Som vydatá už desať rokov. Bývam spolu s manželom v dvojizbovom byte v Bratislave, ktorý máme na hypotéku. Stále splácame úver a zatiaľ si netrúfame mať deti. Chceme sa najskôr postaviť na vlastné nohy. Mám brata, volá sa Juraj. Aj on je ženatý a so svojou manželkou Emíliou bývajú v garzónke. Juraj pracuje na dvoch miestach a má ešte jednu brigádu popri tom. Emília nepracuje, len rodí deti ako na bežiacom páse. Už majú tri deti, je tehotná s ďalším a plánuje už piate.
Okrem detí si stihli narobiť aj dlhy za rôzne domáce spotrebiče. S manželom ich často podporujeme, niekedy im dáme peniaze, inokedy nakúpime jedlo. Občas má Emília drzosti, že si niečo vypýta priamo a ani sa neospravedlní.
Vtedy ju musíme uviesť do reality a odmietnuť. Vtedy sa samozrejme naštvú, ale o pár týždňov sa vrátia zase s novou požiadavkou. Keďže vy nemáte deti, a my ich budeme mať onedlho štyri, musíte nám darovať váš byt,” vyhlásila Emília.
A kam pôjdeme my? Do vašej garzónky? pýtam sa prekvapene, keďže je to úplný nezmysel. Dáme tam nájomníkov a vy si prenajmete svoj byt. Takto, vy zaplatíte hypotéku a ešte aj nájom za nás, povedala Emília bez servítky. Ty vážne navrhuješ, aby sme platili všetky vaše náklady? Samozrejme. Kedy nám uvoľníte byt? Kedy odídete? Vaše miesto nie je v paneláku, ale na psychiatrii. Vypadnite z môjho bytu, povedala som rozhodne. Potom pôjdem a zbavím sa dieťaťa. Ty budeš vinná, zahundrala Emília a odišla.
A skutočne, ešte v ten deň to potajomky spravila. Bola v treťom mesiaci tehotenstva, lekári ju ledva zachránili. O druhej ráno prišiel Juraj do nemocnice a obvinil ma zo všetkého. Môj manžel Peter ho rýchlo schladil, opýtal sa, čo sa stalo. Všetko som mu vysvetlila. Peter ho niekoľkokrát postavil pod studenú sprchu, aby sa spamätal, a vyhodil ho z bytu. Odvtedy už brata nemám.
