Zavnívaní nepriatelia
Alexej len čo si ľahol, aby si na chvíľku zdriemol, cez otvorené okno sa prehnal besný štekot jeho psa. Ináč je Tobiš pokojný chlapík, ale dnes nemal pokoj v duši od rána štekal ako zmyslov zbavený A nie len tak, ale zúrivo, akoby ho niekto rozhýbaval.
Alexej už viackrát vybehol na dvor, no nikdy nevidel nič podozrivé. Pomyslel si, že asi po ulici prebehli susedské psi a Tobiš si ich vzal na mušku.
Taký on totiž je nemá rád, keď okolo jeho zvereného územia pobehujú cudzie tvory. Niet sa čomu čudovať, keď Alexej vyšiel von, okolie bolo prázdne. Kto by sa tu aj zdržal pri štekote takéhoto psa rozutekali sa všetky susedké psy.
Netušili totiž, že ten jeho medveď, ako Tobiša Alexej občas nazýval, je zavretý vo voliére. Alexej ho cez deň vždy drží dnu pre bezpečie.
Ale po príchode večera ho vypustí na slobodu. No ako sa u nás hovorí každý je zodpovedný za svoje skutky.
Raz sa traja nešikovní zlodeji z vedľajšej dediny pokúsili dostať na jeho pozemok. Jeden stratil nohavice, ktoré sa zachytili na tŕniach brány. Druhý nechal pod plotom tenisku. Tretí ten sa vyšplhal až na vrch stromu. Policajt musel dokonca volať hasičov, lebo dolu sa mu nepodarilo zísť sám. Tobiš im vtedy dal peknú lekciu zapamätajú si to do konca života.
A čo je dôležité Tobiš nikdy neštekal bez dôvodu. Ale dnes ako odtrhnutý z reťaze.
Tobiš, už prestaň štekať! zakričal Alexej, vstal z postele a šiel k oknu.
Pes na chvíľu zmĺkol, ale na to hneď opäť spustil divoký štekot. Alexej musel ísť zistiť, čo jeho mohutného slovenského čuvača tak rozčúlilo.
Ako Alexej predpokladal, vo dvore nebolo nič zvláštne. Tobiš hneď zmĺkol, keď uvidel pána.
No teda, čo tu vyvádzaš, spevák? usmial sa Alexej a priblížil sa k voliére.
Tobiš vrtel chvostom ako čerstvo dojatý a ospravedlňujúco pozrel na Alexeja, akoby chcel povedať, že on nešteká len tak. Krátko pozrel ku bránke a znovu spustil štekot.
Alexej rýchlo otočil hlavu a zazrel niečo sivé, malé, čo letelo ako blesk. Prišiel ku bránke, vybehol na cestu a uvidel
obyčajného kocúra.
Ten mal pohľad taký drzý, sebavedomý, až prehnane pyšný.
Čo tu robíš, kamoš? zasmial sa Alexej. Povedzme si to rovno radšej tu nebývaj, môj Tobiš mačky nemôže ani cítiť. Ak ťa chytí, bude zle
Kocúr stroho pokrčil čumákom Alexejovi sa dokonca zdalo, že sa uchechtol.
Chytí ma? čítal kocúrov pohľad. Ten tvoj tučný pes ledva vylezie z voliéry, kým ja som dávno za plotom. Menej ho krm, Alexej!
Alexej sa cítil urazený kocúr tak elegantne jeho psa vysmial prípravami.
Poď, choď už preč! mávol Alexej rukou a vrátil sa do dvora, bránku zavrel.
No čo myslíte kocúr poslúchol človeka? Ale kdeže. Naopak, začal sa objavovať každý deň.
Prechádzal sa po dvore, sedel vedľa voliéry a výzorom dával najavo, že on je pán dvora a ostatní sú mu ukradnutí. A Tobiš mohol len vylievať svoje frustrácie štekaním.
Alexej najprv vybehoval, aby ho vyhnal, ale stačilo, aby sa vrátil domov a kocúr bol späť.
Jednoducho, nedalo sa s ním nič urobiť.
Kocúr po tej malej výhre začal byť kráľom dvora. Dokonca raz ukradol kus mäsa z Tobišovej misky, ktorá bola uprostred voliéry. Tobiš už vyčerpaný ležal v kúte, zatiaľ čo sivý kocúr spôsobil, čo chcel. Potom si demonstratívne vychutnával mäso pred očami psa.
