Pamätám si to ako včerajšok, hoci odvtedy už prešlo mnoho rokov. Môj otec, pán Štefan Hruška, ráno cestoval autom do práce v Bratislave ako obyčajne. Na chvíľu zastavil na čerpacej stanici, aby natankoval plnú nádrž. Pri pokladni si všimol mladú ženu, dievča sotva devätnásťročné, s jemne zaobleným bruškom, ktorá so sklonenou hlavou prosila okoloidúcich o pomoc.
Keď ho poprosila o nejaké drobné, otec jej povedal, že, žiaľ, nemá žiadne centy. Už chcel odísť a sadol si späť do auta, no v duchu ho niečo pichlo. O chvíľu vystúpil, zamieril späť k dievčine a opýtal sa jej, ako sa dostala do takejto situácie.
Volala sa Božena. Rozpovedala mu, že sa pohádala s rodičmi v Levoči, pretože nesúhlasili s jej životnými rozhodnutiami. Zostala tehotná mimo manželstva a rodičia ju vyhodili z domu. Otec sa jej opýtal, či má nejakú prácu, alebo či jej niekto finančne pomáha. Zavrtela hlavou, smutne povedala, že je úplne sama.
Po krátkom rozhovore jej otec podal svoju vizitku, povedal jej, aby ho nasledujúci deň kontaktovala a sľúbil, že niečo vymyslí. Božena na druhý deň zavolala a otec ju pozval na stretnutie do svojej kancelárie v centre Bratislavy. Tam s ňou spravil pohovor, počas ktorého sa pýtal na jej schopnosti a životné hodnoty.
Po týždni už Božena začínala v otcovej firme. Spočiatku prijímala hovory, vybavovala jednoduché úlohy, ako chodenie na poštu či zháňanie kancelárskych potrieb. Postupne si získala dôveru, preukázala svoju usilovnosť a po pár rokoch sa stala jednou z firemných zástupkýň pravou rukou môjho otca.
Dnes má Božena svoju malú rodinu, býva v Pezinku, dobre sa jej darí. Keď sa s otcom spätne rozprávame o tejto udalosti, často hovorí, že v živote záleží na šanci a na tom, či ju niekto dostane a na dobrom srdci, ktoré niekedy stačí na to, aby sa zmenil celý osud človeka.
