Dar ani neskôr bol skutočnou návratkou!
Keď som mal osemnásť, moja manželka Katarína otehotnela. Moji rodičia nás nepodporili, mysleli si, že je príliš skoro na dieťa. Manželku som musel nechať samu, lebo som bol práve povolaný do armády. Obe babky sa len spoločne vyjadrili:
Dieťa je tvojou záležitosťou. Nemám teraz čas sa starať o tvoje dieťa, povedala mi mama.
Ani svokra nechcela so mnou komunikovať. Katarína sa presťahovala k tete z otcovej strany.
Teta Eva mala vtedy tridsaťosem rokov, nemala vlastné deti a celý život zasvätila práci. Nikdy neodsudzovala mojich rodičov:
Rozumiem im nebolo to ľahké obdobie, keď si sa narodil. Bolo treba veľa sebaobetovania. Občas ste nemali čo jesť. Otec chodieval v noci vykladať vagóny, aby si zarobil.
Dnes majú všetko, čo potrebujú. Otec má slušný plat, majú dvojizbový byt v Bratislave. Mama tiež pracuje. A teraz máme mať dieťa.
Skutočne ich to nezaujíma? spýtal som sa tety.
Oni si chcú konečne užívať život pre seba. Nemal by si ich ľahko odsudzovať. Určite časom zmenia názor.
Nepomohli nám vôbec. Katarína si zbalila všetko a odišla bývať k tete Evi.
Keď som sa po vojne vrátil domov, náš syn Oliver mal rok a pol. Počas mojej neprítomnosti sa svokra nikdy neprišla pozrieť na vnuka. Rodičia navštívili Katarínu len dvakrát.
Začal som robiť automechanika, chcel som si dokončiť školu, ale nešlo to. Bývali sme stále u tety Evi. Keď začal syn chodiť do škôlky a Katarína si našla prácu, teta sa musela presťahovať. Aj my sme si potom prenajali byt.
Po istom čase zomrela manželova babka. Svokra byt predala, urobila si všetky renovácie podľa vlastných predstáv a kúpila si nové vybavenie. Môj otec ju presviedčal, aby byt radšej neprenajímala, navrhol jej mesačnú splátku a potom odkúpenie, ale neuspeli sme.
Prečo by som mala obetovať svoj život a záujmy? Už dávno som chcela renovovať. Vy chcete robiť všetko za mňa? odvrkla svokra.
Po piatich rokoch sa nám narodila dcéra Ivana. Vedeli sme, že potrebujeme vlastné bývanie. Začal som pracovať v Rakúsku. Zbierať peniaze na byt nebolo jednoduché. Stále sme bývali s deťmi v prenájme.
Moja mama zostala sama v trojizbovom byte. Otec sa s ňou rozviedol pred dvoma rokmi. Bohužiaľ, ani tam nebolo miesto pre mňa a moje deti. A u svokry to nebolo lepšie renovovala a nič sa jej nechcelo.
Pracoval som v zahraničí niekoľko rokov a napokon sa nám podarilo kúpiť si byt v Bratislave. Bez cudzej pomoci.
Dnes náš najstarší syn Oliver končí ôsmu triedu, dcéra Ivana chodí do druhého ročníka. Poznám hodnotu peňazí. Šetrili sme každé euro. Už nemáme starosti. Každý z nás má vlastné auto, každý rok chodíme na dovolenku k Jadranu.
Jediná osoba, ktorej môžeme byť naozaj vďační, je teta Eva. Zavolá nám kedykoľvek a vždy jej radi pomôžeme.
Naši rodičia si prešli ťažkým obdobím. Mama prišla o prácu, nedávno nám zavolala a prosila o pomoc, ale odmietol som.
Svokra je na tom podobne. Je už v dôchodku, nechce žiť skromne. Minula všetky peniaze z predaja bytu. Manžel ju tiež odmietol podporiť a odporučil jej predať veľký byt po renovácii a kúpiť si menší jednoizbový.
Ja s Katarínou nemáme žiadne dlhy voči rodičom. S našimi deťmi zaobchádzame inak, ako sa oni správali k nám vždy im pomôžeme. Verím, že aj na starobu nám budú oporou.
