Moja starká bola veľmi zvláštna, niektoré jej vlastnosti boli dokonca kruté.
Mama s otcom sa rozviedli skoro, mala som iba pár rokov, otca si vôbec nepamätám. Od piatich rokov sme bývali u starkej, a ona bola mojou hlavnou oporou počas celej detskej bdelosti.
Starká bola tvrdá ako slovenský zimný večer. Požadovala poslušnosť, pracovitosť a prísnosť v každom kroku. Nepamätám si na chvíle, keď by mi bola milá alebo láskavá.
Kým iní ľudia ľutujú detstvo, ja ho ani nechcem spomínať. Neexistuje pre mňa nič, čo by mi chýbalo alebo čo by som rada oplakala. Mama mi vtedy nevedela pomôcť. Útek bol nemožný deväťdesiate roky, bez peňazí, bez možností. Snívala som o svojich eurách, tajne dúfala, že budem môcť pracovať a na všetko zabudnú. Starká vždy rozkazovala mne aj mame len aby bolo po jej.
Tak sme žili, pod maskou šťastia pred susedmi, vždy predstierajúc, že je všetko v poriadku.
V piatej triede sa mamina súkromná situácia zmenila. Jeden muž ju pozval bývať k sebe. Po roku ma vzali do nového bytu v meste Trnava. Nevlastný otec ma nikdy skutočne nemal rád, ale nebol zlý. Po neustálom napätí u starkej mi pripadal jeho domov ako rozprávkový, hoci podivný raj.
Starká nikdy neschvaľovala mamkinu novú rodinu. Mama však konečne využila možnosť žiť bez despotky v zásterke. Odvtedy boli obidve navždy odlúčené.
Starkú občas volám.
Raz za mesiac jej zavolám, no vždy sa na to musím dlho pripravovať. Hovorím krátko, o veciach bez významu. Mám strach z prívalu zloby, úmyselne spomínam len neškodné novinky, vymieňame si pár generických viet. Raz za pol roka, na narodeniny a meniny, jej donesiem kvety a koláč. Stačí mi polhodina. To je všetko. Tak komunikujeme.
Dnes mám harmonickú rodinu milujúceho manžela, malého synčeka, blízkych ľudí. Nedávno sme sa rozhodli s manželom kúpiť byt na hypotéku v Nitre. Minulý rok starká oslávila osemdesiatku.
Predtým bola energická, sama zvládala domácnosť. Súčasnosť je akoby zahmlená už ani nevychádza z domu, nevládze variť, väčšinu času prespí, len sťažka sa pohybuje po byte. Nedávno ochorela, susedia jej pomáhajú so všetkým. Situácia je taká, že potrebuje starostlivosť.
Starká má mnoho vzdialených príbuzných a tí ma teraz bombardujú výčitkami! Mama so svojím mužom žije v Rakúsku, nedostupná ako hrad na kopci. Takže všetci očakávajú, že sa o starkú postarám.
Ale viem, aké je to utrpenie. Áno, vychovala ma, starala sa o mňa, aj ma učila. Teraz by som mala splatiť dlh. A nechcem! Nepamätám si lásku v detstve. Už som sa zmierila so všetkým, s bolesťou aj správaním, ale odpustiť nevládzem! Napriek tomu cítim vinu beriem si na seba jej osud, chápem, že by som mala pomôcť.
Ideálnym riešením by bola opatrovateľka, ale moje financie to neumožňujú. Mám malé dieťa, hypotéku v eurách, syn často chorľavie.
Čo robiť?
Je povinnosťou vnučky postarať sa o starú starkú, alebo má právo odmietnuť najmä keď nemá žiadne nároky na dedičstvo? Nechce ani takú starkú, ani jej dedičstvo.
