Tri roky prerábky bez hostí
Martina položila šálku na parapet a počula, ako sa Jozef zastavil na chodbe. Cítila to v chrbte, aj keď stála tvárou k oknu. To ticho bolo také hlboké, že by sa v ňom dalo utopiť.
Ty si dala šálku na parapet, povedal napokon. Nekonal otázku. Skôr konštatoval.
Áno, Jožko. Dala som ju tam.
Je tam lakovaný povrch. Horúce zanechá fľak.
Viem.
Tak načo?
Martina sa otočila. Mal štyridsaťosem a vyzeral presne na toľko. Ani menej, ani viac. Stál vo dverách kuchyne v šedej domácej tričku, v ruke vodováhu. Stále mal tú vodováhu pri sebe, ak bol doma cez víkend. Ako iní držia v ruke mobil.
Lebo nemám ju kam inam dať, odpovedala. Stôl je prikrytý fóliou. Druhá stolička je hore nohami. Podlaha na chodbe ešte neuschla po penetrácii. Pijem čaj postojačky pri okne, Jožko. Už tretí rok pijem čaj pri okne.
Pozrel na šálku. Potom na ňu. Potom znovu na šálku.
Dám tam podložku.
Netreba podložku.
Ale ostane fľak.
Nech ostane.
Mierne prižmúril oči. Presne takto sa pozeral, keď nechápal, či si z neho robí srandu. Martina to už tiež vždy nevedela.
Marti, ale čo to
To stačí, povedala potichu a to slovo padlo do ticha ako kameň do vody. Stačí, Jožko.
Nechápal hneď. Opýtal sa naspäť:
Čo stačí?
Balím si veci.
Prestávka bola dlhá. Za oknom zatrúbilo auto, potom stíchlo. Jozef pomaly spustil ruku s vodováhou.
Kvôli parapetu?
Nie. Nie kvôli parapetu.
Martina dopila čaj a šálku naschvál opäť položila na lakovanú plochu. Rozhodne, bez výčitiek.
Mala štyridsaťpäť. Pracovala ako účtovníčka v malej firme, rada si čítala pred spaním, v práci mala maličký kaktus, ktorému dala meno Fero, a už veľmi dávno k sebe nikoho nepozývala. Naozaj dávno. Tri roky, ak chceme byť presní.
Odišla do spálne.
Pred troma rokmi, keď kúpili tento dvojizbový byt na piatom poschodí tehlového domu v tichej bratislavskej uličke, bola Martina skutočne šťastná. Fyzicky šťastná. Pamätala si, ako s Jozefom stáli v prázdnych izbách so šúchanými tapetami a natretými podlahami, a ona sa dívala von na jesenné topole a myslela si: je to tu. Náš domov.
Jozef bol vtedy tiež iný. Alebo sa jej tak len zdalo. Prechádzal miestnosťami, meral steny, robil si poznámky do zošita a v očiach mu horel ten plameň, ktorý na ňom kedysi tak milovala. Plameň človeka, ktorý vie, čo chce a vie to aj urobiť.
Marti, pozri, ukazoval jej papier s náčrtmi. Tu bude otvorená kuchyňa s obývačkou. Tu dáme police do steny, od podlahy po strop. Vidíš? Tu spravíme bodové svetlá s regulovaním.
Je to pekné, povedala úprimne.
Všetko si spravíme sami, v pokoji. Správne. Raz a navždy.
To raz a navždy vtedy mala lepšie počúvať. Mala pochopiť, že za tými slovami je niečo hlbšie než len túžba ušetriť na remeselníkoch.
Prvých šesť mesiacov bolo dobrodružných. Žili v tej prerábke. Martina varila na elektrickej platničke, lebo plyn nebol pripojený. Spali na matraci na zemi, lebo posteľ nemali kam dať. Jedli z jednorazových tanierov, lebo nebolo kde umývať riad. Bola to nepohodlnosť, trochu romantika, ale dalo sa to zniesť.
Potom sa čosi začalo meniť. Pomalinky, ako keď sa pôda pod základmi pohne.