Alexej ten moment videl vlastnými očami a vnútri ho zaplavila vlna hnevu.
Takto ty zamrmlal Alexej nahnevane. Počkaj si, ja ti pripravím divoký život. Ešte budeš ľutovať!
Alexej medzitým vymyslel, že Tobiša nechá cez deň s otvorenou voliérou nech si sám vyrieši kocúrov poriadok.
Ale keď Tobiš s Alexejom čakali, sivý kocúr celý deň neprichádzal. Ani na druhý, ani na tretí deň.
Tobiš len nechápavo hľadel na pána a Alexej ťahal ramenami.
Možno je lepšie, že kocúr už nechodí? usmial sa Alexej. Teraz je tu ticho, pokoj.
Ale úprimne Alexej klamal sám sebe. Vlastne začal mu ten protivný kocúr chýbať. Znie to šialene, ale je to tak.
Aj Tobiš bol zvyknutý štekávať na svojho úhlavného nepriateľa.
Teraz ostalo v dvore len nuda
O pár dní Tobiš začal Alexejovi prosiť, aby šiel skontrolovať, či nie je kocúr na blízku.
Ako prosiť? Pohľadom. Prišiel k Alexejovi, ticho sa díval a ten hneď pochopil.
Myslíš, že sa náš sivý rošťák dostal do problémov? zamyslel sa Alexej. S jeho povahou ľahko narazí No poď, Tobiš, ideme na cestu, pozrieť sa.
Alexej otvoril bránku, vyšiel na cestu, zastavil sa pri svojom aute a rozhliadal sa.
Tobiš kráčal za ním, otáčal svojou veľkou huňatou hlavou, snažil sa zachytiť známy a nenávidený pach kocúra.
Ale pach hnoja zo susedného dvora všetky vône prehlušil.
Alexej sa prešiel raz jedným smerom, raz druhým. Vrátil sa ku bránke mal už posielať Tobiša domov.
Nemôžu tu predsa stáť celý deň a čakať, kým sa objaví kocúr, ktorý posledné týždne im nedal pokoja.
A len čo chytil bránku, zrazu stuhol a otočil hlavu doľava.
Niečo zvláštne sa dialo blízko. Zreteľne počul, ako niekto na celú ulicu kričí mačacím hlasom a zároveň niekto zuroval štekotom.
Za minútu vybehol na cestu kocúr ten sivý. Bežal po prašnej ceste a podivne kríval na jednu labku. Za ním sa rútil pes.
Nie hocijaký, ale výstavný doberman z mesta.
Alexej vedel, komu patrí každé leto, niekedy aj v zime, chodí z Bratislavy rodina s ich psičiskom. To je ten doberman. Zdá sa, že sivý kocúr chcel skúsiť nervy mestského, ako to robil s Tobišom, ale plán mu nevyšiel.
Doberman mu asi aj ublížil, lebo na sivom kožuchu boli hnedé škvrny.
Alexej zabudol na Tobiša a sledoval kocúra, ktorý sa blížil.
No Tobiš bez povolenia čo nikdy predtým nerobil vyštartoval v ústrety.
Tobiš! Kam bežíš?! vykríkol Alexej. S kocúrom už dosť utrpenia, teraz príde ešte jeho pes veď to bude katastrofa! Tobiš, stoj!
Tobiš ale nič nepočul. Rozbehol sa a rútil sa na kocúra.
Kocúr si to všimol a v hrôze sa zastavil uprostred cesty.
Asi si uvedomil, že jeho bezstarostný život visí na vlásku alebo na chlpíku.
A viete, čo sa stalo potom? Nuž, iste tušíte. Len Alexej zatiaľ nevedel.
Tobiš zastal pri vystrašenom kocúrovi, ovoňal ho a potom
s revom leva alebo skôr medveďa vyštartoval na dobermana, ktorý kocúra naháňal.
Dobermana hnal až na koniec ulice. Našťastie, doberman mal rýchlosť a za sekundu otočil o 180°, uši pritisol k hlave.
Inak by to preňho dopadlo naozaj zle. Niet v dedine psa, ktorý by sa Tobišovi postavil.
