Reštaurácia, do ktorej ma pozval Stanislav na druhé rande, sa tvárila luxusne ako bratislavský parlament, keď rozdáva dotácie: tlmené svetlo, obsluhujúci personál plný dôstojnosti a tichosti, akoby každú chvíľu mali odniekadiaľ vynoriť niektorého poslanca. Samotný Stanislav dokonale zapadol s oblekom na mieru, výraznými hodinkami a tou typickou polovičnou úsmevnou grimasou človeka, čo si myslí, že je stred vesmíru, alebo minimálne Petržalky.
Objednaj si, čo chceš, mávol rukou so samozrejmosťou, ani len nepozrel do jedálneho lístka. Neznášam, keď sa žena obmedzuje. To znelo ako replika z reklamy na svadobnú agentúru, lenže vo mne sa začal vkrádať podvedomý nepokoj. Možno to bolo tým jeho hodnotiacim pohľadom, možno až príliš ochotným rozprávaním o bývalých, ktoré podľa neho v ňom videli len peňaženku.
Vybrala som si kačací šalát a pohár slovenského rizlingu. Stanislav sa pustil do stredoeurópskeho hody: hovädzí steak, tatarák, fľaša drahého červeného vína z Modry. Filozofoval o podnikaní, sťažoval sa na povrchnosť ľudí, rozoberal hodnoty a duchovnú blízkosť. Ja som len prikyvovala, ale mala som pocit, že som na skúške kde každú chvíľu môže padnúť otázka typu: Keby mal niekto bitcoin, zostala by si s ním?
Divadlo jedného pána
Keď čašník položil na stôl tú čiernu koženú kazetu s účtom, Stanislav nezmenil tón. Pokračoval v moralizovaní a lenivo siahol do vnútornej kapsy saka, potom do druhej, potom potľapkal nohavice. Jeho výraz prešiel zo sebavedomého do okázale zmäteného.
No do kelu, preťahoval slová, upierajúc na mňa pohľad. Vyzerá to, že peňaženku som nechal buď v kancelárii, alebo v druhej Škode.
Rozpažil ruky ako že nevie čo robiť, ale naozaj vystrašený nebol. Ani sa nesnažil zavolať čašníka, ani nevyťahoval mobil kvôli platbe cez appku. Len sa na mňa pozeral a čakal.
No paráda, aká hlúpa situácia, pokračoval s teatrálnym odfukovaním. Pomôžeš mi? Zaplatíš to teraz a ja ti to neskôr prevodím. Alebo nabudúce ťa pozývam aj s úrokmi.
V tej chvíli bolo úplne jasné, že to nie je náhoda ani lenivosť. Toto bol vopred pripravený talentový test, ktorým sa pred chvíľou tak pýšil.
Takéto historky som poznala čítala som ich na diskusiách, videla v lacných slovenských seriáloch, len som netušila, že raz to zažijem na vlastnej koži, a to od muža, ktorý pôsobí dosť úspešne a dosť dospelo.
Jeho logika bola detinsky jednoduchá: ak žena bez rečí zaplatí za oboch, je dobrá a ochotná. Ak odmietne, je materiálna a chce len peniaze. V tom momente sedel oproti mne už nie biznismen, ale celkom obyčajný manipulátor s komplexom, ktorý si myslí, že objavil Ameriku.
Bol presvedčený, že má víťazstvo vo vrecku. Podľa jeho predstáv by som mala mlčky vytiahnuť kartu a oslavovať nového nádejného slovenského ženícha.
Racionálny šalát
Pomaly a pokojne som otvorila kabelku. Stanislav sa očividne uvoľnil, jeho plán asi mal efekt.
Samozrejme, žiadny problém, povedala som milo a zavolala čašníka.
Rozdeľte účet, prosím, povedala som jasne. Platím za seba. Za steak, víno a dezert nech platí pán.
Úsmev sa mu vyparil z tváre.
Ako to myslíš? zašepkal nahnevane, naklonil sa bližšie. Veď nemám peňaženku.
Rozumiem, prikývla som, platila telefónom. Ale ledva sa poznáme. Platiť za seba je normálne. Večeru muža, ktorý ma sám pozval do drahej reštaurácie a objednal si najdrahšie veci, prepáč, to fakt nie je moja povinnosť. Si dospelý a určite niečo vymyslíš.
Čašník sa zasekol a neisto striedal pohľad medzi mňa a jeho. Stanislav začal červenieť, jeho obal sa odlupoval ako zle natretý dom na dedine, zostávala len obyčajná trucovitosť.
To myslíš vážne? prskal. Kvôli pár eurám? Veď som povedal, že ti to vrátim. Chcel som ťa len otestovať.
A otestoval si, povedala som, postavila sa od stola. Som človek, ktorým sa nenechávam manipulovať.
Už som smerovala k dverám, ale cítila som, že finálna bodka ešte chýba. On ostal sedieť s nevyrovnaným účtom, naštvaný a zmätený, bez tej peňaženky.
Vrátila som sa ku stolu, vytiahla z peňaženky pár pokrčených eurových bankoviek a štipku drobných tie, čo obvykle lovím v kabelke, keď platím za parkovanie.
Tak vieš čo, povedala som. Keď máš peňaženku v druhej Škode, tak asi aj na taxi nemáš.
Položila som mu peniaze k poháru vína.
To máš na električku. Neboj sa, dostaneš sa domov. Ber to ako môj príspevok do tvojho prieskumu ženských duší.
Pár ľudí zo susedných stolov sa otočilo. Stanislav vyzeral, ako keby ho niekto plesol.
Vyšla som pred reštauráciu. Taký večer ma stál len šalát a pohár vína malá cena za to, že som zavčas rozpoznala svojho hrdinu a ušetrila si roky života. Možno si z toho niečo odnesie, hoci takí sa väčšinou nemenia.
A čo by ste vy spravili na mojom mieste? Zachraňovali by ste zabudlivého džentlmena či by ste dali prednosť dobrej, ale úprimnej odpovedi?
