Bez boja niet radosti
Ako si sa mohla namočiť do takejto šlamastiky, pochabé dievča? Kto ťa teraz prijme, keď nosíš dieťa pod srdcom? A ako ho chceš vychovať? O moju pomoc sa nespoliehaj. Vychovala som teba, a teraz ešte aj tvoje dieťa? Nepotrebujem vás tu. Zober si veci a choď z môjho domu!
Katarína ticho počúvala so sklonenou hlavou. Posledná iskierka nádeje, že teta Zuzana ju prichýli aspoň dočasne, kým si nenájde prácu, sa rozplynula.
Keby aspoň mama žila
Otcovu tvár Katarína nikdy nespoznala, matku jej pred pätnástimi rokmi zrazil opitý vodič priamo na priechode pre chodcov. Takmer putovala do detského domova, no naraz sa objavila vzdialená rodina maminá sesternica. Teta Zuzana mala isté zamestnanie aj vlastný dom, takže sa Katarína stala jej zverenkyňou bez problémov.
Teta bývala na okraji dediny na juhozápade Slovenska, kde v lete pripekalo a v zime často pršalo. Katarína nikdy netrpela hladom, vždy bola slušne oblečená a odmalička naučená pracovať. Roboty vo dvore, domácnosti a pri sliepkach bolo vždy dosť. Možno jej chýbala materská neha, ale komu na tom záležalo?
Katarína sa vždy dobre učila, preto po škole nastúpila na pedagogickú akadémiu. Veselé študentské roky ubehli ako voda a teraz boli preč skúšky zvládla, vrátila sa do mesta, ktoré jej prirástlo k srdcu. No návrat ju neprivítal láskavo.
Keď si teta Zuzana dostatočne vyliala hnev, stíchla.
Dosť, už ťa tu nechcem. Ani sa nesnaž vysvetľovať!
Teta, prosím, aspoň…
Nie, povedala som dosť!
Katarína poslala kufor na chrbát a bez slova vyšla von. Takéto privítanie si veru nepredstavovala. Vysťahovaná, odmietnutá, navyše s dieťaťom v brušku síce len krátko, no už to ďalej skrývať nechcela.
Bolo treba hľadať ubytovanie. Kráčala dlho, bezcieľne a zamyslená, nevšímajúc si svet okolo.
Bolo horúce, slovenské leto. V záhradách dozrievali jablká a hrušky, zlatili sa marhule. Na vinici ťažko viseli strapce hrozna, pod tmavou zeleňou žiarili slivky. Vzduch omamne voňal lekvárom, pečeným mäskom a čerstvým chlebom z domácej pece. Katarína vysmädnutá zastala pri jednej bránke a zavolala na ženu v letnej kuchyni.
Prosím vás, môžem sa napiť vody?
Božena, statná žena okolo päťdesiatky, sa otočila: Poď len dnu, ak si s dobrým úmyslom.
Nabrala hrnček vody zo studeného vedra a podala ju Kataríne. Tá si unavene sadla na lavičku a pomaly pila.
Môžem tu chvíľu posedieť? Dnes je príšerná horúčava…
Samozrejme, dievča. Odkiaľ si vzala kufor?
Prenášala som sa po skončení školy. Chcela by som pracovať ako učiteľka, ale nemám kde bývať. Nevedeli by ste o nejakej izbe na prenájom?
Božena si ju obzerala vyzerala slušne, ale v očiach mala únavu a starosti.
Ak chceš, môžeš zostať u mňa. Aspoň mi dom ožije. Zaplatíš len málo, hlavne aby bolo všetko poriadne. Ak súhlasíš, ukážem ti izbu.
Možnosť ďalšieho príjmu Boženu potešila každé euro dobré, zvlášť takto na dedine. Syn žije v Bratislave, príde vzácne, tak aspoň bude mať spoločnosť na dlhé večery.
Katarína, stále akoby nechcela veriť vlastnému šťastiu, kráčala za gazdinou. Izba bola malá, ale útulná okno do sadu, písací stôl, dve stoličky, posteľ a stará skriňa. Úplne stačila. Dohodli sa na symbolickej sume a Katarína si prezliekla šaty. Potom sa vybrala na mestský úrad školstva.
Tak začali plynúť nové dni práca, dom, práca. Katarína ledva stíhala vytrhávať lístky z kalendára.
S Boženou sa spriatelili domáca bola dobrosrdečná a láskavá, a našla si záľubu v pokornej nájomníčke. Katarína pomáhala v záhrade a po večeroch sedávali v altánku, pili čaj s ríbezľovým lekvárom a rozprávali sa o živote.
Tehotenstvo prebiehalo hladko. Katarínu netrápila nevoľnosť, ostala svieža, len líca jej zružoveli. Keď sa rozhodla podeliť o svoj príbeh, Božena len pokývala hlavou.
Na druhom ročníku sa Katarína zaľúbila do Michala, sympatického syna váženej profesorskej rodiny. Jeho cesta bola predurčená štúdium, doktorát, kariéra pri rodičoch. Pekný, galantný, obľúbený medzi dievčatami, no vybral si práve Katarínu. Možno pre jej hanblivý úsmev, hnedé oči či drobnú postavu. A možno preto, že cítil v nej tú odolnosť, akú majú ľudia, čo od mala poznali ťažkosti. Zvyšné roky na škole boli nerozluční a Katarína verila len v spoločnú budúcnosť.