Jozef sa venoval prerábke každý víkend, niekedy aj počas týždňa, keď mal voľno. Pracoval ako stavbyvedúci a o materiáloch vedel viac ako mnohí majstri. To bolo fajn. Problém nebol v jeho vedomostiach.
Problém bol v tom, že nevedel prestať.
Najprv si to Martina nevšimla. Prvý raz sa zarazila osem mesiacov po začatí prerábky, keď sedela s kamarátkou Evou v kaviarni a Eva sa spýtala:
Tak čo, už to finišujete? Chcela by som k tebe prísť, veď si mi sľúbila halušky.
Už len chvíľu, odpovedala Martina. Jožko vraví, že na Vianoce isto skončíme.
Vianoce si užili v režime prerábky. Nikoho nepozvali, lebo v obývačke bol koza a sadrokartonové dosky. Jedli vianočný šalát dvaja v kuchyni, ktorá bola už skoro hotová. Skoro.
Jožko, spravme budúci rok normálne Vianoce, povedala vtedy Martina, nalievajúc šumivé.
Jasné, povedal. Dokončím strop v obývačke, dám tam parkety, potom to spravíme.
Strop dokončil v marci. Ale zistil, že treba prerobiť rozvody vody v kúpeľni, lebo majster to kedysi urobil zle a on sa na to nemohol pozerať. Potom sa dostal k balkónovým dverám: montážna pena sadla a bola tam diera. Tri milimetre. Jozef to našiel hladítkom.
Vtedy si z toho robievavala žarty. Hovorila kamarátkam: Jožko bojuje s tromi milimetrami. Smiavali sa. Aj ona sa smiala. Bolo to na smiech.
V máji kládli v obývačke parkety, už bolo možné otvoriť okná. Martina nosila dosky, podávala náradie, upratovala prach vysávačom. Jozef pracoval sústredene ako chirurg. Kontroloval každý rad vodováhou a laserom. Neraz rozobral už položené parkety a spravil to nanovo, lebo medzera bola zlá.
Jožko, veď to ani nevidno, skúšala raz.
Ja to vidím, nepodvihol ani hlavu.
Vtedy po prvý raz pocítila v jeho slovách čosi, čo ju zarazilo. Nie urazilo, skôr zastavilo. Stála s handrou v ruke a pozerala na jeho zohnutý krk a mala podivný pocit. Akoby pochopila niečo dôležité, ale ešte nevedela čo.
Parkety dokončili v júni. Boli pekné, svetlý dub, čisté hrany, presná geometria. Martina po nich prešla rukou a úprimne povedala:
Je to pekné.
Ešte ich nalakujem. Správnym lakom. Už som vybral, nemecký, odolný.
Kedy?
Na budúci týždeň.
Na budúci týždeň zistil, že lišta v rohu odstáva o pol milimetra. Lak odložili.
V tom júni zavolala Martina kamarátke Eve a poprosila, nech sa stretnú. Sedeli na letnej terase, pili ľadový čaj, Eva sa pýtala:
No a čo? Kedy už môžem prísť?
Už skoro, povedala Martina. Potom zmlkla.
Niečo sa stalo?
Nie. Vieš, Eva, ja mám pocit, že to Jožko nikdy nedokončí.
Oni sú všetci takí. Natiahnu do nekonečna.
Nie, nerozumieš. On to nenaťahuje. On akoby nechce skončiť, chápeš? Akoby mu nedokončený byt umožňoval odklad. Nebyť doma. Nemusieť pozvať hostí. Nemusieť rozložiť nábytok. Akoby nemusel žiť, pokiaľ je prerábka.
Eva sa na ňu vážne pozrela.
Hovoríš mu to?
Snažím sa. Stále hovorí, že už len trošku a všetko bude dokonalé.
Ty chceš dokonalé?
Martina chvíľu mlčala.
Chcem domov, povedala napokon. Naozaj domov.
To večer doma Jozef ukazoval vzorky farieb na steny. Mal ich na stole dvadsať odtieňov bielej.
Pozri, hovoril. Toto je teplá biela s krémovým tónom. Toto je studená, do šeda. Tu je trochu do modra. Rozdiel je malý, ale za denného svetla kritický. Podľa mňa by mala ísť táto.
