Už viac nie som manželka
Tono, Tono, meral si si dnes tlak? Vzal si si tabletku? Helena nahliadla do obývačky a utierala si ruky o zásteru.
Ježiši, Helenka, už daj pokoj s tým tvojim tlakom! zavrčal, oči zabodnuté do mobilu. O hodinu mám poradu. Kde je moja modrá košeľa, tá bavlnená? Ožehlená?
Včera som ti žehlila tri košele, sám si vravel, že túto treba dať do čistiarne, má škvrnu
Veď ty všetko popletieš! Nedá sa ti nič zveriť. Daj teda hociakú, len nech je vyžehlená. A sprav mi silný čaj, ten tvoj harmančekový už nemôžem ani cítiť.
Helene stuhli ramená, no nepovedala nič a vybrala sa do kuchyne.
Za oknom vládol mokrý, sivý novembrový deň. Dole ako všetky činžiaky na sídlisku, oproti deväťposchodový, vo väčšine okien tma, len kde-tu nažltnuté svetlo. Helena Juríková, päťdesiatšesťročná, stála pri sporáku a sledovala, ako vrie voda v starom hliníkovom kanvici s olúpanou smaltou na výlevke. Už na jar chcela kúpiť novú, ale nikdy na to nebol čas.
Nasypala sypaný čaj do hrnčeka, taký silný, ako mal rád bez harmančeka aj bez mäty. Zobrala tanier s obloženými chlebíkmi pripravenými ešte o šiestej ráno. Chlieb s maslom a syrom, dva krajce, odkrojené kôrky, lebo jemu robia zle na žalúdok. Pokrájala ešte paradajku síce tie novembrové chutili ako papier, ale vitamíny sú vitamíny. Všetko poukladala na podnos a odniesla do obývačky.
Anton Jurík, päťdesiatosem, sedel v kresle s mobilom v ruke. Pred tromi mesiacmi sa stal vedúcim oddelenia. Dovtedy bol radový strojár, ako dvadsať rokov predtým. Keď však Zeman išiel do dôchodku, najstaršieho v oddelení, Tona, dosadili na jeho miesto. S novým postom prišlo zvýšenie platu o tristo eur, vlastná kancelária a podľa všetkého aj úplne nový pohľad na seba aj okolie.
Daj to sem, kývol na konferenčný stolík, oči zapichnuté v obrazovke.
Helena položila podnos. Sekundu stála.
Tono, naozaj, vezmi si tabletku. Veď si včera hovoril, že ťa bolela hlava.
Včera bolela. Dnes nebolí. Choď už, musím ešte telefonovať.
Vyšla von, postavila sa do chodby pri vešiak. Na háčiku visel jeho kabát, jej prešívaná bunda a starý skladací dáždnik s ohnutou špicou. Stála, hľadela do nikam. Potom vzala handru a išla poutierať parapety v kuchyni, lebo v tej chvíli nevedela, čo iné by vlastne mohla robiť.
Takto to išlo už vyše troch týždňov. Odkedy Tono dostal povýšenie a bol na nejakom firemnom školení pri Poprade, odkiaľ sa vrátil úplne iný. Vyrovnaný, ostrihaný podľa najnovšej módy, s novým výrazom v tvári, čo spomedzi všetkých zmien pôsobilo najnezvyklejšie. Najskôr mala Helena radosť myslela si, že konečne ožil. No potom začala vidieť rozdiely.
Zrazu kritizoval jedlo. Kedysi zjedol, čo bolo na stole, a mlčal. Teraz mu zrazu vadilo, že segedín je presolený, fašírky suché a pohánka so sardinkou to je pre študentov, nie pre vedúceho. Spýtala sa, či dobre počula, a on sa na ňu pozrel tak, akoby povedala blbosť a stroho: Helenka, už by si mala variť niečo normálne. Pečenú rybu, poriadne šaláty, nie tú tvoju tresku raz za rok.
Navarila rybu. Robila aj šaláty. Jedol potichu, a myslela si, že je pokoj. Druhý deň sa však vrátil z práce zachmúrený a povedal, že jeho nový kolega z oddelenia, pán Gajdoš, má manželku doma, ona nepracuje a stará sa len o domácnosť a ešte vyzerá ako dáma.
