– Kde si bola tak dlho? spýtal sa naštvane Prokop, keď manželka vstúpila do bytu.
– Bola som v práci.
– Veď dnes je sobota!
– No áno, aj v sobotu robím.
– Robíš, ale peniaze nikde.
– Ty predsa vôbec nepracuješ
– Len ty mi odporuj, precedil nahnevane cez zuby a výhražne sa postavil pred ňu. Rýchlo choď do obchodu! Doma nie je čo zjesť.
– Prokop, máme už len štyridsať eur, do výplaty ešte týždeň. Mohol by si si hľadať prácu alebo niečo, trebárs jazdiť na aute ako taxikár.
– Čo som ja taxikár? Stačí, že bývaš v mojom byte, tresol dverami. No poď, utekaj do obchodu!
***
Slzy jej vybehli do očí. Ako to len bolelo! Bola ona snáď vinná za to, že sa im život takto skomplikoval? Sú manželia už štyri roky. Spočiatku všetko vyzeralo nádejne. Obe strany aj jeho, aj jej rodičia dali dohromady úspory a kúpili im dvojizbový byt. Potom si našetrili na auto, síce len lacné domáce, ale tešili sa z neho ako deti. A všetko zapísali na Prokopa, predsa je hlavou rodiny. Natáliini rodičia bývali na dedine, no tiež pridali časť peňazí.
Prokop s otcom mali malý podnik, na život to stačilo. No Prokop chcel stále viac, až svojou pýchou o všetko prišiel. S otcom sa pohádal a už rok nič nerobí, len čaká, čo bude.
Začal po Natálii kričať, potom prišli aj rany. Ona robí šesť dní v týždni, no peniaze nestačia, a ešte jej dáva vinu za všetko. Neraz ju napadlo odísť naspäť k rodičom na dedinu. Lenže tam s nimi bývajú ešte dve mladšie sestry nechcela by im byť na ťarchu.
***
Vyšla pred vchod, utrela si slzy a zamierila do obchodu. Vybrala si ten vzdialenejší, tam je to predsa lacnejšie, a domov sa jej nechcelo.
Na parkovisku pri jednom z obchodov zastavilo SUV. Z auta vystúpil muž, trochu kríval. Len periférne to vnímala, kým ju neprekvapilo:
– Natálka! zaznel radostný hlas.
Strhla hlavou:
– Viktor!
Bol to jej spolužiak zo základky. Viktor bol od detstva invalid, mal problémy s rukami a nohami. Celé roky strávil po nemocniciach. Chlapci sa mu vysmievali, ale nenechal sa zlomiť učil sa výborne, najlepšie z celej školy. Po liečeniach sa mu aj pohyb zlepšoval; do prvej triedy ho takmer nosili, no maturitu si už odkráčal, síce s krívaním, ale smelo.
A teraz vyšiel z luxusného auta, s úsmevom podišiel k nej.
– Natália, vážne si to ty?! Už dlho ťa nikto nevidel. Pred dvoma rokmi sme sa všetci z triedy stretli, Júlia hovorila, že ti písala, ale ty si neprišla.
– Mala som veci povedala rozpačito a Viktor si to všimol.
– Ideš do obchodu? spýtal sa, aby stočil tému.
– Hej.
– Tak poďme spolu! Aj ja potrebujem niečo kúpiť.
Potiahol ju smerom k tomu veľkému supermarketu. Ten bol však pre Natáliu pridrahý. Viktor jej z výraznej chvíle rozpakov všetko pochopil. Pozorne si ju obzrel a vycítil ešte viac.
– Natália, skúsil niečo naznačiť.
– Nie, Viktor, do tohto nejdem. Prepáč.
Oslobodila si ruku a s hlavou sklopenou zamierila do lacnejšieho supermarketu.
***
Nakúpila skromne, prepočítavala každý cent. Vyšla von.
Pri chodníku stál Viktor, opretý o svoje auto. Rázne podišiel, otvoril dvere a povedal:
– Sadaj si.
Natália bez protestov poslúchla, on si sadol k nej:
– Hovor, čo sa deje!
A ona, ako malé dieťa, so vzlykmi vyrozprávala všetko bez prikrášlenia.
– Tak odíď od neho, a basta!
– Viktor, ale kam? Všetko je písané na neho.
– Natália, som jeden z najlepších advokátov v meste. Na tom nezáleží, polovicu máš právom ty. Tak, vytiahol mobil, nadiktuj mi číslo.
Neisto mu ho nadiktovala, vzápätí jej zazvonil mobil.
– Dnes je sobota. V pondelok podáš žiadosť o rozvod. Ostatné ti poviem, čo písať, čo robiť, naštartoval. Odveziem ťa domov. Kde bývaš?
– Na Štúrovej, pri pošte.
– Ja som sa práve prisťahoval sem, ukázal na novostavbu oproti.
***
Doviezli sa k jej domu. Vystúpil, otvoril jej dvere:
– Tak, Natália, odhodlaj sa! V pondelok ti volám. Ak sa niečo cez víkend stane, hneď volaj mne.
– Viktor, ja sa ho bojím!
– Nemaj strach! usmial sa povzbudivo.
***
Vošla do bytu, manžel okamžite vyletel do predsiene:
– S kým to si sa vozila autom?
– S bývalým spolužiakom, Prokop.
– Manžel tu čaká hladný, a ona sa zabáva
Nasledovala dávka vulgarít. A potom facka.
Natália pustila tašku a s plačom vybehla z bytu. Pribehu na ulicu, narazila na Viktora.
– Sadaj do auta!
Otvoril dvere, posadil ju dovnútra a naštartoval.
