Denník Emy
Videla som to cez kuchynské okno
Mišo, už si si poskladal čisté košele? Videla som, že dve ešte zostali na komínku po žehlení.
Emka, nechaj to na mňa, nestresuj sa.
Nerobím si starosti, len sa pýtam. Kedy odchádzaš?
Po obede. Asi okolo tretej.
Stála som pri sporáku a miešala ovsenú kašu, hoci už sa mi dávno nechcelo ju jesť. Ruky už len robili niečo automaticky, keď hlava bola inde. Z pootvoreného okna ťahal vlhký aprílový vzduch, niekde na dvore kvapkalo zo strechy, a to ustavičné čľup-čľup ma dnes rozrušovalo viac než inokedy.
Na koľko dní ideš?
No, ako vždy. Štyri-päť, možno viac, ak sa rokovania natiahnu.
Aha.
Rozliala som kašu do misiek a pred Miša postavila jeho obľúbený veľký hrnček, naliala mu kávu, pridala mlieko, ani som sa nemusela pýtať už sedem rokov viem, ako ju pije. Dve lyžičky cukru, veľa mlieka. Mal rád, keď bola káva takmer smotanová.
Mišo sedel za stolom a pozeral do telefónu. V poslednom čase už pri raňajkách vždy pozeral do telefónu. Kedysi som sa snažila rozprúdiť rozhovor, bola som z toho aj dotknutá, ale potom som si zvykla. Rodinný rituál: ráno káva s mobilom. S tým už nič nespravím.
Počuj, Mišo, povedala som, keď som si sadala oproti. Zase odchádzaš. Chcela som sa spýtať na jednu vec.
Áno? zdvihol oči, ale telefón neodložil.
Objednala som sa na konzultáciu. Ku doktorke Marcele Blaškovej. Vieš, spomínala som ti ju, gynekologička. Chcem sa ešte raz o tom porozprávať. Vieš o dieťati.
Mišo položil mobil displejom dole. To nikdy neveštilo nič dobré. Keď mu bola téma nepríjemná, robil práve toto.
Emka. O tom sme sa už toľkokrát hádali.
Ja viem, že áno. Ale chcem to ešte raz prebrať.
Čo ešte raz? Vieš, koľko máš rokov? Nemyslím to zle, vyzeráš výborne, ale
Päťdesiatdva. To nie je rozsudok.
Ema. Povedal to mojím menom tak, ako keď rodičia chcú zastaviť nezmyselný rozhovor jemne, no nekompromisne.
Dobre, odvetila som. Dobre teda.
Vzala som lyžicu a začala jesť. Kaša už bola iba vlažná, úplne bez chuti, no aj tak som ju dojedla. Za oknom stále kvapkalo. Mišo už znovu zobral do ruky telefón.
Neskôr dojedol, poďakoval, išiel sa do izby zbaliť. Umývala som riad a premýšľala, že tú tému s dieťaťom už otváram sedem rokov. A stále ten istý výsledok, len inak podaný: Počkám, trochu sa postavíme na nohy, Teraz nemôžem, v práci to horí, Nie si už najmladšia, mysli na zdravie. Ani rokmi sa to nemenilo. Vydala som sa ako štyridsaťpäťročná a ešte som verila, že čas máme. Že to Mišo dobrý, spoľahlivý, rozumný Mišo predsa len tiež bude chcieť. Stačí len počkať.
Utierala som si ruky do utierky s vyšívanými kohútmi už tri roky visí na rúčke rúry, už by bolo načase kúpiť novú. Táto je už celá vyblednutá.
Mišo vyšiel na chodbu s menšou cestovnou taškou.
Už som takmer pripravený. Nevidela si môj sivý sveter?
V skrini, na druhej polici vpravo.
Jaj, máš pravdu! Šiel naspäť, zaštrngotal dverami. Našiel som!
Oblečený, zapínal si bundu. Pomohla som mu vyrovnať golier, ako vždy. Rýchlo ma pobozkal na líce.
Tak ahoj, večer zavolám.
Daj na seba pozor.
Vždy.
Dvere sa zatvorili. Zostala som stáť sama v chodbe. Počula som ešte hučanie výťahu, buchnutie vchodových dverí. Potom ticho.
