných je naozaj nevďačná práca.
Žena ľutovala, že vzťah s mamou sa rozpadol. Ale cítila úľavu už mala dosť peňazí a hrudník bol ľahší, zbavený bolestí, ktoré ju trápili pri pokusoch byť dobrá. Snažila sa zapáčiť mame, no vždy na svoj úkor. V kúpeľnom meste sa však každá pohostinnosť stáva zvláštne rozmazanou ako sen pod vodnou hladinou, kde stopy zmiznú a všetko sa rozplynie v tichu.