Helena sa neozvala. Mala čo povedať. Napríklad, napríklad že aj ona nepracuje už štyri roky, odkedy ich účtovníctvo zrušili. Že vstáva o šiestej ráno, kým on ešte chrápe, a líha neskôr ako on. Že on by bez nej ani recept do polikliniky nezohnal, nepostála by v rade v lekárni na jeho lieky na tlak či cholesterol, nedávala by mu ich, nevozila zimné gumy na prezutie, lebo on nemá čas. Mohla to všetko povedať. Ale nepovedala, lebo už bola zvyknutá.
Pred dvoma dňami sa však stalo čosi, po čom sa už nedalo jednoducho mlčať.
Prišiel domov o ôsmej večer. Práve dávala dolu z variča slepačiu polievku, chudú, na druhom vývare, lebo má zvýšený cholesterol. Varila dve hodiny. Z kuchyne rozvoniavala mrkva a kôpor.
Čo tak dlho? spýtala sa, keď zostrel topánky na rohožke.
No, zdržal som sa, odvrkol a šmaril tašku k vešiaku.
Polievka je hotová. Poď večerať.
Pozrel do hrnca. Znechutilo sa mu tvár.
Zase kuracia?
Tóno, máš cholesterol, doktor povedal…
Viem, že mám cholesterol. Nie som malé decko. Ale už mám dosť tej nemocničnej stravy doma.
Nabrala mu polievku. Pokrájala chlieb. Sadol si, zjedol, postavil sa a odišiel. Tanier neodniesol. Išla umyť riad, poutierala sporák, zo stola pozmetala omrvinky. Potom vošla do izby povedať mu, že je ešte kompót, keď chce.
Sedel v kresle a ťukal do mobilu. Na obrazovke rýchlo preblesklo akési ružové, nestihla si všimnúť, čo. Sklopil displej.
Tóno, dáš si kompót?
Zdvihol oči. Pozeral na ňu dlho, ako keby niečo vážil.
Nie, povedal. Potom po chvíli: Helenka… Pozri sa na seba.
Pochopila až na druhý pokus.
Čože?
Hovorím, pozri sa na seba. Kedy si bola naposledy u kaderníčky? Pozri, vlasy ti visia dole. Ten tvoj kockovaný župan… Vyzeráš ako nejaká babka z dediny.
V kuchyni kvapkala batéria. Za stenou breptal televízor u susedov, nerozumela slovám.
Tóno, povedala ticho.
Čo Tóno? Hovorím pravdu. Teraz mám chodiť na firemné akcie, na porady, ľudia budú chodiť k nám manželka má byť reprezentatívna, a ty No?
Ľudia chodia? spýtala sa pomaly. Veď za tri mesiace si nikoho domov ani len nepozval.
No, lebo sa hanbím! zvýšil hlas a slovo hanbím padlo do ticha ako kameň do vody. Gajdošová je paráda, pestovaná žena. Štýlová. Ty Pribrala si, chodíš v tom župane, nefarbíš si vlasy
Anton. Osobné meno vyslovila len málokedy, to znamenalo veľa. Hneď máš šesťdesiat. Ja päťdesiatšesť. Už nie sme mladí ľudia.
Práve preto treba na seba dbať! Ja som sa zapísal do fitka, chodím. A ty len doma sedíš a ani sa
Len doma sedím, zopakovala. Hlas mala pokojný, zvláštne rovný, až ju to prekvapilo. Dobre, Tóno. Už rozumiem.
Odišla z izby, potichu privrela dvere. V kuchyni dala chlieb do chlebníka, vypla svetlo nad sporákom. To všetko urobila pokojne, akoby automaticky. Vo vnútri sa však niečo pohlo. Nelámalo, neničilo pohlo sa, presunulo, ako keď v izbe presunieš nábytok a najprv je to cudzie, potom si povieš prečo som to neurobila skôr.
V noci nespala. Ležala na svojej strane postele, pozerala do stropu. On už po chvíli chrápal, ako vždy. Počúvala jeho dýchanie a rozmýšľala.
Posledných desať rokov fungovala v režime obsluhy. Vstávanie, varenie, pranie, upratovanie, lekárne, lekári, taxíky miesto auta, ktoré predali pred tromi rokmi, lebo jemu bolo za volantom ťažko z tlaku tak jazdili taxíkom, platila kartou. Starala sa o jeho lieky: na tlak Enap, na cholesterol Rosuvastatin, na jar ešte nový drahý prípravok na kĺby. Všetko zapisovala, kupovala vopred, aby nebol výpadok v liečbe. Doktor povedal: výpadok nevhodný.
