NEVESTA
Dnes večer som sa pristihla, ako uprene hľadím von oknom. Zima už úplne zahalila naše sídlisko v Žiline do tmy, v bytoch sa rozsvecovali svetlá, ale mne bolo jedno, či je vonku deň alebo noc. Hlava mi bola plná myšlienok.
Všetky moje kamarátky zo základnej už majú manželov, deti, triedne skupiny sú plné fotiek z výletov a osláv narodenín ich ratolestí, a mne stále nezvoní v mobile žiadna správna správa iba upozornenia na nové zľavy v Lidli. Mám stabilnú prácu na záchranke, bývam vo vlastnom dvojizbovom byte v paneláku, akurát v láske mi akosi hviezdy naďalej nesvietia. Čas beží, rodičov som stratila priskoro, vychovávala ma babka na dedine pri Senci. Po maturite som skúšala medicínu, ale nevzali ma. Tak som nastúpila na zdravotnú školu teraz robím už tretí rok ako zdravotníčka na RZP (rýchla zdravotná pomoc), 24-hodinové smeny si dávam ako na bežiacom páse.
Keď som bola malá, vždy som túžila po mačke alebo psíkovi, no mamina mala hroznú alergiu na srsť. Nikdy nezabudnem, ako som v prvej triede priniesla domov zablšené mačiatko s menom Ludo a v ten večer musela sama zaniesť to drobátko k babke, lebo mamine začala astma. Keď rodičia odišli, k babke pribudol ďalší kocúrik, Timi, zachránený od smetiakov. Po psíkovi som stále túžila, ale babka nechcela prijať za psa zodpovednosť sama.
Teraz mám päťchlenné zvieracie komando, vďaka ktorému by som si ani nemohla predstavovať byť v byte sama. Polárna hviezda je pre mňa fenka Rika, ktorú som raz našla trasúcu sa od zimy pred Tescom. Chcela vliezť dovnútra, no ochrankár ju surovo vyháňal. Vzala som ju v taške domov.
Rika bola chytrá ako rádio, neposedná a stále lietala po byte rýchlosťou búrky preto Rika. S Timi sa okamžite skamarátili. Druhou psou je Berta, jazvečica, ktorú nechali susedia v zime na dvore, lebo bude špiniť nový byt. Berta bola rozumná, pokojná, s ušami stále v šálke v zime jej ich vždy musím omotať mojou starou vlnenou šatkou, vyzerá v nej ako drobná teta z trhoviska.
Mačka Ernestína si ma vybrala sama. O štvrtej ráno, keď som utekala z nočného do nemocnice, mi vpadol pod nohy snehovošedý chumáč s neskutočným mraučaním. Ernestínu som vpustila do paneláku pri radiátory, dala jej rožok so syrom a zavesila oznam, že sa o ňu postarám, ak nikomu nechýba. Do dňa sa udomácnila nielen v byte, ale aj v srdci a získala si aj Timiho a Luda. Ernestína je poriadkumilovná šéfka, každý poslúcha jej pravidlá čistoty.
Najmladším členom je tichučký kocúrik Marek, nájdený v sade, kde ho už obkukávali straky. Všetci moji zverenci pochádzajú z ulice, no v mojom malom zoo žijú v mieri a harmónii.
Často sa zamýšľam, či sa so mnou vôbec dokáže niekto usadiť, keď mám doma hotový útulok. Babka si tiež povzdychne: Hanička, veď kto ti toto všetko bude trpieť? Psi i tri mačky! Dnešní mládenci chcú pohodlie a nie zvieratá pod nohami.
Priateľov bolo pár. S Tomášom to po pár mesiacoch skončilo, keď mi oznámil, že mačky neznáša a pes mu smrdí. Ani som to neoplákala. Potom, pred rokom, sa v mojom živote objavil Viktor sympatický, veselý, úspešný plavec a, myslela som si, priateľský človek Pomáhal vonku so psami, krásne sa dvoril aj na svadbu sme už začali myslieť. Lenže zvieratá si ho s obľubou nedržali. Rika naňho vrčala, Berta sa skrývala za mňa, mačky sa mu vyhýbali a Ernestína ani len pohladkať nedala.
Až som ho raz prichytila: na balkóne so zúrivou tvárou zasiahol Bertu, pretože mu zablatila biele tenisky. Rika sa pokúsila zasiahnuť, dostala koženým vodítkom rovno po papuli. Vtedy mi zaplo, prečo ho moje zvieratá neznášajú.
Vybehla som pred panelák, vyrvala mu obidve vodítka a šľahla ho po rukách, až sa strhol.
Hanka, to čo robíš?
