Môj druhý manžel sa ukázal ako skvelý človek, ktorý neváhal investovať ani cent navyše, aby nakúpil pre mňa a môjho syna všetko, čo potrebujeme.

Kedysi sa hovorilo, že sa treba raz vydať a žiť spolu až do smrti, bez ohľadu na to, čo sa deje. Dnes už vieme, že stráviť zbytok života s chlapom, ktorý sa správa, akoby ste mu boli len kus nábytku, je minimálne naivné. Prečo zachraňovať manželstvo, ktoré očividne nefunguje? Žiaľ, nie vždy sa dá rozísť v pokoji, bez toho aby deti skončili na psychológii.

Môj manžel ma opustil kvôli inej a nechal ma s ročným synom. Oznámil mi, že už o mňa nemá záujem. Sme spolu žili šesť rokov, občas sme sa pohádali, občas sme boli v pohode. Po narodení syna sa môj muž zmenil zrazu bol výbušný, večer odchádzal z domu, výhovorky na všetky strany. Mala som tušenie, že má inú, no nechcela som si priznať pravdu. Jedného dňa si zbalil tašku a odišiel. Zostala som sama.

Pred pol rokom sa mi do cesty postavil druhý manžel Filip. Ukázalo sa, že je to človek so srdcom na pravom mieste. Hneď pochopil, koľko energie ma stojí vychovávať malého sama a udržať domácnosť. Po našom druhom stretnutí sa ma nenútene spýtal, či si nepôjdem nakúpiť. Potom sám nakúpil kopy vecí pre syna a akosi automaticky mi s tým pomohol.

Bola som zaskočená, ale zároveň potešená. Páčilo sa mi, že mu naozaj záležalo. Poprosila som Filipa, či by mohol kúpiť mäso ja si ho mohla dovoliť iba výnimočne. Väčšina mojich eur išla na splácanie hypotéky na byt a na jedlo. Keď som si predtým brala pôžičku na byt, zdalo sa mi to ako skvelý spoločný projekt. Lenže realita bola celkom iná.

Keď mi Filip povedal, že môžem v obchode nakúpiť čokoľvek, rozplakala som sa. Bol to prvý krát, čo mi niekto takto pomohol! Brala som len to najnutnejšie, ani som sa nepriblížila k sladkostiam a ovociu, ale Filip mi pridal do košíka aj čokoládu a pomaranče. Nakoniec mi domov doniesol dve veľké tašky nákupu.

Za pár mesiacov, keď sme sa stretávali, som zistila, že Filip je úžasný človek. Videla som, že mu záleží na žene, ktorú miluje, a že pre mňa neváha nič obetovať. Presvedčil ma o svojej hodnote. Čoskoro sme sa vzali. Filip sa ukázal ako skvelý manžel a ešte lepší otec.

Dnes už chápem, že sľuby a falošná láska sú zadarmo. To najdôležitejšie je skutočná starostlivosť a pozornosť od toho, kto je hlavou rodiny. Ak sa o vás niekto stará, začnete sa cítiť bezpečne a opäť viete milovať. Som šťastná s Filipom. Mám pocit, že som našla spoľahlivého človeka, s ktorým môžem žiť pokojne. A to je predsa šťastie!

Anna mala obrovské šťastie, že stretla Filipa. Nemusíte mať diamanty ani luxusný byt, aby ste boli spokojná. Väčšina žien je šťastná, keď s nimi niekto zaobchádza ľudsky, keď sa o nich niekto stará a prejavuje úctu.

Buďte milované a vyberajte si partnera s rozumom.

Оцініть статтю
Додати коментар

;-) :| :x :twisted: :smile: :shock: :sad: :roll: :razz: :oops: :o :mrgreen: :lol: :idea: :grin: :evil: :cry: :cool: :arrow: :???: :?: :!:

four − 3 =

Môj druhý manžel sa ukázal ako skvelý človek, ktorý neváhal investovať ani cent navyše, aby nakúpil pre mňa a môjho syna všetko, čo potrebujeme.
Mal som tri dlhé vzťahy v živote. V každom som si myslel, že sa stanem otcom. A v každom som nakoniec odišiel, keď sa téma detí stala vážnou. Prvá žena už mala malé dieťa. Mal som 27 rokov. Najprv mi to nerobilo starosti. Prispôsobil som sa jej režimu, harmonogramu dieťaťa, zodpovednosti. Ale keď sme začali hovoriť o vlastnom dieťati, mesiace plynuli a nič sa nedialo. Ona išla k lekárovi ako prvá. Bolo všetko v poriadku. Začala sa ma pýtať, či som si dal spraviť vyšetrenia aj ja. Hovoril som, že netreba, že to príde samo. No postupne som sa cítil nepríjemne… podráždene… napäto. Začali sme sa hádať. Jedného dňa som jednoducho odišiel. Druhý vzťah bol iný. Ona deti nemala. Od začiatku sme vedeli, že chceme rodinu. Roky plynuli, skúšali sme to. Každý negatívny test ma uzatváral do seba. Ona začala často plakať, ja som tému detí začal obchádzať. Keď navrhla spoločnú návštevu lekára, tvrdil som, že preháňa. Začal som sa vracať domov neskoro, strácal záujem, cítil som sa v pasci. Po štyroch rokoch sme sa rozišli. Moja tretia partnerka už mala dvoch dospievajúcich synov. Od začiatku povedala, že ďalšie deti netreba. No téma zase prišla na pretras – vlastne som ju otvoril ja. Chcel som si dokázať, že to zvládnem. No opäť… nič. Začal som mať pocit, že som na nesprávnom mieste, akoby som zaberal miesto, ktoré mi nepatrí. Všetky tri vzťahy mali niečo spoločné: nebolo to len sklamanie, bol to strach. Strach sadnúť si pred lekára a počuť, že chyba je vo mne. Nikdy som nešiel na vyšetrenia. Nikdy som nič nepotvrdil. Radšej som odišiel, ako by som čelil odpovedi, ktorú možno neuniesiem. Dnes mám cez štyridsať. Vidím bývalé partnerky s ich rodinami, s deťmi, ktoré nie sú moje. A niekedy sa pýtam, či som naozaj odchádzal preto, že ma to už nebavilo… alebo mi len chýbala odvaha ostať a postaviť sa tomu, čo sa možno dialo so mnou.