Napriek tomu, že šetríme, kde sa len dá, včera mi manžel opäť oznámil, že začína odkladať peniaze na byt pre nášho syna. Po ďalšej výplate ma uistil, že jeho cieľom je mať raz pre syna vlastné bývanie. Táto správa ma však nijako nepotešila a hneď vysvetlím, prečo.
Už pred viac ako desiatimi rokmi prišiel môj manžel do Bratislavy s cieľom zarobiť si nejaké peniaze. Pracoval na stavbách nie je to práca pre slabé povahy. Kým som ho ešte nepoznal, každý mesiac posielal takmer celý plat svojej mame do Prievidze a sám si nechával len minimum. Kolegovia ho prehovárali, nech si radšej odkladá niečo na vlastné bývanie, ale on sa vždy rozhodol všetko dať mame. Okrem neho mala jeho mama ešte dvoch synov, ale im vždy zostávalo viac pre seba, on dával skutočne všetko.
Po svadbe sme s manželkou bývali v byte mojej mamy a starej mamy v Petržalke, ktorý už dlho nevidel poriadnu rekonštrukciu.
Spočiatku bol manžel milý, pozorný voči mojej mame i starej mame sa však správal rezervovane. Veril som, že si časom zvykne, ale opak bol pravdou. Po roku sa jeho správanie zhoršilo: začal viac piť, býval drzý a arogantný voči mne aj mojej mame a často nám vyčítal zničený byt bez rekonštrukcie. Rozum mi hovoril, že najrozumnejším riešením by bol rozvod, ale vtedy začal trvať na tom, aby sme mali dieťa. Milovala som ho a verila, že po narodení syna sa situácia zlepší ale zlepšenie neprišlo, práve naopak.
Narodenie syna našu situáciu ešte zhoršilo. Peniaze stále chýbali. Moja materská ledva postačovala na plienky a výdavky sme rozdeľovali na kôpky podľa nutnosti.
Mama z mizerného dôchodku platí elektrinu a vodu a ešte mi kupuje drahé lieky na moju chronickú diagnózu. To, čo jej zostane, dávame na jedlo a chod domácnosti. Stará mama si celé roky šetrila pár eur na pohreb, no všetky úspory nám nakoniec dala na svadbu.
Manžel veril, že jeho rodina prispeje na svadbu, ale nestalo sa tak. Oslava bola veľká len vďaka babkiným úsporám a jeho výplate. Bolo by sa to dalo urobiť aj jednoduchšie, ale trval na veľkej svadbe.
Cez sedem rokov manželstva posielal manžel svojej mame peniaze, koľko len mohol. Za tento čas jej kompletne prerobil byt v Prievidzi a kúpil domov všetku novú techniku. Keď sme doma zápasili s biedou, objavila som náhodou v skrini jeho ďalšiu skrýšu na peniaze pre mamu. Popreli sme sa kvôli tomu nie raz, sľúbil, že s tým prestane, no nestalo sa.
Keď jeho mama zomrela, on aj jeho starší brat sa veľkodušne vzdali svojej časti dedičstva v prospech najmladšieho brata podľa mňa to bol hlúpy krok. Najmladšiemu bratovi nikdy veľa nepomohli, ale on sa rozhodol, že mu všetko nechá. Nedbal na moje prosby, aby nechal dedičstvo i pre nás.
Po narodení syna sa manžel ešte viac zmenil: býval hrubý, šetril na každej potravine, sporil na detských veciach, často sa hádal s mojou mamou. Pitie sa stupňovalo. Nemôžem si dovoliť rozvod, keďže dieťa je ešte maličké, som chorý a neviem, čo prinesie budúcnosť. V práci sa o mne šíria chýry, že po skončení rodičovskej mi dajú výpoveď momentálne teda zostávam s ním.
Manžel sa na tom všetkom akoby priživuje. Pri každej hádke mi opakuje, že nás všetkých živí len on, že už má toho dosť. Zabúda, že žijeme z peňazí všetkých členov domácnosti, nielen z jeho výplaty.
Mali sme veľakrát rozhovor o spoločnom sne mať raz byt pre syna. Zatiaľ je to však len sen, pretože peňazí niet. No včera ma postavil pred hotovú vec: bude sporiť tretinu výplaty, kým nebude dosť na byt. Oznámil mi, že všetci musíme začať šetriť ešte viac a vydržať ďalšie roky v tomto režime s čím ja zásadne nesúhlasím. Jemu je to jedno, urobí po svojom.
Bojím sa, že jeho skutočný zámer nie je postarať sa o syna, ale popri tom si našetriť na útek a nechať nás tu v najväčšej núdzi. Zdôveril som sa so svojím podozrením. Tvrdil, že sa bojí, že by som ho po čase vyhodil z bytu pri hádkach som mu tým naozaj párkrát v hneve pohrozil. V skutočnosti mu to urobiť nechcem, a ak prestane byť odporný k mojej mame a starej mame, nikdy by som to nespravil.
Jeho správanie sa však nemení. Náš život s mamou a starou mamou sa s ním zmenil na bludný kruh trápenia, z ktorého zatiaľ nevidím východisko.
Dnes večer pri písaní týchto riadkov si uvedomujem jednu vec: niektoré vzťahy sú ako zatvorená pivnica nevstupovať bez svetla, inak sa človek stratí. Držať sa nádeje, že sa všetko len tak zlepší, znamená strácať čas aj energiu. Najväčším poučením pre mňa je, že dôvera nemôže prežiť tam, kde nie je ochota k zmene.