A teraz jej povedal, že vyzerá ako dedinská babka. Že Gajdošová je lepšia.
Ležala a rozmýšľala. A o jednej nadránom jej mysľou preletelo jediné jasné slovo: dosť.
Nie odídem, nie rozvedieme sa, nie urobím cirkus. Jednoducho dosť robiť veci, ktoré on nevidí a neoceňuje. Dosť byť zdrojom, ktorý sa spúšťa otočením kohútika. Odteraz si poraď sám.
Ráno vstala ako vždy o šiestej. Uvarila si čaj, harmančekový, ktorý Tono nemal rád. Sadla si k stolu, otvorila si mobil. Našla stránku salónu pri obchodnom centre na Račianskej, kde strih stojí tridsať eur, čo si predtým nikdy nedopriala. Objednala sa na stredu. Ešte si vyhľadala kurzy severskej chôdze v susednom parku, zadarmo v utorok a štvrtok po deviatej. Zapísala si to do mobilu.
Keď Tono vyšiel o siedmej do kuchyne, na sporáku stála len jeho hrnček. Chlieb a maslo v chlebníku, syr v chladničke. Samoobsluha.
A raňajky? rozhliadol sa.
Chlieb, maslo, syr sú v chladničke, povedala Helena, oči v displeji.
Zastal. Mlčal. Sám si naložil chlieb, natrel maslo, zjedol postojačky. Odišiel do práce, nič viac.
Pozerala za ním, ako sa zatvárajú dvere, a prvý raz po dlhom čase pocítila niečo ako úľavu.
V tú stredu išla do kaderníctva. Mladá kaderníčka s moderným účesom a dvomi piercingami pozorne prezerala Helene vlasy.
Nechávali ste vyrásť dlho, že?
Tri roky, priznala Helena. Nebol čas, iné bolo dôležitejšie.
Mohli by sme to oživiť. Odfarbíme, spravíme melír, nie výrazný, iba jemne. Podstrihneme.
Sedela v kresle vyše dve a pol hodiny. Pozerala do zrkadla, ako sa jej postupne mení tvár. Vyšla odtiaľ iná. Nie mladšia, to bolo nereálne ale živšia. Viac ako Helena, ktorú takmer zabudla.
Minula sto dvadsať eur. Cestou domov si kúpila drahší pleťový krém, nie ten lacný z lekárne, ktorý vždy brala so značkou pre zrelú pleť, za dvadsať eur. Na chvíľu váhala, načo toľko peňazí. Potom si spomenula na Gajdošovú a vzala.
Tono si večer všimol. Letmo očami na vlasy. Nepovedal nič.
Ani nečakala.
Na budúci týždeň mu došli lieky na tlak. Helena to zistila dávno predtým, vždy kontrolovala, koľko zostáva, včas dokúpila. Teraz našla prázdne balenie a len ho odložila na jeho nočný stolík. Uvidí sám.
Prišiel z práce, prešiel okolo, nevšimol si. Ona neupozornila.
O deň si siahol do zásuvky po tabletky a balenie bolo prázdne.
Heleééna! kričal zo spálne. Tabletky došli!
Viem, ozvala sa z kuchyne.
Tak načo si nekúpila?
Si dospelý chlap, Tono. Schopný zájsť sám.
Dlhá, tichá pauza.
Ja mám robotu.
Ja tiež niečo mám.
Aké, to nehovorila. Ale mala v utorok a štvrtok chodila na severskú chôdzu do parku, tam sa zoznámila s dvomi rovesníčkami, Ninou a Ruženkou. Nina zástupkyňa na škole, smiala sa tak hlasno, že vtáky odleteli z konárov. Ruženka už na dôchodku, pestuje vnúčatá. Rozprávali sa pri chôdzi, dýchali čerstvý vzduch a to bolo pre Helenu nový objav, skvelý pocit.
Tabletky si Tono napokon kúpil sám. Prišiel domov, tváril sa, akoby vykonal veľký hrdinský čin, položil balenie na stolík. Nepovedal nič. Ani Helena nepovedala nič.
V tom čase zavolala priateľke Magdaléne, bývalej kolegyni z účtovníctva.
