Sused Juraj mal zvláštnu záľubu opakovane púšťal rock v dvojke v noci. V jeden podivný ráno som kúpila dcére Táni husle, a od toho okamihu sme začali cvičiť stupnice presne o ôsmej ráno, keď Juraj konečne upadal do hlbokého spánku.
Strecha mojej spálne bola v snovom nočnom čase zvláštne živá. Najskôr tichý dunivý zvuk, akoby hôr v Tatrách sa blížila búrka, potom basy, ktoré šli v šírení až rozchvievali poháre v vitríne, pohybovali sa v rytme bicích, a celý byt sa triasol.
Môj sused nad nami, Juraj Bartoš, bol oddaný fanúšik umeleckej hodnoty, čo preňho znamenalo nepretržité prehrávanie diskografie Kabátu a starej Maťky v spojení s lacným pivom, bez ohľadu na čas.
Som typ človeka, čo viac miluje kompromis než konflikt. Pracujem v Bratislave ako účtovníčka, sama vychovávam sedemročnú dcéru Táňu a mojou najväčšou túžbou je jednoduchý, ničím nerušený spánok. Ale keď vás zobudí pocit, že Pepa Vojtek vám spieva Bára do ucha, aj ten najväčší pacifista začne plánovať odvetu.
Prvýkrát som k nemu išla okolo druhej v noci v modrých župane a papučiach. Dvere otvoril muž asi tridsaťpäťročný, rozcuchaný, s rozospatým pohľadom. Z bytu šíril dym z cigarety aj ťažký rock.
Juraj, majte rozum, hovorím pokojne. Je noc, zajtra idem do práce, dcéra do školy.
Ale veď nejde hlasno, vybavenie mám dobré, basy jemné, úprimne sa čudoval, opretý o zárubňu.
Lustre sa mi hojdajú, odpovedala som.
Dobre, stíšim, zavrčal a zabuchol dvere.
Ticho vydržalo presne desať minút. Potom sa všetko rozbehlo znova.
Nasledujúci deň som zavolala policajtov. Prišli o hodinu a pol, keď Juraj už chrápal a hudba dávno utíchla. Len krčili plecami: Teraz je pokoj, nemáme čo zapísať. Napíšte mestskému, on sa s ním porozpráva.
Skutočne, mestský policajt prišiel až za týždeň.
Porozprával som sa s ním, oznámil telefonicky. Sľúbil ticho, ale pokuty sú len symbolické, je mu to jedno.
Juraj ďalej zvláštnym tempom každú noc rozochvieval moje nervy. Rytmus buch-buch-buch ma donútil piť valeriánku a v práci vyzerať ako šedý tieň, zúfalá z domu, suseda, aj vlastnej neschopnosti.
U detí sa talent nesmie zahodiť
Nápad prišiel v sobotu ráno, keď som si naliala kávu a pozrela na tmavé kruhy pod očami Táni. Ani ona poriadne nespala.
Mama, môžem sa učiť hrať na husle? opýtala sa náhle, prezerala si mobil.
Už ste zažili husle v rukách začiatočníka? To nie je hudba, ale zvuk, ktorý roztrhá oblohu nad Dunajom. Škrípanie, pískanie, akoby sa realita rozpárala na kusy.
Samozrejme, zlatko, konečne som sa usmiala a tentoraz naozaj dravo. A kúpiš si najlepšie husle.
Do hudobnín sme zašli ešte ten deň. Predavač, starý pán z Prešova, vyberal štvrtku.
Má vaše dieťa sluch? spýtal sa.
Má skvelú motiváciu, odpovedala som.
Dôkladne som naštudovala bratislavský Zákon o tichu. V pracovných dňoch je povolený hluk od ôsmej ráno, cez víkendy o čosi neskôr.
Juraj zvyčajne zaspával okolo štvrtej ráno. V ôsmej sníval najhlbšie.
Pondelok. Ráno. Stojíme s Táňou uprostred izby.
Poď, zlatko, stupnicu C dur. Nahlas, s pocitom.
To, čo nasledovalo, neviem slovami popísať. Zvuk pripomínal piskot mačky v dverách, zmiešaný so škrípaním nechtov po tabuli. Husle bez tlmiča dokonale rezonovali v betónových stenách, posielali pozdrav snovému susedovi nad hlavou.
Po desiatich minútach sa niečo s rachotom zrútilo zhora. Azda sám Juraj. O päť minút sa rozdrnčali radiátory. Neprestali sme, zákon bol na našej strane.
08:20 zazvonil zvonček. Otvorím. Na prahu stál Juraj v tielku a tielkach, s červenými očami a tvárou človeka po apokalypse.
To čo robíte?! zachrapčal. Je osem! Ľudia spia!
Dobré ráno, Juraj! odpovedala som vesele. Cvičíme. Tánička má talent, učiteľ odporučil cvičiť každý deň pred školou. Minimálne hodinu.
To je týranie! Mám hlavu ako balón!
Čudné, zamyslela som sa. Veď nejdeme hlasno. Inak, vaše Kabát dnes v noci? Zdalo sa mi, že basom chýbala šťava.
Pozrel na mňa, potom na Táňu, stojacu v chodbe s husľami a sláčikom, ako malá bojovníčka.
Robíte to naschvál?
To je umenie, Juraj. O to ide.
Mier cez husle
Husľovali sme presne týždeň, každé ráno o ôsmej. Už na tretí deň prestali nočné koncerty zhora Juraj dúfal, že keď on bude ticho, my sa vzdáme. Lenže výuka je výuka.
V piatok večer zišiel dolu sám. Triezvy, v rifliach a košeli.
Počuj, susedka, povedal unavený. Dajme si dohodu. Už nevládzem. Ten piskot mi hraje v hlave aj za bieleho dňa.
Počúvam vás, pozvala som ho do kuchyne.
Na stôl som dala papier a pero.
Podmienky sú jednoduché. Po 22:00 absolútny kľud.
Čo ak prídu hostia? skúšal vyjednávať.
Čo ak má Táňa inšpiráciu o siedmej ráno v nedeľu? s pokojom v hlase.
Juraj sa zachvel.
Dobre. Po desiatej ticho. Plácať rukami. Husle predáte?
Nie, povedala som. Ostanú. Ako záruka dodržania dohody. Budú čakať na skrini, pripravené.
Podepsali sme pakt o tichu. Funguje už pol roka. Táňa husle dávno opustila, teraz hrá šach v klube na Radlinského.
V dome nastal zvláštny pokoj. Občas sa s Jurajom pozdravíme pri výťahu. Na dcéru pozerá s rešpektom, na mňa s úctou. Už vie, že tichá účtovníčka s slušnou dcérou vie byť strašnejšia než akýkoľvek rocker zo Žiliny.