Ukázal na jeden štvorček. Martina v nich videla iba bielu. Všetko len biela.
Jožko, povedala. Je mi to jedno.
Pozrel na ňu ako na blázna.
Ako to myslíš? Veď tu budeme bývať.
Áno. Práve preto. Budeme tu žiť. Živí ľudia v živom byte. Tí nerozlišujú odtiene bielej.
Rozlišujú. Len si to neuvedomujú.
Dobre, povedala unavene. Vyber si sám.
On si vždy vybral sám. Najprv bola rada, že všetko zariadi on, keď sa v tom lepšie vyzná. Potom si všimla, že jej názor sa takmer nespýta. Potom už vôbec nie. Nie schválne, nie naschvál. Len jej slová už nič nemenili. Ak povedala páči sa mi táto dlažba, vysvetlil jej, prečo je horšia z technického pohľadu. Ak povedala dajme sem gauč, ukázal jej v aplikácii, že gauč tu naruší zónovanie. Ak povedala páči sa mi to, povedal ale správne je takto.
Preto už nehovorila páči sa mi to. Načo.
Na jeseň druhého roku, v októbri, mal k nim doraziť na noc starý Jozefov kamarát Mišo z Trenčína. Zatelefonoval, že je na cestách a prespí u nich. Martina sa potešila. Nakúpila potraviny, vytiahla normálny riad, utrela stôl.
Jozef povedal, že Mišo spať nemôže, lebo v spálni sa pracuje.
V spálni už žiadne práce neboli. Bola tam normálna posteľ a zmontovaná skriňa. Martina to vedela presne.
Jožko, aké práce sú v spálni?
Chvíľku mlčal.
Treba tam poliť podlahu v jednom rohu. Mišo tam s tým zápachom nespí.
Aký zápach? Tam žiadny nie je.
Prečo by mal niekto vidieť byt v takomto stave?
V akom stave?
Nedokončený.
Martina naňho pozerala a cítila, že sa jej pod nohami hýbe zem. Nie obrazne. Reálne. Práve si uvedomila: hanbí sa. Hanbí sa za byt, ktorý sám robí, lebo ešte nie je podľa neho dokonalý. Kvôli tomu klame starému kamarátovi.
Dobre, povedala. Nič viac.
Mišo prišiel, posedel tri hodiny v kuchyni, dal si čaj, večeral v reštaurácii s Jožefom, prespal v hoteli. Martina večerala sama.
V tú noc nevedela zaspať. Pozerala do stropu, ktorý Jozef natrel dokonalou bielou, bez fľaku, bez spoju. Dokonalý strop nad dokonalou posteľou v izbe, kde neboli hostia už dva roky.
V zime druhého roku ochorela mame. Nič vážne, len chrípka, ale bola sama, a Martina k nej chodila dvakrát do týždňa naprieč mestom. Niekedy tam aj prespala. Jozef nemal námietky. Práve natieral fasádu balkónovéj časti špeciálnym náterom, dvakrát s odstupom dvadsaťštyri hodín.
Raz večer prišla Martina od mamy skôr a našla ho, ako sedí na chodbe s lupou a skúma spoj medzi lištou a stenou.
Niečo sa stalo? pýtala sa, keď si vyzliekala kabát.
Je tu medzera, povedal bez toho, aby zdvihol hlavu.
Nepýtala sa, aká veľká. Vedela, že to nemá cenu. On jej to vysvetlí v milimetroch.
Jožko, večeral si dnes?
Prestávka.
Nepamätám sa.
Od rána?
Asi niečo áno.
Išla do kuchyne, uvarila cestoviny, opiekla vajíčko. Prišiel, keď už končila. Sadol, pozrel na tanier.
Ďakujem.
Niet za čo.
Jedli ticho. Vonku snežilo. Na stole ležal katalóg s ukážkami kovaní do vstavaného šatníka, ktorý riešili už pred rokom.
Jožko, povedala.
Mmm?
Porozprávaj mi niečo. Nie o prerábke.