Vrátila som sa do kuchyne, doliala si kávu a postavila sa k oknu. Výhľad bol nie do dvora, ale na bočnú uličku s chodníkom, pozdĺž ktorého parkovali autá: sivá Škoda od suseda z tretieho poschodia, oťukaná Felícia, ešte dve ďalšie. Apríl bol zamračený, bielosivé oblaky ťahali po oblohe a svetlo bolo ako cez kus papiera, bez tieňov.
Mišova sivá Škoda stála pri vedľajšom vchode.
Žmurkla som, pozrela pozornejšie. Nie, nemýlila som sa. Poznala som tie značky naspamäť. Ale veď on pred chvíľou odchádzal, prečo nestojí pri našom dome?
Možno šiel za niekým? Rozlúčiť sa? Lenže so susedmi Mišo veľmi nevychádzal, maximálne sa pozdravili vo výťahu.
Odložila som hrnček a ďalej sledovala.
Prešlo asi desať minút. Stále nič.
A potom z vchodu vyšiel niekto. Mladšia žena, tak tridsaťpäť, najviac. V modrej bunde, tmavé vlasy v cope. Na rukách držala malé dieťa, možno tri roky, možno menej. V červenej kombinéze, v čiapočke s brmbolcom. Žena k nemu prehovárala, pritisla si ho bližšie. Dieťa naťahovalo rúčky k jej tvári.
Pozerala som na nich a ešte nechápala. Len som sledovala.
A potom sa otvorili vodičove dvere Škody. Vyšiel Mišo.
Podišiel k žene, vzal dieťa na ruky, nadvihol ho. Dieťa sa smialo síce som cez okno nič nepočula, no jasne som videla, ako hádže hlavou dozadu od radosti. Mišo ho objal, pritúlil si ho k lícu, potom ho postavil späť na zem. Niečo povedal tej žene. Ona mu odpovedala. Podal jej ruku a pobozkal ju.
Pobozkal jej ruku.
Stála som pri okne a cítila, ako vo mne niečo pomaly, veľmi pomaly klesá. Nie že by sa niečo trhalo alebo rúcala len akoby niekde v hrudníku bola polička a z nej sa veci zosúvajú jedna po druhej ticho, bez rachotu.
Neodišla som od okna. Sledovala som, ako Mišo ešte raz objal dieťa, žena mu narovnala čiapočku. Rozlúčili sa. Nastúpil do auta a odišiel.
Žena s dieťaťom zostala ešte chvíľu stáť, pozerala za autom, potom ju dieťa potiahlo za ruku a ona vykročila spolu s ním.
Konečne som sa vzdialila od okna a sadla si na stoličku. Pozerala som si na ruky položené na kolenách. Obyčajné, trochu unavené, s obrúčkou na prstenníku.
Napadlo mi, že káva už asi celkom vychladla.
Postavila som sa, vyliala zvyšok kávy do drezu, pustila horúcu vodu.
Potrebovala som si to ujasniť. Ale skôr, než budem môcť niečo spraviť s tým pocitom padajúcej poličky, musím si vyčistiť hlavu. Lebo vedela som: ak si v tejto chvíli dovolím začať plakať, kričať či hneď mu volať, bude to zle. Nie preto, že by bolo zlé plakať. Ale ešte stále neviem všetko. Videla som čo-to. Ale úplný obraz nie.
Aj keď, ak mám byť k sebe úprimná, vedela som vlastne už všetko.
Obliekla som si modrý plášť, čo visel na háčiku v predsieni, vzala kľúče a kabelku a vyšla z bytu. Potrebovala som vzduch, potrebovala som ísť, hocikam, hlavne ísť.
Vonku bolo vlhko. Asfalt sa leskol po daždi, kaluže odrážali mliečne nebo. Kráčala som po chodníku popri potravinách s farebnou reklamou, kaderníctvom, lekárňou. Pred lekárňou stála starenka s malým psíkom a kŕmila ho z ruky. Psík si bral kúsky veľmi jemne, takmer nežne.
Sedem rokov.