V spomienke jej utkvel deň, keď ráno nemohla jesť, všetko jej smrdelo, v bruchu jej bolo na nič a zistila meškanie. Ako si to mohla nevšimnúť? Kúpila si test v potravinách, v izbe vypila pohár vody, sedela a čakala. Dve čiarky. Pozerala na ne a nechápala naozaj dve. A pred skúškami! Čo na to povie Michal? Dieťa určite nebolo v ich najbližších plánoch.
V tú chvíľu ju však zaplavila vlna citu k maličkej bytosti vo vnútri.
Bábätko, zašepkala a pohladila bruško.
Večer šla s Michalom k jeho rodičom oznámiť novinu. Spomína, ako stierala slzy jeho rodičia jej navrhli potrat a potom rýchly odchod, lebo Michala čaká kariéra a ona sa mu vraj nehodí.
Čo medzi otcom a synom padlo, nevie. Na druhý deň Michal prišiel bez slova do jej izby, položil obálku s peniazmi na stôl a hneď odišiel.
O interrupcii Katarína neuvažovala ani na sekundu. Milovala to nenarodené dieťa. Bolo jej jej malé šťastie. Peniaze síce prijala vedela, že sa zídu.
Keď jej to všetko rozprávala, Božena ju pohladila: Videla som už aj horšie. Si statočná dieťa je požehnanie, neboj sa, život sa postará.
Vracať sa k Michalovi Katarína nechcela, nevedela by mu zabudnúť to poníženie.
Čas plynul. Katarína už nepracovala, ledva sa kotúľala po dome, čakajúc prvorodeného. Lekári na ultrazvuku nevedeli, čo bude chlapec či dievčatko, len nech je zdravé.
Koncom februára, v sobotu, začala rodiť. Božena ju odviezla do pôrodnice v Trnave. Pôrod bol ľahký narodil sa zdravý chlapček.
Jakubko, šepkala Katarína, hladkajúc mu líčka.
V izbe si rozumela s ostatnými mamičkami. Počula, že pred dvoma dňami tu manželka colníka porodila dievčatko. Ani neboli zosobášení, len spolu žili.
Predstav si, nadniesol jej kvety, sladkosti, dokonca fľašu slivovice sestričkám, každý deň prišiel na aute. Medzi nimi však niečo neklapalo. Vraj nechcela deti, potom nechala odkaz a ušla, že nie je pripravená.
A čo dieťa?
Kŕmia ju z fľaše, ale sestričky vravia lepšie by bolo, ak by niekto mohol pomôcť s mliekom. Lenže každá má svoje dieťa.
Keď doniesli dievčatko na dojčenie, sestrička sa opýtala:
Niekto by ju mohol prikŕmiť? Je slabá, potrebovala by to.
Ja teda, povedala tíško Katarína, položila spiaceho Jakuba na posteľ a vzala dievčatko do náručia.
Aké maličké, svetlovlasé… poviem jej Anička.
Vedľa bacuľatého Jakuba sa Anička zdala ako lúčne vtáčatko.
Katarína jej ponúkla prsník a ona hladne pookriala, za pár minút zaspala.
Hovorila som, že je slabá, povzdychla si sestrička.
Odvtedy dojčila Katarína oboch.
O pár dní sestrička oznámila, že prišiel otec dievčatka a chce osobne poďakovať žene, ktorá ju zachránila. Tak sa Katarína zoznámila s colníkom kapitánom Milanom Dudášom, nižším, s prenikavými modrými očami.
Ďalšie udalosti opisoval celý personál pôrodnice, neskôr aj široké okolie dopadli totiž tak, že ich nik nezabudol.
V deň prepustenia stáli pred vchodom lekári, sestry, sanitárky. Pri schodoch bol zaparkovaný tmavomodrý volkswagen vyzdobený balónikmi. Kapitán Milan v uniforme pomohol Kataríne nastúpiť, kde čakala už Božena podal jej modrú perinku a potom ružovú.
Za veselého trúbenia auto odchádzalo k novému domovu.
Tak to už v živote chodí nikdy nevieš, kam ťa tvoje rozhodnutia zavedú. Katarína hľadela z okna, pevne objímala Jakubka i Aničku a Božena sa na ňu usmievala. V aute to voňalo čerstvými kvetmi a detským púdrom. Kapitán Milan, ktorý ešte večer predtým požiadal Katarínu o ruku pri jej lôžku, ticho šoféroval, občas skontroloval deti v zrkadle malá Anička spala, chytiac Katarínu za prst.
Doma ich nečakal len dom, ale pokojný život, láska, čaj s lekvárom, starý kredenc plný nových hračiek a budúcnosť, ktorú by si nik nevymyslel, ale mala už svoj hlboký zmysel.
A tak Katarína pochopila: šťastie často prichádza tam, kde málo žijeme pre seba a bez boja by nebolo tej radosti, ktorá zo života robí zázrak.