Magda, máš v sobotu čas?
Prečo?
Poď niekam von. Do kina alebo len tak do kaviarne.
Helena, ty si v poriadku? prekvapene sa spýtala. Veď spolu do kaviarne neboli snáď štyri roky.
Lepšie než bežne, usmiala sa Helena.
V sobotu sa stretli pri električke. Magda uvidela jej vlasy a takmer vykríkla:
Helka, čo si to urobila! Super!
Bola som u kaderníčky.
No konečne! Páčila som sa, kedy už
Tak teraz, odvetila Helena. Spolu išli do kaviarne, pri okne si objednali kapučíno a kus makovej torty. Vonku začal padať prvý sneh veľké, mäkké vločky hneď mizli na asfalte.
No rozprávaj, vyzvala Magda.
A Helena rozprávala. O povýšení Tona, firemnom školení, novej maniere, segedíne i Gajdošovke. O pozri sa na seba a hanbím sa. Rozprávala vecne, bez sĺz, akoby cudziu story.
Magda počúvala, občas krútila lyžičkou kávu.
A čo urobíš?
Vlastne nič. Len som prestala robiť to, čo nikdy neocenil. Vieš? Nie naschvál. Proste načo.
Načo, zopakovala Magda. Chápem. Chvíľa ticha. Robíš dobre.
Neviem, správne či nie. Inak sa už nedá.
Magda prikývla, ochutnala veterník.
Všimol si to vôbec?
Tabletky na tlak? Vie, že už zaň nebabrem. Vie aj o košeliach. Včera si vytiahol zo skrine pokrčenú, obliekol, odišiel, ani slova.
Nehádal sa?
Nie. Len nevie, čo na to. Vždy čakal, že na všetko mlčím. A teraz už mlčím inak.
Magda ju skúmavo pozrela.
Nerozmýšľaš o rozvode?
Uvažujem. Ale nie hneď. Najprv chcem zistiť, kto vlastne som. Bez jeho liekov, bez jeho segedínu, bez jeho košieľ. Roky som vlastne sama sebe zmizla.
Sedeli v kaviarni až do večera, pochutili si ešte na koláčiku, potom sa objali pri zastávke.
Zavolaj, hoci aj ďalšiu sobotu, usmiala sa Helena.
Cestou domov rozmýšľala, kedy naposledy len tak sedela s Magdou, rozprávala sa, bez naháňania a starostí. Azda pred šiestimi, sedem rokmi. Vždy niečo dôležitejšie, vždy Tonove záležitosti a zdravie a segedín.
Doma sedel pred telkou. V kuchyni stála špinavá šálka a tanier z vajíčok, čo zrejme smažil. Prešla okolo, neumyla, nechala tak.
Kde si bola? nezodvihol hlavu.
S Magdou.
Dlho.
Áno.
Odišla do kúpeľne. Natrela si tvár novým krémom, pozrela sa do zrkadla. Nič strašné: päťdesiatšesť, tvár zrelá, ale živá. Vrásky okolo očí, ryha pri ústach, melír na vlasoch, ktorý jej pristal. Bola už staršia žena, a to bolo v poriadku.
Pravý mráz prišiel až v decembri. Kúpila si nové, kožené čižmy, už nie tie lacné gumáky, čo vydržala tri zimy. Stáli sto päťdesiat eur a nelutovala ani cent.
V byte sa niečo nebadane menilo. Varila, čo chcela, už nie diéty len preňho: normálny segedín, zemiaky s kuracím mäsom, niekedy halušky z obchodu prečo nie? Neparila mu už fašírky na pare. Také, aké sú, také sú, veď doktor mu všetko vysvetlil.
Košele prala s ostatnou bielizňou, žiadny špeciálny režim, už ich žehlila naraz. Kedysi všetko šetrila, žehlila zvlášť, aby boli tip-top. Teraz nie.
Postrehol to, bol tichý. Občas rýchlu poznámku:
Zase halušky?
Áno, halušky, odvetila ticho.
Už ani nevaríš?
Ale veď včera bol vývar. A v nedeľu pečené.
Odišiel z kuchyne. Ani sa na nič nepýtal. Lebo ako otvoriť ústa a priamo povedať: prečo sa už toľko nekrútiš okolo mňa? Aj naňho to bolo moc okaté.
