Streda ráno, cestoval som vlakom z Bratislavy do Trnavy. Vagón bol poloprázdny, len zopár ľudí s taškami plnými náradia a semien, presne tak ako ja smer na naše dedinské záhrady. Vlak mal svoje tempo, vonku svietilo slnko a ja som sa stratil v myšlienkach na moju zosnulú manželku. Zvykli sme chodiť spolu na záhradu v Cíferi, pestovať zeleninu a ovocie, ale odkedy odišla, vyhýbal som sa tomu miestu, cítil som len ticho a prázdnotu.
Keď vlak zastavil v Malackách, vedľa mňa si prisadla staršia pani podľa tváre poznámka, že ide robiť na svojom políčku, ako my všetci. Otočila sa ku mne a s pokojným hlasom povedala: Dnes bude krásny slnečný deň, máme dosť času urobiť niečo užitočné. Presne tieto slová mala vo zvyku hovoriť moja Draha, keď sme vyrážali do záhrady. Na chvíľu mi zovrelo hruď, len som prikývol a pustili sme sa do rozpravy o slabých úrodách, o tom, ako minulá zima bola tvrdá, a o našich nádejach pre ďalšiu sezónu.
Keď sme prestúpili na autobus v Pezinku, prekvapilo ma, že som túto ženu nikdy predtým nestretol. Kráčali sme spolu ku záhradám, potom sa naše cesty rozišli. Prišiel som ku svojmu pozemku a zistil, že za čas mojej nečinnosti ho pohltila burina a podivná zeleň. No rozhovor so staršou pani akosi zlepšil moju náladu a dal mi odvahu znova objaviť to miesto.
S obnovenou silou som vzal motyku a pustil sa do práce okopával som, vytrhával buriny. Pocit, keď som si rukou prehrabával úrodnú pôdu, mi pripomínal nový začiatok. Rozhodol som sa, že pozemok zatiaľ nepredám. Po práci som si sadol na lavičku, rozbalil chlebíky a popíjal čaj z termosky. Pohľad na kvety, ktoré mala Draha najradšej, a na dozrievajúce jablká pod mladým stromom mi priniesli tiché, príjemné spomienky.
Moja nálada sa zlepšila, rozhodol som sa chodiť sem častejšie. Medzi hríbmi v lesíku okolo som cítil, akoby mi spadol kameň zo srdca. Práca v záhrade mi opäť začala dávať radosť a zmysel.
Cestou späť som stretol tú istú pani, menom Gizela, s ktorou sme si rozdelili jablká a rozprávali sa o našich úspechoch i nezdaroch. Povzbudila ma slovami, že mám stále veľa života pred sebou a práca na záhrade môže byť prameňom radosti a cieľom. Keď som vystúpil v Trnave, slnko už zapadalo a ja som sa usmieval opäť som našiel pokoj, už som necítil smútok ako predtým.
Ako som si doma zapisoval tento deň, uvedomil som si, že aj obyčajná rozhovor alebo práca v záhrade môže priniesť nové svetlo do života človeka, keď už myslí, že všetko skončilo.