Pri tomto som rozmýšľala cestou. Sedem rokov som bola s človekom, a netušila. Alebo som nechcela tušiť? Úprimne sa pýtala: boli znaky, ktoré som nechcela vidieť? Časté služobky, skoro každý mesiac. Vždy som verila, že naozaj pracuje. Jeho práca to naozaj vyžadovala, zásobovanie, rokovania, výjazdy. Ani raz som nezapochybovala. Ani raz.
Telefón, ktorý nikdy nepustil z ruky. Myslela som si, že len zvyk.
Rozhovory o dieťati, ktoré vždy opatrne, jemne, ale nekompromisne uzatváral. Myslela som, že je to vekom, únavou, obavou z nových povinností. Bodaj by som bola viac počúvala tie nie.
A on už mal dieťa. Malé, tri roky. Znamená, že to začalo asi štyri roky dozadu. My sme boli spolu tri roky. Už vtedy.
Zastavila som sa na lavičke v malom parčíku, kde už lipy stáli s napučanými púčikmi, ešte bez lístia. Sadla som si. Vytiahla mobil, len tak podržala v dlani a vrátila späť.
Čo spravím, keď sa vráti? Po štyroch či piatich dňoch opäť dvere buchnú, Mišo príde s nejakým darčekom, typickým rozprávaním o rokovaniach, unavený. Sadne na gauč, zapne telku a spýta sa: Ako si tu bola?
Ako som, teda.
Sedela som na lavičke a pozerala na holé konáre líp. Púčiky už boli vypuklé, stačí týždeň tepla a všetko bude zelené.
A ja som vtedy nemyslela na Mišovu zradu alebo tú ženu s dieťaťom v červenom overalíku. Rozmýšľala som o sebe. O tej Eme, ktorá sedem rokov čakala. Myslela si, že správna láska je trpezlivá, že netreba tlačiť, len veriť a čakať.
A tak som čakala.
Začalo mi byť chladno. Zapla som si plášť a pobrala sa domov.
Doma ticho. Byt bez Miša bol vždy tichší, hoci on bol nenápadný, nekričal, netrieskal dverami. Jeho prítomnosť vytvárala iba taký podprahový zvuk domáci, pohodový. Teraz tam nebolo nič.
Prešla som do izby, postála, pozrela sa dookola. Polica s knihami, moje aj niekoľko jeho. Jeho papuče, jeho deka prehodená cez operadlo kresla modrozelená károvaná, kupovala som mu ju minulý rok k narodeninám. Chvíľu som ju držala, potom položila späť.
Potom som šla do komory. Hore na polici stále stáli krabice, čo nikdy neboli vybalené po sťahovaní, ešte keď sme sa sťahovali do tohto bytu. Tri roky nik nezohnal odvahu ani nutnosť ich rozbaliť. Vytiahla som schodíky a podala si prvú krabicu: staré papiere, pár kníh, škatuľa so starými fotografiami.
Vybrala som fotky a sadla si na podlahu skrížila nohy pod sebe.
To som ja, asi tridsaťročná. Tenká, smejem sa, pozerám niekam mimo záber. Vedľa ma nejaká stará partia, dnes si už nespomínam, aká. Tu mama s otcom, mladí, šťastní, za nimi more. Tu s kamarátkou Zuzkou v parku. Zuzka mala vtedy asi štyridsať, ja menej. Obe rozchichotané. Tá Zuzka, čo mi teraz už šesťdesiatá.
Zuzke by som mala zavolať. Ale nie teraz.
Uložila som fotky späť a zatvorila krabicu. Zo schodíkov som sa vrátila do kúpeľne opláchla si tvár. V zrkadle unavené oči. Ale pleť stále dobrá, vždy mi to hovorili. Prvé vrásky okolo očí a úst. Vlasy tmavé s belasými šedinami, po ramená. Obyčajná žena po päťdesiatke.
Zrada nezanecháva okamžité stopy. Najprv len pozoruješ samu seba a hovoríš si toto si ty. Žena, ktorú sedem rokov klamali. Čakala dieťa, a manžel už mal iné.
Vypla som vodu a išla do kuchyne variť obed. Niečo som musela robiť.