Helenka chodila do parku severskou chôdzou. Zblížila sa s Ninou, ktorá poznala aj výbornú gynekologičku. Konečne sa objednala. Pridala aj kurz akvarelu v knižnici, stredy popoludní zadarmo. Nie že by od detstva snívala maľovať, ale prečo nie. Dve hodiny, nikam sa neponáhľať, prázdno v hlave, len list a štetec.
V polovici decembra sa Tono začal zdržiavať v práci. Keby predtým, bála by sa, varila by večeru, ktorá by vychladla. Teraz jedla sama keď bolo, ľahla si spať, kedy chcela. On prichádzal o deviatej, o desiatej, raz aj o pol dvanástej. Ona sa nepýtala, nevysvetľoval.
Skôr než cez mobil tušila, že má niekoho iného podľa toho, že raz prišiel domov prevoňaný neznámym sladkastým parfémom. Ani náznak z reštaurácie či kancelárie, iná vôňa, úplne nová. Helena to zaznamenala v chodbe a pomyslela si len takže to je ono.
Zvláštne, ale nebolelo to. Čakala bolesť neprichádzala. Namiesto toho len únava a nové slovo v hlave: uvoľnenie. Ak odíde, je to jeho rozhodnutie, nie jej chyba.
Mlčala. Spala dobre.
Toto trvalo asi tri týždne. Chodil do práce, meškal, s niekým si telefonoval v kúpeľni. Helena cez dvere začula: No vravím ti, Elenka, v sobotu… Elenka. Fajn.
V tejto dobe rozmýšľala o všetkom možnom. Prežila s týmto človekom tridsaťdva rokov, vychovali syna Michala, ktorý žije v Košiciach so ženou a dvoma deťmi. V mladosti bol Tono iný veselý, vtipný, rád šiel s Miškom na ryby. Kedy sa zmenil, nevedela určiť presne. Šlo to pomaly, ako keď voda týždeň po týždni tečie do pivnice najskôr si nevšimneš, potom je už neskoro.
A u seba zistila že sa za tie roky natoľko vyčerpala službou druhému, až zabudla, čím vlastne je. Vonkajšok aj vnútrajšok. Nevedela, čo má rada, aká hudba, kam by šla, keby mohla. Všetko utopené v rokoch varenia segedínu a kupovania liekov.
Akvarelové lekcie sa ukázali byť až podozrivo dôležité. Sedela v tichej čitárni a pani učiteľka, Katarína Novotná, päťdesiatdva, ukazovala, ako maľovať jablko tak, aby malo odrazy. Helena miešala zelenú so žltou a bola nemilo spokojná. Pamätala si, že PRVÝKRÁT kreslila v šiestej triede, odvtedy nič. A zrazu odvaha nie je to ťažké.
Na jednej zo stredajších hodín v januári povedala pani Novotná len medzi rečou: Helenka, máte ozaj dobrý cit pre farbu. Vari len tak, úlet medzi vetami. Bolo to pre Helenu zvláštne, viac ako čokoľvek, čo jej Anton Jurík povedal za posledné roky.
V januári sa Elenka, zdá sa, stratila zo scény. Helena to poznala podľa Tona: prestal zdržiavať v práci, chodil domov v siedmej, sadal k televízoru, už netelefonoval cez kúpeľňu, v očiach smútok akýsi. Začal kašľať a zodral vo výraze.
Obed varila, jedol. Prešiel okolo nej bez slova, raz si sadol ku kuchynskému stolu, keď si Helena zalievala čaj.
Vonku je dnes zima, zahľadel sa do priestoru.
Áno, mínus dvanásť, hlásili.
Hej.
A odišiel. Taký bol celý rozhovor.
Čo sa stalo s Elenkou, zistila neskôr náhodou. Volal spoločný známy, Ľubo Gregor, pýtal sa na chatku a len mimochodom prehodil: Počul som, že Tony tvoj s nejakou fešandou mal niečo? Vraj ho rýchlo vyšmarila. Helena len: Čosi som počula. A Gregor už bol pri chatke.
Domyslela si to po svojom: mladá zlatokopka čakala bohatého šéfa, kaviarne a reštaurácie, získať niečo. Doma ale päťdesiatosemročný s tlakom, cholesterolom, potrebuje čaj presne takej sily, košele ožehlené. To sa nedá dlho vydržať.