Pozrel na ňu ako na cudziu reč.
Čo akože?
Čokoľvek. Ako si mal deň, čo ťa trápi či potešilo. Hocičo, len nie spáry a materiály.
Chvíľku mlčal. Martina videla, že to nemyslí zle. Snažil sa vymyslieť čosi, čo nesúvisí s remeslom a materiálmi. Nešlo mu to.
Neviem, povedal. Asi nič.
Po tomto rozhovore dlho pozerala do tmy a rozmýšľala: kedy sa to stalo? Kedy sa živý človek zmenil na súbor funkcií? Ale nie vždy to tak bolo. Pamätala si iného Jozefa. Ako cestovali na jeho starej felícii na Oravu a on jej ukazoval hviezdy. Poznal ich, všetky hlavné. Ukazoval prstom toto je Kasiopeja, tam Veľký voz, toto Plejády. Videla to.
Kam zmizli Plejády?
V treťom roku prestala hovoriť kamarátkam, že čoskoro skončia. Lebo to už nebola pravda. Prerábka sa končila a znova začínala. Jozef našiel ďalšiu chybu. Alebo menil rozhodnutie: kúpili dlažbu, tá do kúpeľne zrazu bola nedostatočne odolná, vybraná farba po zaschnutí iná, klika na dverách bola dobrá, ale pánt v zime vŕzgal. Každé zistené nedokonalosti bol začiatok nového kola.
Martina si kúpila malú nočnú lampu. Jednoduchú, s textilným tienidlom. Dala si ju na stolík. Večer prišiel Jozef, pozrel na lampu a povedal:
Odkiaľ to?
Kúpila som si.
Načo? Plánovali sme bodové svetlo.
Chcem si čítať večer v posteli.
Bodové bude lepšie.
Kedy?
Neodpovedal.
Práve, povedala ona. Bodové bude niekedy. Ja chcem čítať teraz.
Lampa vydržala týždeň. Potom Jozef priniesol zo špajze starý svetielko s kovovým tienidlom a postavil ho k nej, že to lepšie svieti.
Martinina lampa skončila v rohu. Potom na poličke. Potom ju našla v špajzi vedľa balíčkov maliarskej penetrácie.
Nič nepovedala. Zobrala lampu späť na stolík.
Jozef ju dal naspäť na poličku.
Ona znovu na stolík.
Mlčal. Aj ona.
Lampa stála na stolíku. Bola to malá výhra, ale zároveň smutná. Lebo v normálnom dome, v normálnom vzťahu, by to nebola výhra bola by to len lampa.
Na jar tretieho roku v apríli napísala Martina Eve správu. Len tak, v práci:
Evka, nechcela by si niekde vypadnúť? Do kúpeľov, na chatu? Na pár dní, bez chlapov.
Eva odpísala hneď: Chcela! Kedy?
Šli v máji, na štyri dni, do malého penziónu za mestom. Martina si vzala voľno. Jozef bol zaskočený, ale nenamietal. Práve štartoval ďalšiu prerábku kúpeľne.
V izbke mala Martina jednoduchý drevený nábytok, kvetované prikrývky, okienko, cez ktoré ťahalo od lesa. Všetko bolo trochu ošumelé, trochu krivé, s menšími škrabancami. A ona sa zrazu pristihla, že je jej tu dobre. Naozaj dobre. Prvú noc si ľahla na farebný prehoz, pozerala so strop na malú prasklinu a rozplakala sa.
Eva ležala na vedľajšej posteli. Nevyzvedala. Len bola.
Žijem v múzeu, povedala Martina, Chápeš? V krásnom, dokonalom, mŕtvom múzeu.
Eva chvíľu mlčala. Potom:
Hovorila si mu to?
Áno.
A?
On povie, že ešte chvíľka a bude lepšie. Vždy povie, že ešte chvíľu.
Skúsili ste terapeuta? Spolu zájsť.
Nešiel by. Jožko vraví, že terapeuti sú pre ľudí s ozajstnými problémami. On má len prerábku.