Nasledujúce štyri dni som žila vo zvláštnom rozpoložení. Navonok všetko ako vždy varenie, upratovanie, nákup, telefonát s mamou. Mišo sa večer ozval, tak ako sľúbil. Hovoril pokojne, rozprával niečo o rokovaniach, vyzvedal, či som v poriadku. Ja že áno, že všetko v norme, že mrzne a že mám nové kuchynské utierky. On sa smial. Aj mne sa podarilo zasmiať a práve to bolo najstrašidelnejšie. To, aké ľahké to bolo.
Vo vnútri však prebiehal iný život.
Rozoberala som všetko dokola, detail po detaile ako nikdy predtým. Všetky večery, keď sa Mišo z návratu vrátil trošku iný: možno mäkší, alebo naopak roztržitý. Myslela som, že je len unavený. A on sa vracal od nich.
Premýšľala som o tej žene s tmavými vlasmi. Tak do tridsaťpäť. Bolo z nej cítiť akúsi sebaistotu, pohodu. O takej žene, čo je zrejme už vyrovnaná so svojím miestom po boku môjho muža.
A dieťa. Chlapec, či dievčatko? Neviem. Malé, v červenom overalíku. Mišo ho nadvihoval, dieťa sa smialo.
Mišo nikdy v mojej prítomnosti deti takto nedržal. Nikdy nevzbudzoval dojem, že má deti rád vraj nemá s deťmi skúsenosti. Ja som mu verila.
Na tretí deň som zavolala Zuzke.
Zuzka, môžeš prísť?
Jasné. Čo sa deje? Neznieš dobre.
Len jednoducho príď. Uvarím kávu.
Zuzka prišla do hodiny. Bývala kúsok, mali sme spoločnú trasu do obchodu. Tá kamarátka bola so mnou už dvadsať rokov, kedysi sme spolu pracovali. Každá sa vydala inam, žili sme rozdielne, ale ostal nám kontakt, telefonáty, kávičky.
V predsieni si vyzliekla kabát a pozrela na mňa.
Emka, čo sa stalo?
Poď na kuchyňu.
Prerozprávala som jej všetko. Kľudne, bez prehnaných emócií. Zuzka mlčala, len mi stisla ruku. Keď som skončila, hľadela do stola.
Preboha, šepla nakoniec.
No.
Si si istá? Naozaj si videla, že to bol on?
Zuzka. Sedem rokov toho človeka vidím, viem presne, čo patrí jemu.
A čo spravíš?
Ešte neviem.
Možno by si s ním mala najskôr prehovoriť. Priamo.
To spravím, keď príde.
Emka, obdivujem ťa, že sa držíš. Ale aj tak, nemôžeš to všetko zvládať sama
Zuzka, prerušila som ju. Zvládnem to. Nepotrebujem ľútosť. Potrebujem len, aby si bola pri mne. A si tu. Ďakujem.
Obliala ma okolo ramien, ako vedia len starí priatelia, čo nemusia nič hovoriť.
Som tu, povedala. Zavolaj, hocikedy. Jasné?
Jasné.
Zuzka odišla, keď sa už stmievalo. Upratala som šálky, vypla svetlo v kuchyni a šla do izby. Ľahla som si na posteľ v oblečení. Pozerala na strop.
A rozmýšľala, že tých sedem rokov som si budovala niečo reálne. Nie dokonalé, ale reálne. Spoločný život, zvyky, rána s kávou a kašou. Myslela som si toto je základ. Nie vášeň, ktorá vyprchá, ale to spolu.
No kým ja som budovala spolu tu, on budoval spolu inde, o päť minút pešo od domu.
Päť minút.
Zavrela som oči. Vonku sa rozpršalo, tenké tiché kvapky, ani nie smutné.
Prišiel piaty deň, popoludní. Zazvonil, hoci mal kľúče. Otvorila som.
Prišiel som, povedal unavene, po domácky. Položil tašku a natiahol ruky ku mne.
Počkaj, povedala som. Niečo v mojom tóne ho zastavilo.
Čo sa deje?
Poď, prosím, do izby. Potrebujem sa s tebou porozprávať.
Sadli sme si. On na gauč, ja do kresla. Medzi nami stolík s malou vázičkou z papierových tulipánov, ktorú som pred rokmi skladala len tak, z nudy.