Teba to bolí? Predstav si, čo cítili oni! Ako sa opovažuješ biť moje zvieratá? Čo ešte by si mi spravil?
Veď ja len trochu, aby vedeli, že po nohách sa nechodí…
Okamžite choď preč a už sa nevracaj!
Odišiel, s poznámkou, že v takom zvierinci žiadny normálny nevydrží. Jeho zlé slová mi ešte dlho zvonili v ušiach; už som pomaly zabúdala dúfať, že stretnem človeka, pre ktorého budem ja a moje chlpaté bytosti jedno rodina.
A predsa sa to stalo. Alexander Pavlovič, skúsený traumatológ z trenčianskej nemocnice, prišiel do môjho života vtedy, keď som to najmenej čakala. Pri prvej službe mi len ticho prikývol na chodbe; keď zdvihol oči, dostala som šok elektriny. Nechcela som veriť na lásku na prvý pohľad, no stalo sa to.
Našiel si na mňa kontakt, zavolal, začali sme sa stretávať. S Alexandrom to išlo prirodzene: bol vysoký, vážny, s dobrým srdcom. Akurát som sa bála, či ma opäť nečaká sklamanie. Rozhodla som sa o zvieracej armáde zatiaľ nehovoriť. Najprv svadba, potom uvidíme.
Pol roka sme sa zbližovali, spoznala som jeho sestru, navštívili sme jeho rodičov na Liptove, on moju babku. Vždy u mňa doma som však schválne neorganizovala návštevy. Vymýšľala som výhovorky, že ma navštívili príbuzní, alebo som na smene. Ale raz už bolo jasné, že to takto ďalej nejde.
Rozhodla som sa: presťahujem dočasne zvieratá k babke na dedinu. Psíky aj mačky tam boli vždy vítané, babka ich mala rada, hoci túto situáciu riešila s výčitkou:
Hanka, toto sa nepatrí. On je poriadny človek, a ty s klamstvom začínaš.
Babinka, keby ma nechcel len kvôli nim, neprežila by som to.
Dohodli sme sa: každý deň za nimi prídem. Z tohto dočasného odlúčenia som bola smutná, no Alexander mi nekládol už ďalšie otázky. Potom ma požiadal o ruku, dal mi prsteň s ametystom v tvare srdca.
Krátko pred svadbou sme spolu finišovali prípravy svadobné šaty zo salónu, meníčko v reštaurácii, zoznam hostí Po obede sme rátali hostí, ochutnávali zákusky, keď Alexander šiel vyhodiť odpadky a z vreca mu vypadli prázdne krabice od psieho a mačacieho krmiva.
Odkiaľ toto máš?
Nerieš, Sašo, poviem ti inokedy… Prehodila som tému.
Medzitým babka pustila Riku a Bertu vybehať sa po dvore. Poštárka doniesla dôchodok, vo dverách nepostrehla mačky Timi, Ludo a Marek vybehli za psami na ulicu. Skupinka pod vedením Riky zamierila pod dom: všetci štyria v rade, Berta celá v šatke si šibrinkovala cestičku cez prechody. Okoloidúci sa usmievali a obzerali, čo za výlet to je.
Klop, klop na dvere. Alexander ich pootvoril a neveriacky ostal stáť Berta v šatke, za ňou Rika, potom celý mačací gang.
No teda, čo je toto za jednotku?
Vybehla som do chodby. Cítila som, ako sa mi rozpadá všetka odvaha. Sadla som si a rozplakala sa.
To sú tvoji?
Áno, boli pri babke.
Rika a Berta obchádzali Alexandera s podozrením, Ernestína zasyčala ako had.
Vravela si, že nemáš žiadne veno…
Natiahol kabát, vyšiel von a odišiel autom. Nevolala som mu hanbila som sa za svoju lož. Chvíle som len ticho sedela so zvieratami v náručí, oči opuchnuté, srdce ťažké.
O pár hodín na dvere niekto zvonil. Na prahu stál môj Sašo, so sáčkami plnými kvalitného krmiva. Položil ich do kuchyne a hovorí:
Počkaj, neodchádzaj.
Za chvíľu priviedol do chodby jazvečíka v červenom overaliku.
Toto je môj pes Nico. A toto je Mařa, mačka. Mám ich u sestry. Prijmete ich do partie?
Roky ubehli, dnes sa na tejto historke spolu smejeme. Možno, keby som bývala bez vena, nikdy by sme nezažili takúto rodinnú svorku v pravom zmysle. Doteraz ďakujeme za každý deň, keď nás všetkých osud zviedol k sebe do jednej domácnosti v Žiline.