Ležali v tichu a z otvoreného okna ťahalo lesom, a Martina si uvedomila: presne to chýbalo. Otvorené okno, les, prasklinka na strope. Kvetované prikrývky, ktoré vybrala len tak, nie po výpočte, ale lebo sa jej páčili. Život.
Vrátila sa po štyroch dňoch. Doma voňalo po omietke. Jozef ju vítal v chodbe a hneď chcel ukázať, ako prerobil výklenok v kúpeľni. Vyzula sa, položila tašku, išla pozrieť.
Je to fajn, povedala.
Vidíš? Teraz je to symetrické. Predtým bola pravá strana širšia o centimeter a pol.
Vidím.
Týždeň som rozmýšľal, ako to prerobiť, aby som nepoškodil dlažbu. Ale podarilo sa.
Dobre si to spravil.
Odišla do spálne, prezliekla sa. Ľahla do postele, pozerala do dokonalého stropu.
V júni mali rozhovor, na ktorý presne pamätá. Bola nedeľa podvečer, osem hodín. Jozef niečo natieral v špajzi. Martina varila večeru a počúvala jeho činnosť.
Jožko! zakričala.
Čo? ozval sa.
O dvadsať minút je večera.
Hm.
Prestretý stôl, dvadsať minút uplynulo, nevyšiel. Ani po štyridsiatich. Klopla mu na dvere špajze.
Večera chladne.
Päť minút, povedal.
Ani po piatich minútach nevyšiel.
Zjedla sama. Upratala stôl. Umyla riad. Vyšiel o pol jedenástej. Uvidel prázdny stôl.
Prepáč, stratil som pojem o čase.
Viem.
Mám si to ohriať?
Ohriaj si sám.
Išla do spálne. Ľahla. Vzala knihu. Čítala alebo predstierala, že číta. Keď prišiel, bez pohľadu naňho sa opýtala:
Jožko, si šťastný?
Dlhé ticho.
No asi áno.
Si si istý?
Marti, čo je to za otázku?
Normálna otázka.
Ľahol si tiež, mlčal. Potom:
Dokončím špajzu, potom balkón. Tam treba zatepliť pod laminát. To už bude celý byt hotový.
Martina zavrela knihu.
Vieš, že si práve odpovedal?
Ako?
Spýtala som sa, či si šťastný. Ty si začal o balkóne.
Nenašiel odpoveď. Ležal ticho.
Dobrú noc, povedala Martina.
Dobrú.
Dlho nechala rozsvietené. Pozerala do stropu, počúvala jeho dýchanie a myslela na to, že v inom svete by ležali podobne, ale hovorili by spolu. O hocičom o filme, čo videli, o tom, čo povedala jej mama, o tom, že v ich obľúbenej kaviarni zmenili menu. Len by hovorili.
Tu bola dokonalá ticho. Ako ten strop.
Presne tento rozhovor si spomenula ráno pri kladení šálky na parapet. Pochopila, že to stačí v nej zrelo dávno. Potrebovalo len šálku, aby vyšlo von.
Balenie mala metódické, bez sĺz. Brala len svoje veci. Niekoľko kníh. Kozmetiku. Oblečenie. Lampu s textilným tienidlom. Občiansky, papiere, nabíjačku na mobil. Malý kaktus Fero, ktorého doniesla pred polrokom z práce, lebo doma nebolo žiadne živé rastliny. Jozef proti Ferovi nič nemal. Kaktus nezanecháva fľaky.
Jozef stál vo dverách spálne a pozeral, ako balí.
Marti.
Čo.
Poďme sa porozprávať.
O čom?
Akože o čom. Ty si balíš veci.
Áno.
Kvôli šálke?
Jožko, prosím. Ty dobre vieš, prečo.
Naozaj neviem.
Zastavila sa. Pozrela na neho. Stál vo dverách, vysoký, vodováhu už niekam odložil, len tak, a vyzeral zmätene. Ozajstne zmätene. Už dlho ho tak nevidela.
Jožko, povedala. Bývame tu tri roky.
Áno.
Nemali sme ani raz normálnu večeru s hosťami. Ani raz, za tri roky.
