Kámo, predstav si to po dvadsiatich rokoch v jednej firme, kde som viedla celú administratívu, vybavovala telefonáty, usmievala sa na zákazníkov, ktorí si to ani zďaleka nezaslúžili, a varia som kávu šéfom tak, že ma skoro povýšili na šéfku kuchynky, ma napokon aj tak vyhodili. Proste život, čo ti poviem.
Takže prvýkrát po dvadsiatich rokoch idem na pohovor. Normálne som stála v predsieni pred zrkadlom, rozprávala som sa sama so sebou: kostým v pohode. Účes v pohode. Tvár… No, tvár je štyridsaťšesť rokov, s tým nič nespravím, ale aspoň vyzerám k svetu. Hlavne nepanikáriť. Je to len práca. Nová kancelária, nový stôl, nové telefonáty.
Moja kamoška Tamara (áno, tipicky slovenské meno je napríklad Lenka, takže Lenka), ma odprevadila až k výťahu a tam mi dohovárala:
Len buď sebavedomá, Ivica. Dvadsať rokov skúseností! To nie je len-tak.
Aj tak ma dali preč, zamrmlala som.
Ale aspoň máš skúsenosti. To je dnes vzácne.
Lenka, choď radšej do práce, usmiala som sa a ona odišla.
Kancelária bola v tichej ulici neďaleko centra Bratislavy. Štvorku poschodový dom, veľké sklené dvere, ochrankár v saku, všade punc prestíže. Zhlboka som sa nadýchla, vypučila hruď a vošla dnu.
Za recepciou sedela recepčná, ukázala smer na tretie poschodie:
Pán riaditeľ vás očakáva, číslo 302.
Tak teda pohovoríme, hovorím si. Na treťom poschodí, dlhá chodba, a potom dvere s menovkou.
Zaklopem, otvorím… a zamrzla som. Za stolom sedí… Palo.
Môj bývalý. Ten, ktorému som kedysi vytiahla triesku z prsta, piekla štrúdľu na skúšky, odpustila veci, na ktoré sa odpúšťať nemá, a ktorého som celé tri roky nemohla dostať z hlavy.
Sedel tam, pozeral na mňa, ja naňho. Ticho, po ktorom sa buď zodvihneš a odídeš, alebo zostaneš nič medzi tým.
A vieš, čo si v tej chvíli poviem? No jasné, osud má zmysel pre humor.
Palo vyzeral fakt dobre a to ma trochu štve. Vieš, v mojej hlave vyzeral môj bývalý manžel po tých rokoch oveľa ubytovanejšie… nuž, aspoň trochu plešiny! Ale nie, stále v obleku, upravený, akoby sa mu za tie roky nič nestalo.
Na stole mal notebook, diár a malý kaktus. Vieš, taký symbol všetkého odolný, pichľavý, akurát k nemu.
Ivica, povedal, nie žiadna pani Markušová či dobrý deň, proste po starom.
Ahoj, Palo, odpovedám a sadám si.
Držím v rukách kabelku, potrebujem sa niečoho držať, aspoň kabelky.
Mám tu tvoj životopis, už som si ho prečítal, hovorí so šéfovským nadhľadom.
Dobre.
Dvadsať rokov sekretariát, to je niečo.
Áno.
Rozpráva pokojne, odborne, pozerá kamsi vedľa mňa. Maskuje, že vie, a ja už hrám tú hru s ním profíci.
Povedz mi niečo o tvojej poslednej práci.
Tak som začala rozprávať: čo som robila, čo vybavovala, aké mám skúsenosti so softvérmi, koľko ľudí som viedla. Ale v hlave mi beží celkom iný film je to ten človek, kvôli ktorému som pol roka nespala a tri mesiace sa nevedela najesť.
Aké softvéry, programy si používala?
Vymenúvam a v duchu krútim hlavou, že sedí tu predo mnou človek, kvôli ktorému som si pred ôsmimi rokmi myslela, že to nezvládnem.
Mala si na starosti aj rokovania s partnermi?
Áno, bolo to pri dohadovaní zmlúv a organizovaní stretnutí pre vedenie.
Palo si zapisuje, alebo sa tvári, že zapisuje. A ja sledujem tú jeho ruku a rozmýšľam, aká je to strašná irónia osudu.
Vonku tichá ulica, po asfalte padajú listy, je október. Vo vnútri tejto kancelárie však osem rokov, rozvod, hádky o byt, ešte jeden súd o chatu, večery, keď som volala Lenke a nebola schopná povedať ani slovo.
A on tu sedí. S kaktusom.
Prečo si opustila predošlé miesto? spýta sa Palo bez emócie.
Zrušili celý oddelenie. Prepúšťali.
Rozumiem. Krátka pauza. Robila si priamo s vedením firmy?
Áno, mala som na starosti komunikáciu s generálnym riaditeľom a predstavenstvom.
Vieš udržať dôverné informácie?
Viem.
Palo na mňa pár sekúnd pozerá. Vydržím ten pohľad bez úsmevu aj bez nevôle, len nestrácam kontakt.