Helena ho neľutovala. Skôr mala pocit podobný tomu, keď zub bolí tak dlho, až potom zrazu nič a obyčajné ticho je zrazu najväčšia úľava.
Vo februári sa jeho zdravie ešte zhoršilo. Lieky bral nepravidelne, systém, ktorý Helena staval roky, išiel do hája. Sem zabudol, sem vypil dvojitú dávku, lebo predtým zabudol. Raz si všimla, že užíva dve naraz. Mlčala. Veď doktor mu to opakoval.
Tlak kolísal. Bledol, niekedy vravel, že mu hučí v hlave, noci sa často budil. Raz ráno:
Helka, točí sa mi hlava.
Choď k doktorovi.
No tak, objednaj ma.
Zavolaj si na ambulanciu. Číslo máš na kartičke.
Zastal, ona v pokoji pila svoj čaj.
Ja neviem, ako tam volať.
Tono, si inteligentný človek. Šéf oddelenia. Zvládneš to.
Napokon sa objednal. Prinesol papier s novým predpisom.
Tu ti to dávam.
Dobre.
Kúpiš mi to?
Zajtra idem tým smerom, stavím sa. Daj mi peniaze.
Trochu sa zarazil. Doteraz vždy všetko kupovala, peniaze boli spoločné. Teraz toto.
Dal. Helena kúpil lieky, položila na stolík. Nepísala lístoček s dávkovaním, ako predtým. Iba položila.
V marci prišla obleva. Kaluže na cestách, kvapkalo z plechovej strechy, deti naháňali v parku lúže palicami. Čoraz častejšie brávala Helena kabát a vyšla len tak na prechádzku. Kúpila si jarnú bundu, vkusnú, s opaskom, svetlú. Stála pri zrkadle v kabínke a pozerala sa dávno si len tak pre radosť nekúpila nič.
V marci prišli Michal s Ivetou na pár dní. Syn je vysoký štyridsiatnik, po otcovi, ale uvoľnenejší. Iveta je tichá, pokojná žena. Priniesli med, bonboniéru.
Prvý večer večerali všetci spolu. Helena navarila: pečené zemiaky, rybu, huspeninu podľa dedovho receptu. Tono pri stole ticho, Michal žartoval, Iveta sa vypytovala Helenu na nový kurz maľovania.
Ty kreslíš, mama? prekvapil sa Mišo.
Snažím sa. Akvarelom.
Paráda. Ukážeš?
Ukázala obrázky z kurzu: jabĺčko, vázu s kvetmi, pohľad z knižnice. Michal prezeral vážne, Iveta chválila.
Mama, ty si akoby omladla, vážne.
Len kaderníčka trochu pomohla, zasmiala sa Helena.
Videla, že Mišo hádže očkom po otcovi. Tono jedol a mlčal. Niečo medzi nimi bolo, syn to cítil, ale nerozoberal.
Na druhý deň, kým Iveta bola v obchode, Mišo prišiel za mamou do kuchyne, kde lepila pirohy.
Mama. Ste vy v poriadku?
Prečo?
Otec je nejaký… Neviem.
Akože?
Zhasnutý. Je chorý?
S tlakom má starosti. Chodí k lekárovi, dáva si na to pozor sám. Je dospelý.
Mišo mlčal, prehŕňal prstami v ceste.
Nepohádali ste sa?
Nie, povedala. A bola to pravda. Oni už žili vedľa seba. Paralelné línie v byte.
Mama, ak by si čokoľvek…
Mišo, naozaj je dobre. So mnou.
A zdá sa, že tomu syn uveril. Naozaj jej bolo prvý raz dobre.
Odišli v nedeľu. Po byte sa rozliala tichosť. Helena umyla riad, upratala stôl, poutierala sporák. Tono pozeral televízor.
Neskoro večer prišiel do kuchyne, nalial si vodu, postál pri okne.
Mišo vyzerá dobre, prehodil.
Áno, dobre.
A deti?… nedopovedal.
Hej.
Dopil, položil pohár, odišiel. Ona zostala, hľadela do tmy, kde svietili lampy nad dvorom a za oknom padali posledné vločky roka.
Apríl začal Tonovým hypertenzným atakom. Nie ťažký, netrebalo volávať záchranku, ale ráno keď vstával, zatočila sa mu hlava, sadol si ku stene v chodbe.
