Syn Ivety sa pred mesiacom druhýkrát oženil.
Syn Ivety sa pred mesiacom druhýkrát oženil a priviezol tú nádhernú trinásťročnú dievčinu Aničku, dcéru novej manželky, k novej starej mame. Priviezol ju rovno na celý týždeň.
Mamina Aničky, tesne pred odchodom, pošepkala svokre:
Tak, viete, Anička je prvýkrát na dedine. Navyše má veľmi svojskú povahu. Však chápete ten vek. Tak, prosím, buďte na ňu prísnejšia. Keby niečo, volajte, hneď pre ňu prídem.
Čo znamená keby niečo? nechápala Iveta.
Nová nevesta sa len usmiala, pobozkala svokru na líce, sadla si k manželovi do auta a odišli.
Anička, choď po vodu, hneď požiadala Iveta dievča a podala jej prázdne vedro.
Kam mám ísť? nechápala dievčina.
K studničke.
A studnička, to je čo?
Studnička je… nuž, studnička, vysvetlila Iveta. Tam za plotom, kúsok od domu, stojí taká pumpa s páčkou. Dá sa pod ňu podstrčiť vedro, stlačíš páčku, voda natečie a môžeš ju doniesť domov.
Babka Ivetka, a to akože vážne? dievča na ňu vyvalilo obrovské oči. Vodu predsa púšťate z kohútika v kuchyni. Veď máte vodovod, nie?
Vodovod máme, pousmiala sa Iveta. Ale voda z neho už týždeň netečie.
Prečo?
Lebo nám tu ulicu zavrel vodár Jožko. Vraj musí nejaký ventil vymeniť. Kým to nespraví, musíme chodiť k studničke. Odtiaľ voda vždy tečie.
Nie Anička položila vedro na zem. Ja toto teda nebudem robiť. Ak je kohútik, tak z neho musí tiecť voda.
Ako chceš, pokrčila plecami babka. Tak sa umyješ tu. Priviedla Aničku k obrovskej nádobe pod rínou. Naberi trocha dažďovej vody do dlane, umy sa.
Babka, vy to myslíte vážne? Anička bola ešte viac prekvapená. V tej nádobe plávajú červíky.
To sú komárie larvy, vysvetlila Iveta. Nerobia nič, neboj sa.
A zuby si mám ako čistiť? Tiež z tejto vody?
Jasné. Do umývadla voda nejde.
No dobre, tak fajn neochotne si vzala zas vedro a šuchtavo zamierila ku bráničke.
Vrátila sa asi po štvrťhodine, celá zadýchaná, veď vo vedre ledva tri litre vody.
Tak čo ti to tak trvalo? opýtala sa Iveta.
Nevedela som, ako sa pumpa spúšťa. Chvalabohu, išiel okolo jeden pán, tak mi ukázal.
Výborne! babka hneď vyliala vodu do umývadla a znovu podala dievčaťu vedro.
Tak, Anička, na umývanie máme. Teraz ešte treba navláčiť vodu na varenie večere.
Čože? Anička už vyjavene hľadela na babku. Aj na to treba vodu?
No veď, alebo chceš, aby som nabrala z tej nádoby? opäť pokrčila plecami Iveta.
To nie! vykríkla dievča, schmatla vedro a znovu bežala k studničke.
Takto voda nosila ešte päťkrát. Iveta zatiaľ začala variť.
Babka, a prečo u vás nikto vodu neopravuje? opýtala sa náhle Anička, unavená ako nikdy. V Bratislave, keď sa niečo pokazí, zavoláme na poruchovú linku a o hodinu už tečie.
My môžeme tiež zavolať. Ibaže musíme prísť osobne na vedľajšiu ulicu, číslo päťdesiatosem, a povedať. Ale tam vodu majú, tak Jožko nemá naponáhlo.
A prečo tam ty nejdeš a nevybavíš to?
Bola som tam aj stokrát, mávla babka rukou. Lenže Jožko je raz v poli, raz v kravíne, raz horí niečo iné. Vždy sľubuje zajtra prídem, a stále ho niet. On je tu jediný vodár na celé okolie
Dobre zamyslela sa Anička, potom sa opýtala: Ktorý dom to bol?
Päťdesiatosem.
A kde?
Tam, kývla Iveta za roh. Načo sa pýtaš?
Idem za tým vašim Jožkom sama.
Anička už bola preč za vrátnicou, kým sa Iveta spamätala. Nevracala sa dlho. Iveta to nevydržala a vydala sa k vodárovi domov.
Bola moja vnučka u vás? opýtala sa Jožkovej ženy.
Tá tvoja výmyselníčka? nedôverčivo zazerala na ňu Božena.
Prečo výmyselníčka?
Lebo! Vieš, čo mi tu robila? Najprv žiadala, aby som jej Jožka okamžite privolala. Potom ma chcela zahambiť, že Jožko myslí len na seba. A to je môj Jožko, čo lieta ako o život po celom okrese! No, oháňala som sa po nej metlou. A ešte mi povedala, že ak dnes nebude voda, podpáli nám stodolu. Rozumieš??
Preboha, chytila sa za srdce Iveta. To ona vážne povedala?
Anička?! uchechtla sa Božena. Nechcem nikoho takú do rodiny
A teraz je kde?
Odkiaľ to mám vedieť? Behla niekam Jožka hľadať.
A ten je kde?
Na poli, kde inde počas sezóny! Opravuje tam stroje, a tu ma strašia deti!
Ach jaj! zvolala Iveta a rozbehla sa cez dedinu smerom k poliam, kde práve prebiehali žatevné práce.
Nedobehol však ďaleko. Uvidela veľký traktor, rútil sa rovno k nej. Šoféroval Jožko a vedľa neho, so zovretými perami, sedela Anička.
Jožko zastal, dupol na brzdu.
Tvoja? kričal v hluku motora a kývol k dievčaťu.
Iveta natešene prikyvovala a v panike vykríkla:
Kam ju vezieš, Jožko? Nebodaj k polícii? Veď je to ešte decko! Nemôžeš ju zavrieť!
Aká polícia? zamračil sa Jožko. Idem vám vymeniť ventil. Tá tvoja dievčina, potvora, hrozila, že keď vodu nepustím, bude prepichovať gumy traktorom. Že komajnu prepichne klincami gumy! Ach, takéto šikovné decká by sa nám tu zišli! Veď by nám celú dedinu napravili. No čo, šelma? obrátil sa k Aničke, nechceš si vyskúšať riadenie traktora?
Chcem! skríkla Anička natešene.
Tak poď na moje miesto, ber volant, ideme opravovať váš vodovod, prikázal Jožko. Ale za to mi budeš donášať náradie.
Jasné! zvolala dievčina a natešená uchopila volant.
Aničku si rodičia odviezli z dediny až po dvadsiatich dňoch, presne tridsiateho augusta. A aj to s krikom, lebo o dva dni už bol začiatok školy. Inak by tam ešte zostala. Veď na jeseň je na dedine robota od rána do večera a človek zažije aj nemožné.
