Môj manžel vyrastal v harmonickej a láskavej rodine. Ale keď jeho otec dovŕšil 57 rokov, zomrela mu manželka, Boh mu dopraj mier. Bolo to veľmi ťažké pre svokra, aby sa vyrovnal s takou stratou. Pamätám si, ako sme sa rozhodli predať jeho byt v Bratislave, rozdeliť eurá a vziať svokra k nám domov, aby sa napokon cez žiaľ preniesol. Vyzeralo to rozumne.
Mysleli sme si, že u nás ostane možno pol roka, kým si kúpi vlastný byt, ale nestalo sa tak. Svokrovi sa zapáčilo bývať u nás. Na platby a nákupy neprispieval ani centom. Variť som mu musela ja, praní, upratovanie v izbe, všetko bolo na mne. On iba chodil do práce. Život mu plynul ako na dovolenke.
Takto s nami prežil dlhých jedenásť rokov. Neskôr začal neustále dávať rady, čo a ako máme robiť, zavádzal svoje pravidlá a už sme toho mali dosť. Preto sme sa rozhodli kúpiť mu domček pri Trnave, pri meste, aby bol v blízkosti a mohol žiť samostatne. Je to silný muž, stále v dobrej kondícii, vie sa o seba postarať.
Domček sme mu zabezpečili a urobili všetko potrebné, aby mal pohodlie. Svokor začal vymýšľať rozprávky o bolestiach srdca alebo iných neduhoch. Mal som pocit, že si vymýšľa len, aby zostal s nami. Ale ja už nechcem takto žiť. Túžim si konečne oddýchnuť a venovať sa len najbližšej rodine. Cítim sa vyčerpaná. Čo robiť?
