Som veľmi aktívna žena. Aj keď mám 65 rokov, stále dokážem cestovať po rôznych miestach a spoznávať zaujímavých ľudí. Na svoju mladosť si spomínam s radosťou, ale aj nostalgiou. Vtedy sa dalo ísť na dovolenku kamkoľvek ste chceli! Mohli ste ísť na kúpalisko. Mohli ste stanovať s priateľmi a kolegami. Mohli ste sa plaviť loďou po Dunaji. A všetko to bolo možné s veľmi málo peniazmi; stačilo pár eur.
Ale teraz je toto už dávno za nami.
Vždy som mala rada stretnutia s ľuďmi. Spoznávala som ich na pláži, v divadle, a s mnohými z nich som zostala kamarátkou dlhé roky.
Nechápala som, kto nám mohol poslať taký telegram. Samozrejme, ja a môj manžel sme nikam neodišli. Ale o štvrtej ráno niekto zaklopal na naše dvere. Keď som otvorila, ostala som celkom zarazená. Na prahu stála Silvia, dve tínedžerky, staršia pani a muž. Mali so sebou hromadu vecí. Ja aj manžel sme boli v šoku, ale pustili sme nepozvaných hostí do našho bytu. Silvia sa ma opýtala:
Prečo ste neodišli kvôli nám? Veď som vám poslala telegram! Taxík predsa stojí peniaze!
Prepáč, ale netušila som, kto nám ten telegram poslal!
Mala som vašu adresu, tak som tu. Myslela som, že si budeme písať listy, to je všetko.
Potom mi Silvia povedala, že jedna z dievčat tento rok skončila gymnázium a rozhodla sa ísť na univerzitu. Zvyšok rodiny prišiel, aby ju podporil.
Budeme bývať u vás! Nemáme peniaze na nájom! A vy bývate blízko centra Bratislavy!
Bola som prekvapená. Koniec koncov, nie sme rodina. Prečo by mali bývať u nás? Museli sme všetkých kŕmiť trikrát denne. Priniesli síce nejaké jedlo, ale nič si sami neuvarili. Všetko som musela robiť ja.
Nevydržala som to, a po troch dňoch som Silviu a jej rodinu požiadala, aby sa odsťahovali. Kam, to mi už bolo jedno. Vypukla veľká hádka. Silvia začala rozbíjať taniere a hystericky kričať.
Bola som šokovaná jej správaním. Nakoniec odišli. Podarilo sa im ukradnúť môj župan, pár uterákov a dokonca, neviem ako, mi zmizol aj veľký hrniec kapustnice. Netuším, ako to dokázali, ale hrniec bol jednoducho preč!
Táto skúsenosť mi ukázala, že hranice pohostinnosti majú svoje limity a že nie každý vie oceniť dobrosrdečnosť. Dnes si viem lepšie stanoviť pravidlá a viem, že byť ochotný pomôcť je dôležité, ale nikdy nesmiete zabudnúť na svoj vlastný pokoj a rešpekt voči sebe samému.