Mišo, začala som. V ten deň, keď si odchádzal, som ťa videla cez okno. Stál si pred vedľajším vchodom. Bola tam žena s dieťaťom. Držal si ho na rukách.
Pozrel na mňa. Mlčal nie mlčaním, ktoré popiera, ale tým druhým. Tichom.
Mišo.
Ema, povedal.
Nechcem robiť scény, prerušila som ho. Povedala som to veľmi pokojne, hoci vo vnútri to hučalo ako elektrické vedenie. Nechcem kričať, plakať ani nútiť ťa vysvetľovať. Chcem len jednu odpoveď. Je to tvoje dieťa?
Ticho.
Áno, povedal.
Prikývla som. To bolo všetko. Vedela som, teraz už určite.
Koľko má?
Tri roky.
Ste spolu dlho?
Ema, prosím
Pýtam sa.
Sklonil hlavu.
Päť rokov.
Päť rokov dva roky pred narodením dieťaťa. My sme vtedy boli manželia len dva roky. Ešte na začiatku.
Chápem, povedala som.
Emka, nechcel som ti ublížiť. Neplánoval som to, len sa to stalo
Len sa to stalo, zopakovala som. Nie ironicky, iba som zopakovala. Päť rokov, to sa stávalo často.
Viem, čo si asi myslíš.
Pochybujem.
Ema, ja
Mišo. Vstala som. Naozaj netreba rozprávať. Videla som dosť. Videla som, ako držíš dieťa. Ako sa pozeráš na ňu.
Bolo zvláštne, že som neplakala. Ani nechcela. Vo mne akoby prevládlo niečo iné, také čisté ako vzduch po búrke.
Idem si pobaliť veci, povedala som. Len to najnutnejšie. Po ostatné prídem neskôr, keď dohodneme.
Kam pôjdeš?
K mame. Potom uvidím.
Ema, ešte počkaj. Musíme to prebrať. Vysvetlím ti všetko.
Už si mi vysvetlil.
Šla som do spálne, vytiahla menší kufor spod postele. Skladala som: niečo na oblečenie, papiere, kozmetiku, čosi teplé, knižku z nočného stolíka, fotku rodičov v drevenom rámiku, parfum. Nabíjačku.
Mišo stál vo dverách.
Ema, rozprávaj sa so mnou. Nemala by si to urobiť len takto.
Len ako?
Len takto, zbalíš sa a odídeš.
A ako správne?
Neodpovedal.
Zatvorila som kufor. Prešla okolo neho, obliekla sa v predsieni. Modrý plášť. Pohodlné čižmy. Zobrala som kufor.
Na sekundu som sa ešte vrátila do izby. Položila som obrúčku z prsta k vázičke s tulipánmi. Ticho, nie hádžuc iba položila.
V predsieni som odtrhla od zväzku kľúče od bytu, položila na komodu.
Ema, ozval sa.
Mišo, povedala som. Prajem ti len dobré. Úprimne.
A odišla som.
Vo výťahu som sa pozerala na rozmazané, nejasné odrazy v plechových dverách. Výťah burácal, otvoril sa na prízemí.
Vonku bolo chladno. S kufrom som zastala na chodníku a na okamih sa rozhliadla. Potom som sa pobrala na zastávku. Mama býva v inej časti mesta, štyridsať minút autobusom.
Žiadny škandál. Žiadne výkriky. A práve to, to ticho, si neskôr budem pamätať najjasnejšie: že som odišla dôstojne. Nie preto, lebo som prijala alebo odpustila. Ale lebo odchod bol môj čin, moje rozhodnutie. Moja hrdosť nie preňho, pre seba.
Na zastávke fúkal vietor. Zapla som si plášť až ku krku.
Rok odvtedy uplynul.
Mestečko sa odvtedy takmer nezmenilo. Lipy na hlavnej ulici zase zelenajú, tie isté obchody, rovnaká lekáreň na križovatke. Tá istá starenka so psíkom niekedy prejde okolo. Život v malých slovenských mestách plynie pomaly a to, ako som zistila, je niekedy vlastne požehnanie.