Dobre, povie jemne. Chcel by som pokračovať v neformálnejšom duchu, dáme si kávu?
A v tej chvíli cítim, že sa niečo vo mne napína. Nie strach, niečo zvláštne tuším, že príde iný rozhovor.
Kľudne, poviem pokojne.
Palo vstane a ide k malej kávovarovej mašinke pri okne. Chrbtom ku mne. Pozerám na jeho zátylok a premýšľam, čo teraz povie niečo, kvôli čomu navrhol tú kávu.
Kávovar zasyčí, zašumí.
Vyzeráš dobre, povie Palo, stále chrbtom.
Neodpovedám.
Dá predomňa šálku, vráti sa na svoje miesto.
Myslím to vážne.
Pozriem na kávu a potom naňho.
Ďakujem, odvetím bez emócii.
Chvíľu je ticho.
Ivica, chcem povedať niečo ako človek, ktorý ťa pozná, nie ako šéf.
Tak toto bude zaujímavé, hovorím si. Je to také vážne ticho, keď pilot vyjde z kokpitu.
Som rád, že si prišla sem, povie.
Náhoda, odpovedám.
Možno. Ale ozaj úprimne sa teším. Si profesionálka, to vidno okamžite, a takého človeka potrebujem.
Dobre.
Ale chcem, rozmýšľa, váži slová aby sme si od začiatku rozumeli. Bez starých krívd, čistý stôl, vieš?
Tak, toho som sa bála.
Položím šálku.
Čistý stôl.” Osem rokov, súdy, trápenie, a teraz čistý stôl”. Tak sa to teda volá.
Chvíľu ticho uvažujem, dôkladne si ho premeriam.
Palo, chcem sa spýtať teda navrhuješ mi prácu s tým, že zabudnem na všetko, čo bolo?
Trochu sa zamračí.
Navrhujem začať odznova. To nie je to isté.
Ale je, odpoviem mu ticho.
Ticho. Kaktus na stole trčí.
Vieš, nebudem sa vŕtať v minulosti, nemám na to chuť, ani energiu. Ale ani nebudem predstierať, že sa nič nestalo. Bola to moja životná kapitola, ktorú nikto nemôže len tak preškrtnúť.
Palo mlčí, díva sa na mňa.
Prišla som na pracovný pohovor, poviem priamo. Ak potrebuješ schopnú vedúcu administratívy s dvadsaťročnou praxou, môžeme sa baviť o podmienkach. Ale ak hľadáš niekoho, kto bude predstierať, že sme si nikdy nič neurobili, to nie som ja.
Napijem sa kávy, bola dobrá. Na sekundu sa úprimne poteším, že aspoň niečo je také, aké má byť.
Palo mlčí. Pozerá na mňa s výrazom… vieš čo? Prvýkrát po rokoch cítim, že ma vážne rešpektuje.
Zmenila si sa, povie.
Áno, prikývnem. Už je to osem rokov.
Palo vstal, prešiel k oknu, pozeral von. Potom sa otočil.
Ivica. Hlas má mäkší. Viem, že som vtedy urobil chybu. Nie je to čistý stôl”. Máš pravdu. Bol som idiot.
Zdvihnem obočie to som veru nečakala. Roky som si predstavovala, čo padne, a že povie bol som blbec som v hlave fakt nemala.
Dobre to počuť, poviem po chvíľke úprimne. Aj keď trochu neskoro.
Je to neskoro, uzná.
Ticho je pokojné. Také, keď už nie je čo dodať.
K veci: chcel by som ti ponúknuť pozíciu vedúcej administratívneho oddelenia vyššie ako vedúca sekretariátu. Podmienky slušné. Rozhodnutie je na tebe.
Chvíľu váham.
Premyslím si to, poviem napokon.
Dobre.
Vstávam, beriem si kabelku. Palo tiež vstane tentokrát naozaj ako človek, nie šéf.
Ivica, zavolá za mnou, keď už idem k dverám.
Otočím sa.
Vďaka, že si neodišla hneď, keď si ma uvidela.
Chvíľu premýšľam.
Ani som neverila, že zostanem, priznám úprimne.
Na chodbe sa na sekundu zastavím pri dverách s menovkou.
Vonku pred budovou už čaká Lenka s kelímkom kávy z automatu. Pozrela na mňa, všetko jej bliklo v očiach a hneď sa pýta:
No?
Ponúkli mi miesto, hovorím.
Dobrú pozíciu?
Áno, vedúca administratívy.
Paráda. Lenka na chvíľu váha. A kdo je riaditeľ?
Palo.
Lenka neveriacky:
Palo?! Tvoj Palo?!
Bývalý, upresním.
A ty čo na to?
Že si to ešte rozmyslím.
Vezmem si od nej kávu, ochutnám. Z automatu je síce slabšia, ale v tej chvíli chutí nejak… domácky.
Kráčame po uličke, pod nohami šuchotia lístie typický október v Bratislave. Slnko síce len tak poblikáva, nehrozí že by zohrialo, ale aspoň tu s nami je.
Ale vieš čo, tentoraz rozhodujem ja, nie on, usmejem sa. Ja rozhodujem. Fakt.
