Moja mama má domček v bratislavských predmestiach. Každé leto, podľa výmyslu mojej mamy, tam chodíme: renovujeme, okopávame záhradu, vyhrabávame hriadky. Nedávno tam môj muž postavil bazén fakt, môžeme si tam teraz plávať, ak nezabudneme na teplú vodu. Je tam aj altánok, kde mama lúšti krížovky a počíta hrušky.
Od dňa, keď sa brat oženil, už tam nevkročil ani na krok. Jeho manželka bola zásadne proti. Tak sa rozhodla Etela, jeho žena od teraz je brat ženatý muž a má rodinu, žiadne nostalgické výjazdy do záhrady. Ak niečo treba, nech si mama najme robotníka.
Mama sa na Etelu nehnevá, snaží sa ju chápať, ale minulý rok pracovala až príliš a na chatu už nezvládla ísť. Nie že by nechcela, len bola vyčerpaná, ale záhrada ju stále trápila, lebo nikto sa o ňu nestaral.
Navrhla bratovi, nech niečo zasadí, ale Etela ho presvedčila, že to rozhodne nie, a bratka už ani nehne prstom. My s manželom sme si povedali, že trochu čerstvého vzduchu neuškodí veď čo je lepšie, než tráviť víkend na vidieku. Mama by bola spokojnejšia a možno by si konečne oddýchla.
Kúpili sme sadenice, vyčistili zem pred výsadbou, obnovili kvetinové záhony, a postarali sa o skleník. Nedele sme venovali oddychu aj tak mama dozerala, aby sme nepomýlili spôsob sejby.
Minulý víkend sme boli u svokrovcov, takže chatka bola prázdna. Ako sa ukázalo, brat s Etelou si tam spravili vlastný malý presun.
Keď sme sa vrátili ďalší víkend, zistili sme, že v chatke niekto býva. Klopali sme na dvere, nič. Etela vykukla cez okno a zahlásila:
“Rozhodli sme sa prenajať byt, aby sme mali eurá na dovolenku, a sami tu bývame. Takže vy si poďte… no, vás sme nepozvali.”
Čože, mama o tom vie? opýtala som sa. “Samozrejme, odkiaľ inak by sme mali kľúče?” odsekla Etela.
Zavolala som mame. Áno, dala som bratovi kľúče, povedal, že vás príde pomôcť, prezradila mama. Mamka, oni tam bývajú a pomoci sa nedožijeme. Etela len leští nechty a dnu nás ani nepustí.
Akože bývajú? čuduje sa mama. Tak, že si prenajali byt a šetria na dovolenku. Sťahujú sa do našej chaty. pravdu som musela povedať naplno.
No, ak sa starajú o záhradu, polievajú a plejú burinu, nech si tam bývajú. Ak nie von ich dajte, len nech už netriafajú! Vedia, ako sa vyhnú roboty, ale na jeseň prídu po úrodu bez jediného potu. Povedz im, že majú teraz udržiavať domček oni! mama sa rozhodla, že definitívne. Klopem znovu. Čo je? šomre Etela nahnevane. Oznámila som jej, čo rozhodol vrchný veliteľ moja mama.
“Ja tu nebudem nič robiť, mám predsa manikúru! Nie som vaša slúžka! A keby som niečo vypestovala, čo si myslíte, že sa s vami podelím? Radšej si to kúpte sami, tu je teraz všetko naše.” Etela bola rozhodná, musela som ich vyhodiť. Ignorovali ma, takže mama musela zapojiť vlastnú autoritu. “Von s nimi.” Na to brat vykríkol: “A kam máme ísť? Byt máme prenajatý, niekto v ňom býva!” Daj im peniaze, navrhla som.
“Nič nebude, všetko som minul na Eteliné náušnice!” zahlásil brat. “Do záložne to nedáme, nedajú ani polovicu, a potom čo? Celý problém je na vašich pleciach. Mamu ste mohli upozorniť, aspoň trochu. Toto je riadna drzosť.” Etela aj brat sa pobrali k jej mame, cestou mi poslali výčitky. “Už nikdy tu nevidíme vaše ksichty! Ste už len samé!”
Ale niečo mi hovorí, že na jeseň prídu so vreciami a vezmú si jablká a zemiaky…
