Vieš, nikdy som nevidela svojho otca, a mama ma navštevovala len zriedka. Až oveľa neskôr mi vychovávatelia povedali, ako som sa dostala do detského domova. Mala som asi rok, keď som dostala zápal pľúc. Bola som taká vyčerpaná chorobou, že som prestala úplne plakať. Dni som ležala potichu v postieľke a pomaly som zomierala, zatiaľ čo moja smutná mama popíjala borovičku v susednej izbe.
Narodila som sa v rodine, kde bola mama závislá na alkohole. Pila celé dni, a jej pitie mi nedalo v noci spať. Susedom už začal vadiť môj plač, a raz sa mama rozhodla so mnou zájsť do nemocnice. Keď do izby vošla sestrička, skoro odpadla šokom bola som v plameňoch! Oblečenie mi horelo a traja ľudia museli plamene uhasiť. Okamžite ma vzali na pohotovosť a začali liečiť popáleniny. Počas celej doby, kým som tam bola, ma mama neprišla ani raz pozrieť.
Šťastné chvíle, ktoré som zažila v detskom domove, pokračovali aj po narodení môjho prvého dieťaťa. Dostala som vzdelanie, výbornú prácu, a byt, ktorý bol veľký a vkusne zariadený. Bývať tam mi prinášalo obrovskú radosť. V našej malej rodine sme si vytvárali vlastné zázraky lásky. Jediná vec, ktorá nám chýbala, bolo vlastné dieťa…
S manželom sme sa rozhodli adoptovať dvojročné dievčatko z detského domova. Veľa ľudí nám to neodporúčalo, ale my sme nepočúvali nikoho. Vzali sme ju k nám, keď sme sa presťahovali do Bratislavy, aj napriek riziku, že môže mať nejakú dedičnú chorobu. Ale odvtedy je úplne zdravá!
Dnes ďakujem Bohu každý deň za to, že mám svoj rozum a že sa viem rozhodovať sama, bez ohľadu na rady ostatných. Ani jedno varovanie lekárov sa nepotvrdilo naše dieťa je zdravé a rastie. Podľa mňa je až príliš jednoduché zvaliť všetky problémy alebo nedostatky dieťaťa na zlé gény. Akoby sme tvrdili, že choroba nie je naša vina alebo dôsledok našich podmienok, ale výlučne rodičovských génov. Pravda je, že každý dieťa potrebuje hlavne lásku a pocit, že je dôležité, a potom z neho vyrastie dobrý človek.
Blíži sa už piate výročie od adopcie a mám obavy. Svojho syna ľúbim rovnako ako biologickú dcérku obidvaja sú moja rodina. Ale niekde vo mne je strach, že Ema zistí, že bola adoptovaná, a bude to pre ňu šok. Netuším, ako ju mám na to pripraviť alebo sa s ňou o tom raz porozprávať. Bude to schopná pochopiť? Tá predstava ma desí ešte viac ako to, že by sa to dozvedela od niekoho iného skôr ako odo mňa.