Prenajala som si menší byt na druhom konci mesta dve izby, tretie poschodie, výhľad na záhradku. Záhradku mala stará pani o poschodie nižšie, pestovala tam jahody a floxy. Ten letný pach floxov som si zamilovala, ráno som vetala, kým ešte nebolo horúco, a len tak som dýchala.
Začala som si privyrábať otvorila som malú dielničku. Nie hneď, nie prvý mesiac. Najprv bolo obdobie prázdna, dlhé rozhovory s mamou, telefonáty a kávy so Zuzkou, niekoľko stretnutí s právničkou kvôli rozvodu. Potom, keď už bol rozvod vybavený, nastalo vo mne ticho, a vtedy som si zrazu spomenula na papierové tulipány.
Celý život som niečo vyrábala rukami háčkovala, šila, modelovala z hliny, raz som skúšala prútikové koše. Vždy len tak, pre radosť, hobby ako hobby. Ale vtedy, na jeseň, mi napadlo prečo to neskúsiť naozaj?
Zavolala som Zuzke.
Zuzka, chcem otvoriť dielničku.
Akú?
No také výrobky. Dekorácie do bytu, ozdoby. Vieš, že veľa vecí viem vyrobiť. Začnem malým, jednou miestnosťou. Nebudem zamestnávať, len ja.
Ema, vieš, že to niečo stojí? Prenájom, materiál?
Viem. Mám ešte niečo našetrené. Začnem úplne jednoducho.
Ty to myslíš vážne?
Vážne.
Zuzka chvíľu mlčala.
Vieš čo, povedala. Nečudujem sa ti.
Priestor som našla rýchlo malá miestnosť na prízemí v staršom dome v centre, majiteľ požadoval len málo, len aby nebolo prázdno. Vymaľovala som ju na bielo, namontovala police, veľký pracovný stôl a kvalitné svetlo. Nazvala som to jednoducho Emina dielňa.
Najprv chodili známe, susedky, mamina kamarátky. Kupovali vence zo sušených kvetov, sviečky, háčkované podložky. Potom o mne napísali na fóre, neskôr aj na internete. Pribúdali objednávky nie zavalene, ale dosť na to, aby som netŕpla z peňazí.
Podstatné však bolo iné.
Každé ráno som vstala a vedela tento deň patrí len mne. Ja sa rozhodujem čo a kedy, s kým sa rozprávam, čo tvorím a čo nie. To jednoduché vedomie svoje ráno, vlastná káva, svoj rozvrh.
Na Miša som myslela málokedy. Niečo mi ho pripomenulo: strih kabáta vo výklade, vôňa cigariet, ktoré kedysi fajčil. Vtedy som na chvíľu zastala a potom šla ďalej. Hnev som necítila, skôr len tiché smútky za tým, čo nikdy nebude. Za dieťaťom, ktoré som nikdy nemala. Za rokmi čakania.
Ale ten smútok bol tichý, s ktorým sa dalo žiť.
Raz koncom apríla presne po roku som sa večer vracala do bytu z dielne. Vo vzduchu visel pach topoľa a po daždi. Niesla som tašku s materiálom a premýšľala o novom zákazníkovi: mladá žena chcela detský kolotoč na postieľku, z dreva a vlny. Už som si to predstavovala drevené paličky, pastelová vlna, jemný pohyb nad bábätkom.
Prešla som okolo malej kaviarne a tam stal muž. Niečo starší, dobre oblečený, so sivými vlasmi. Zadíval sa na mňa.
Ema? spýtal sa. Ema, to si ty?
Zastavila som sa. Pripomenul sa mi.
Viktor?
No prosím! zasial sa. Koľko rokov dvadsať?
Viktor Šimek. Pracovali sme spolu kedysi dávno, pred mojím manželstvom. Bol vždy veselý, vymýšľal nové veci. Potom sa naše cesty rozišli.
Asi dvadsať, povedala som. Ako sa máš?
Dobre, žijem. Vrátil som sa do mesta tri roky dozadu, veľké mesto mi už chýbalo. Ty si stále tu?
Nikam som sa neodsťahovala.
To som si myslel. Nepošla by si so mnou na kávu? Chcem si dať, a tu je to fajn.
Zaváhala som. Taška s materiálom ťahala ruku, doma objednávka, v záhradke asi už pani polieva floxy.