Helka, je mi zle, zavolal.
Vyšla, videla ho sedieť na zemi, tvár červenú, spotenú.
Poď do izby, povedala.
Pomohla vstať, doviedla na gauč. Doniesla tlakomer. Tlak 185/110. Zlé.
Zober si capoten z nočnej skrinky, na takéto prípady. Ľahni si, lež, za polhodinu merať znova.
A ty kde ideš?
Som v kuchyni.
Išla, postavila kanvicu. Počula šuchot, hľadanie liekov. O hodinu mu bolo lepšie: tlak 160/95. Znesiteľné.
Dnes lež, povedala. Nechoď nikam.
Ja mám robotu…
Zavolaj, že chorý. Nikam nejdeš.
Zostal doma. Doniesla mu čaj, sucháre, nie na požiadanie len tak. Je rozdiel medzi nechcem sa o teba starať a pozerám, keď je ti zle.
Ležal, díval sa do stropu.
Helka, promlčal.
Čo je?
Ja… Zase ticho. Potom ticho do ticha: Asi sa posledné mesiace správam ako blbec.
Neodpovedala hneď. Sadla na okraj gauča.
Áno, Tono, povedala pokojne. Ako blbec.
No… Nepozeral na ňu. To povýšenie. To školenie. Zdalo sa mi, že má byť všetko úplne inak. Že som už niečo dokázal.
Aj si dokázal. Vedúci si.
Hej… Pauza. A ty tu, ako vždy… Zarazil sa. Nechcel som to tak.
Viem, ako si to myslel, potichu.
Vstala, zobrala mu šálku. Odišla do kuchyne. Nebola to scéna zmierovania. Žiadne objatia, žiadne slzy, žiadne slávnostné slová. Len ako blbec a viac nič.
Prešiel apríl, prišiel máj. Stále chodila Helka do parku a na akvarel. S Ninou boli už takmer kamarátky, dokázali spolu zájsť aj do divadla v mestskom, dobré sedadlá v prízemí. Helena nebola v divadle vyše desať rokov. Sedela, popíjala v bufete pomarančový džús a sledovala živých ľudí na javisku.
Mala päťdesiatšesť rokov a začínala chápať, že to nie je koniec, ale začiatok.
S Tonoom žili naďalej vedľa seba. Už nekritizoval jedlo, nespomínal Gajdošovú. Občas slušne, občas sa rozprávali bežne domácnosť. Večer vysedávali v jednej izbe: on televízor, ona knihu, ktorú odporučila Nina. Bolo to pokojne, bez ilúzie podriadenosti.
Raz jej poprosil, nech objedná liek cez internetovú lekáreň, že je to lacnejšie.
Neviem, ako na to, priznal. Tebe to pôjde.
Tono, je to jednoduché. Názov, košík, vybrať si odber v lekárni.
Ale ty si v tom lepšia.
Aj ty zvládneš.
Naučil sa to. Dlho šermoval s mobilom, raz sa spýtal, kde čo kliknúť. Ukázala. Objednal si sám.
Uvedomila si, že aj to je dôležité: nerobiť za niekoho všetko, čo zvládne sám. Kedysi si myslela, že pomáhať je robiť všetko. Teraz vedela, že je to len zlozvyk.
V júni prišli horúčavy. Kúpila si nové ľahké letné šaty s kvetinovým vzorom. Vzala si ich a necítila sa ako dedinská babka. Vyzerala ako žena v nových šatách.
Vzťahy vo vyššom veku sú rôzne, to vedela dávno. Niektoré páry žijú vo vojne, niektoré v príjemnom tichu, niektoré v chlade. Oni s Tonoom mali štvrtý typ: nevojna, nemier, a predsa nie ľahostajnosť. Niečo medzi sebestačnosťou a spolubývaním.
Budúcnosť nepoznala. Niekedy premýšľala o Magdaléninej otázke na rozvod. Nezavrhovala ju, neponáhľala však. Najprv chcela vedieť, kto je vlastne ona.
Letné mesiace leteli. Dve týždne strávila u Michala v Košiciach, prvýkrát po rokoch sama, bez Tona. On ostal doma, kvôli práci. Vzala si výšivku pre vnučku, ktorú sa naučila podľa videa, a šla.