Kocúr využil chaos a zmizol. Alexej sa díval za psom a až neskôr si uvedomil, že sivý chuligán sa vyparil. Večer, keď šiel Tobiša nakŕmiť, skoro mu vypadla miska z rúk kocúr bol tam. Živý, zdravý, s pohľadom plným vďačnosti. Naložil si hlavu na Tobišovo stehno a čosi si tukal pod nos. Tobiš sa pozrel na pána tak, že Alexej vybuchol smiechom.
Prepáč, pánko, ale keď som ho zachránil, musím sa oňho už starať do konca života, čítalo sa v pohľade psa.
A to nebola len fráza.
Tobiš sa stal zrazu osobným strážcom sivého kocúra.
Dovolil mu jesť zo svojej misky nevídaná štedrosť pre takého veľkého, stále zamračeného psa. Sivý kocúr vedel, ako roztopiť ľad v jeho srdci. Neboli už nepriatelia, ale dobrí priatelia.
A myslíte, že tým príbeh končí? Ale kdeže.
Alexej zobral kocúra do Bratislavy k veterinárovi rana na stehne potrebovala ošetrenie, sama by sa nezahojila. Veterinár musel zašiť kocúra a po operácii ostal sivý živáč pri Alexejovi.
Alexej sa oňho staral a Tobiš z neho nespúšťal oči, hoci ešte nedávno by ho obaja osudovo potrestali. Taký je život.
O pár dní prišla ku bránke mladá, pekná žena.
Tobiš sa chcel rozštekávať, ale uvedomil si, že by ju len vystrašil. Tak len nesmelo dvakrát zavyčal. Alexej ju začul, vybehol von a
D-d-dobrý deň pozdravil krásnu neznámu. Prišli ste za mnou?
Žena sa začala pýtať, či Alexej nevidel sivého kocúra, či neprebehol do dvora.
Môj kocúr, to je ozajstný rošťák. Snažila som sa ho držať doma, ale môj Timotej stále uniká a pletie sa, kde nemá. V meste bol vždy doma, teraz som u mamy na návšteve po maminom mozgovej príhode, a Timotej sa nedokáže nasýtiť vonkajšieho života. Vždy sa večer vracial, umyla som ho, nakŕmila, ale posledné dni je preč neviem, čo si myslieť.
Viete, asi viem, kde je váš Timotej, usmial sa Alexej. Poďte do dvora. Nebojte sa môjho psa, ten vám nič neurobí. Poďte.
K vášmu psovi?! Prečo?
Uvidíte sami.
Žena sa váhala, ale Alexej mal dobrosrdečný pohľad, tak mu verila. Pristúpila k Tobišovi, videla, že pri ňom leží kocúr a zvolala:
Timotej! Ako si sa sem dostal? Čo sa ti stalo? zľakla sa, keď uvidela prepojenú labku.
Alexej sa zľakol nenapadlo mu, že si bude myslieť, že Tobiš kocúra napadol.
Nie, nie, čo ste, zneistil Alexej my sme vášho kocúra zachránili.
Od koho?
Ak sa vám nikam neponáhľa, poviem vám, ako to bolo. Myslím, že to budete chcieť počuť.
Alexej všetko rozprával Oľge (už sa zoznámili), a ona sa smiala z plných pľúc.
No toto! Timotej vám robil nervy, a vy ste ho zachránili!
Sme takí s Tobišom, usmial sa Alexej. Ale viete, váš kocúr je už na ceste k uzdraveniu, fyzicky aj duševne. Teraz už je to miláčik, nervy nám vôbec neničí.
On bol taký vždy Čerstvý dedinský vzduch ho asi rozvášnil. Možno sa urazil, že mu venujem menej pozornosti, keď sa starám o mamu. Učíme sa znova chodiť, je to dlhý proces.
Tak prídite k nám na návštevu, povedal Alexej trochu nesmelo. Aj s kocúrom.
To si premyslím, koketne odpovedala Oľga.
O pol roka mala celá dedina svadbu. Svadbu Alexeja a Oľgy. Timotej aj Tobiš tam sedeli ako hostia. Dokonca aj ten doberman, čo Timoteja pohrýzol na labku. Ten poznal sivého kocúra zozačiatku naňho pozeral krivo, ale keď sa stretli oči s Tobišom, radšej predstieral, že ho nepozná.
Taký bol podivný, snový príbeh o zmenenej nenávisti a priateľstve vo dvore, kde už štekot a mňaukanie navždy znamenajú niečo viac.