***
Uvedomila sa až vtedy, keď ju Viktor priviedol do trojizbového bytu.
– Viktor, kam si ma to zaviedol?
– Toto je môj byt. Tu sa ti nič nestane, bývam tu sám.
Vtom sa jej rozozvučal mobil mužov nahnevaný hlas:
– Kde sa túlaš?
Znova hrubé slová. Viktor jej vybral mobil z trasúcich sa rúk a rázne povedal:
– Natália podáva žiadosť o rozvod. Byt zostáva jej.
– Čože? Kto si ty, vôbec?
– Ak budeš vystrájať, zabezpečím ti niekoľko rokov v base.
– A kto si ty?
– Všetko som povedal.
Vypol telefón a vrátil ho žene, ktorá sa stále rozplakala.
– Už dosť. Natália, choď do kúpeľne, uprav sa, nachystáme obed.
Medzitým Viktor rýchlo niekam zavolal a dal variť čaj.
***
Po krátkom občerstvení, keď aj tak nemali chuť do jedla, Viktor rozhodne povedal:
– Ideme k tvojmu manželovi!
– Nie, v očiach jej blkol strach. Ja sa bojím
– Natália, opäť jej venoval ten povzbudivý úsmev. Tentoraz to bude tak, ako chceš ty.
Pred vchodom už čakala policajná niva. Z auta vyskočil poručík a zasalutoval:
– Pán doktor Viktor Petráš, podľa príkazu sme tu.
Podali si ruky, posadili Natáliu do policajného auta.
***
O pár minút už klopali na jej byt.
– Kto to tu otravuje? ozval sa arogantne Prokop.
– Prokop Tuček? spýtal sa policajt tvrdým hlasom.
– Áno.
– Potrebujem vám položiť pár otázok.
Prokop naštvane zahnal pohľadom manželku:
– Choďte!
Viktor s policajtom vošli do bytu, sadli si k stolu a poručík začal spisovať zápisnicu.
– Natália, zober si doklady a čo potrebuješ na prvé dni.
Viktor to povedal tichým, ale rozhodným hlasom. V posledných rokoch nemala žiadnu oporu. Len ťažkosti a krik.
A zrazu tu bol spolužiak, ktorého vždy brala len ako dobrého kamaráta. Ako každá dievča v triede, snívala o princovi na bielom koni, nie o krivkajúcom, hoci láskavom a dobráckom chlapcovi.
Zobrala si papiere a automaticky ich podala Viktorovi. Ten sa len šťastne usmial. Pustila sa do balenia vecí, ani nevedela prečo, ale vedela, že horšie to nebude. V srdci sa rodil ten zvláštny pocit, čo ľudí robí šťastnými.
– Pán doktor, je to vybavené, oznámil poručík.
– Výborne. Nechajte nás na chvíľu, chcem s pánom Tučekom hovoriť sám.
Sadol si za policajtovo miesto.
– Tak, Prokop, v pondelok podáva tvoja žena žiadosť o rozvod. Treba aj tvojuje. Deti nemáte, rozvedú vás na matrike, majetok si spravodlivo rozdelíte.
– A čo ak nesúhlasím? Byt je predsa môj.
– Potom pôjdeme na súd s ďalšími žiadosťami o rozvod, rozdelenie majetku, hlavne však za fyzické útoky. Som predseda advokátskej komory a ver, že rozsudok bude spravodlivý.
– Večer si ešte pohovorím s manželkou, zaskučal sarkasticky Prokop, a všetko bude, ako ja chcem.
– Kto ti povedal, že zostaneš sám s manželkou?
– Pokiaľ je moja žena, môže bývať v mojom byte.
– Ak chceš, zariadim tvoje zadržanie do pondelka za ublíženie na zdraví. A tvoja žena zostane tu. Súhlasíš s tým?
– No dobre, nech si ide, kam chce, zamrmlal nakoniec.
– Fajn. V pondelok ráno po teba prídem, všetko vybavíme na úrade.
***
Zazvonil mobil. Natália sa šťastne usmiala volala mama. Po rozchode s Prokopom sa ich vzťah trochu ochladil, jej rodičia neuznávali rozvody, oni dvadsaťpäť rokov spolu žili bez hádok.
– Ahoj, mami! vykríkla s úsmevom.
– Ahoj, dcéra, v mamkinom hlase však nebola radosť.
– Mami, čo sa deje? Prečo si smutná?
– Ty si natešená Som rada, že si sa rozviedla?
– Úprimne poviem, rozhodne vyhlásila Natália, som rada!
– Nuž, je to tvoj život.
– A prečo si volala, mami?
– Olina sa chce vydávať.
– Naozaj? Za koho?
– Za mestského chlapca. Chcieť bývať v meste, lenže žije s rodičmi a bratom v trojizbovom. Dohodli sme sa, že spoločne im v meste kúpime garsónku, svadbu nerobíme. Olina ale chodí smutná.
– Kľudne nech bývajú zatiaľ u mňa. Potom uvidíme.
– Natália, a ty kde budeš?
– Mami, zaznelo radostne, ja sa znova vydávam.
– Si sa ešte nestihla rozviesť a!
– Tentoraz to bude naveky! Volá sa Viktor. Veľmi ho ľúbim!
***
Taký bol teda môj príbeh, a naučil ma, že každý človek si zaslúži rešpekt a pokojné miesto po boku toho, kto dokáže ponúknuť oporu, nie len prísľuby. Dôležité je vedieť sa ozvať, nestratiť dôstojnosť a nezostať v strachu. Viktor mi ukázal, že nie je dôležitý ani majetok, ani dokonalý život, ale láskavé srdce a úprimná podpora.