Dva týždne s Mišom a Ivetou a vnukmi Lukášom (šesť) a Erikou (štyri), boli najlepšie za dlho. Hrávala sa s nimi, varila kašu, kúpala Eriku, čítala im knihy. Bola to iná starosť nie únavná, nie povinná, ale radosť.
Večer sa Mišo pýtal na všetko, aj na domácnosť. Odpovedala otvorene: žijú normálne, hoci je to iné. Chápal to.
Domov sa vrátila opálená a vyčerpaná. Tono ju privítal v chodbe, povedal: No, si tu. Pomohol s kufrom. Viac nič.
August bol dusný. Kúpila malý ventilátor na spálňu, arbus na trhu polovicu sama, polovicu jemu. Povedal jej prvýkrát po dlhej dobe ďakujem za jedlo.
V septembri, keď rána ochladli a za oknom šumeli žlté topoľe, prišiel bod, na ktorý bola pripravená.
Jedného piatka večer sa domov vrátil okolo ôsmej. Mal sivú tvár, pohyboval sa neisto. Sedela v kuchyni s knihou.
Helka, zle mi je.
Čo sa stalo?
Asi tlak. Hlavu mi tlačí. A tu, ukázal na hruď, niečo ma tlačí.
Vstala, pozerala naňho.
Ako dlho ťa tlačí?
Od obeda. Myslel som, že prejde.
Tabletka?
Dal som si o tretej. Nič moc.
Sadni si.
Sadol ku stolu. Helena zmerala tlak: 190/115. Horšie ako v apríli.
Tono, pokojne, je to vážne. Treba volať sanitku.
Ale načo, ešte tabletka…
Nie. 190, bolesť v hrudníku. To nebude ďalšia tabletka.
Tak zavolaj ty…
A tu sa zastavila. Stála s tlakomerom a hľadela naň.
Videla ho: sivú tvár, vystrašené oči, ruku na hrudi. Videla pred sebou človeka v ohrození. Cítila ľútosť, skutočnú, ľudskú. Starý, chorý človek. V tom nebola radosť, ani výhra.
Ale videla aj druhé: ten rok pozeral skrz ňu. Hovoril slová, čo v nej ostanú. Prestať byť pre neho človekom dávno predtým, než ona prestala starať sa oňho.
A vedela, čo urobí a čo nie.
Tono, povedala pokojne. Máš mobil, poznáš číslo.
Pozrel nechápavo.
Čože?
Zavolaj si sanitku. Vytoč 155. Povedz adresu, opíš tlak a bolesť na hrudi.
Helena… V jeho hlase bolo niečo roztrasené, detské. Ty mi nepomôžeš?
Pomohla som: mala som tlakomer a povedala, že treba sanitku. Teraz je rad na tebe.
Ja…
Ty si dospelý muž. Šéf. Zvládneš to.
Vyšla z kuchyne. Prešla chodbou, vošla do izby.
O chvíľu sa z kuchyne ozval jeho tichý, trasľavý hlas:
Haló? Áno, prosím sanitku. Adresa…
Uvarila si čaj. Svoj harmančekový. Zobrala šálku a šla do kuchyne popri nemu, ktorý hovoril s dispečerom. Pozrel stranou. Ona si postála pri okne, hľadela do tmy.
Dvor bol prázdny. Žlté svetlo lampy, mokrý asfalt. Lístie popadané, tmavé od dažďa. Na lavičke prázdno.
Dotelefonoval.
Už idú, povedal.
Dobre.
Pôjdeš so mnou do nemocnice?
Otočila sa od okna.
Nie, Tono. Lekári ťa pozrú.
Helka…
Prídu, postarajú sa. To je ich práca.
Zobrala si svoj čaj. Šla do izby, privrela dvere. Teraz už hľadela cez vlastné okno, na topoľ, oproti rozsvietené paneláky.
V kuchyni sa niečo šušťalo. Potom ticho. Zvuk výťahu.
Sanitka prišla do dvadsiatich minút. Počula, ako otvára dvere, cudzí hlas, rýchle otázky, slová: tlak, ekg, asi nemocnica. On odpovedal, hlas už zmenšený, ako malý chlapec.
Potom:
Žena doma je?
Jeho hlas:
Je. Ale… nejde.
Pauza. Sestrička neutrálnym tónom:
Dobre. Oblečte sa, ideme.
Dvere. Výťah. Ticho.