Prečo nie, povedala som.
Sadli sme si k oknu. Objednali kávu, mne capuccino, jemu čiernu. Viktor rozprával: robil v inom meste, dvakrát sa ženil, dvakrát rozviedol. Smial sa na sebe, pokojne.
A ty? Bola si vydatá, však?
Bola, priznala som. Už nie som.
Dlho?
Rok.
Ťažké?
Chvíľu som držala v rukách šálku s capuccinom. Bola teplá, s motívom lístkov.
Ťažké, priznala som. Ale je zvláštne také veci síce boli ťažké, ale potom zistíš, že je to vlastne dobré. Nie že bolo predtým zle. Ale teraz je lepšie.
Zmenila si sa?
Premýšľala som.
Ani nie. Skôr som viac sama sebou.
Viktor prikývol. Zahľadel sa, ako keby inak.
Čo teraz robíš?
Mám dielničku. Výrobky, dekorácie, svoj podnik.
Fakt? úprimne sa potešil. To je super. Stále si robila všelijaké vecičky, pamätám si, že na tvojom stole boli kreslené poháre.
Spomínaš si?
Áno, zasmial sa. Jedna malá maľovaná fľaška od parfému
Bola som ju maľovala sklenenými farbami, usmiala som sa.
Zmlčali sme. Príjemná tichosť.
Si spokojná? opýtal sa Viktor zrazu. Priamo.
Pozrela som sa do okna. Vonku bola už skoro tma, ale vo večernom svetle všetko vyzeralo jemnejšie. Zapli lampy na chodníku, okolo prešli ľudia, matky s deťmi za ruky.
Vieš, začala som. Spokojná znie ako, keď sa ti podarí polievka. Ale ja cítim niečo iné. Ráno vstanem a robím niečo, čo je len moje. Z ničoho niečo vznikne mojimi rukami. A to je len moje. Nikto mi to nedal, nikto to nevezme. To je proste žiť.
Viktor sa trochu usmial.
Áno, to asi je.
Za oknom svietili lampy, v kaviarni hrala stará pesnička. V šálke zostalo len trochu vlažnej kávy.
Viktor, prepáč, už pôjdem. Ráno musím skoro vstávať.
Jasné. Postavil sa, podal mi tašku s materiálom. Som rád, že sme sa stretli.
Aj ja.
Ako sa volá tvoja dielňa?
Dielňa Emy.
Bez výmyslov, zasmial sa.
Taká som vždy bola.
Rozlúčili sme sa pri dverách. On šiel jednou stranou, ja druhou. Neobzerala som sa.
Doma bolo ticho. Floxy na záhonoch zatvorené, už nevoňali, ale ja som aj tak otvorila okno. Aprílový vzduch, svieži, vlhký.
Postavila som čajník, zatiaľ som vybalila materiál: pastelové vlny, drevené paličky. Rozložila na stôl už som plánovala, ako z nich budú malé pom-pomy kývať sa v jarnom vánku nad bábätkom.
Čajník zapískal.
Uvarila som si čaj, vzala šálku, šla k oknu. Sledovala nočný dvor, tieňoch stromy, žlté svetlo v jednom z okien, kde ešte niekto nespal. Niekde v diaľke prešlo auto.
Premýšľala som, že život po rozvode, ten môj, vôbec nebol koniec sveta. Ani prehra. Päťdesiatdva rokov, nový začiatok po päťdesiatke, vlastná dielňa, šikovný byt, malé mesto, ktoré poznám a mám rada. Niekomu by sa to mohlo zdať málo. Ale je to moje.
Každá ranná káva je len moja. Každý deň, čo môžem rozhodnúť, čo budem robiť, kam pôjdem, s kým sa budem rozprávať. Každý pom-pom z mätovej vlny.
Vonku šumeli stromy. Jemne, ticho, vietor sa prehrabával čerstvými listami. Kdesi v diaľke začínal dážď.
Držala som teplý hrnček v oboch rukách a pozerala do tmy za oknom, a myslela na to, že treba kúpiť ešte béžovú vlnu minula sa. Aj nové kuchynské utierky staré už ozaj vybledli.