Lebo byt ešte nie je
Lebo ešte nie je hotový, hej. Ale on nikdy nebude hotový. Chápeš?
Mlčal.
Vždy niečo nájdeš, čo treba prerobiť. Si taký. Nie je to samo o sebe zlé. Ale ja v tom viac nedokážem žiť. Už mám dosť staveniska.
Už skoro
Nie. Povedala to mäkko, ale pevne. Nie skoro. Nie je to o čase. Je to o tom, že som tri roky bola u teba v návšteve vo vlastnom dome. Chodila som potichu, aby som nepoškriabala podlahu. Kládla som šálky len na podložky. Odsúvala si lampu. Nevolala kamarátky, lebo tebe bolo trápne za nedokončený byt. Ja
Zadrhla sa jej hlas. Zastavila sa. Dala si chvíľku.
Ja chcem žiť. Proste žiť. So škrabancami na podlahe a fľakmi od kávy na parapete. S hosťami v nedeľu. S tvojou starou bundou na stoličke. Proste so všetkým, čo patrí do živého bytu. Nám sa žiadny taký domov neurobil.
Chvíľu mlčal. Potom ticho:
Kam ideš?
Zatiaľ ku mame.
Na dlho?
Neviem.
Zapla zips na taške. Vzala Fera. Prešla okolo neho na chodbu, obliekla si vetrovku, obula tenisky a snažila sa nepozerať na dokonalý parket pod nohami.
Marti, povedal za ňou.
Čo.
Ja Nevedel som, že je to až také.
Vedel, povedala. Len si na to nemyslel.
Dvere za ňou zavreli s nenápadným cvaknutím. Úplne presne, ako všetko v tom byte.
Zostal.
Jozef stál ešte minútu na chodbe, potom prešiel do obývačky a sadol si na gauč. Ten gauč vyberal celé tri mesiace podľa látky. Látka bola kvalitná, pevná, nešúcha sa. Sadol si na ten dokonalý gauč v dokonalej obývačke a pozeral okolo.
Byt bol krásny. Naozaj. Steny správneho teplého odtieňa, parket bez jedinej škáry, strop hladký, police vo výklenku zarovno ako na pravítko, svetlo presne nastavené, balkónová časť bez škáry, dlažba v kúpeľni spoj na spoj.
Pozeral na to všetko a cítil čosi zvláštne. Nie hrdosť. Skôr niečo ako nevoľnosť, len hore, nie v bruchu.
Na poličke ešte stáli jej neodnesené knihy. Pozeral na ich chrbty a rozmýšľal, kedy naposledy videl, že na gauči večer normálne číta, pri slušnom svetle. Nie pred spaním, za knihou. Veľmi dávno.
Vstal. Išiel do kuchyne. Šálka stála na parapete. Pozrel na miesto, kde ju kládla. Žiadny fľak tam nebol. Čaj bol už studený.
Zobral šálku, umyl, postavil do odkvapkávača. Chvíľu len stál. Potom vošiel do spálne. Liezol si do postele v oblečení, čo robil prvý raz. Pozeral do stropu.
Bol dokonalý.
Ležal hodinu, možno dve. Čas stratil zmysel. Potom vošiel do špajze. Vedrá s farbou, balíky siete, penetrácia, náradie zaradené na poličke. Všetko na svojom mieste, nič navyše. Našiel tam malý kus dlaždica, čo kedysi nosil na stavbu kvôli porovnaniu s inou sériou. Chvíľu ho obracal v rukách, položil späť.
V špajzi nič nechýbalo. Len on.
Večer ohrial niečo zo zvyškov, zjedol bez chuti, umyl tanier. Byt bol úplne tichý. Kedysi tam vždy niečo robil, šuchotalo, vŕzgalo, smrdelo po farbe. Teraz nič. Len dokonalé ticho v dokonalých izbách.
Skúsil zapnúť televízor. Pozeral dvadsať minút nejaký film, nič z toho, tak ho vypol.
Vzal mobil a dlho hľadel na jej meno v kontaktoch. Nenapísal. Rozmýšľal.
Nemyslel, ako ju vrátiť. Myslel na to, čo hovorila. O hostoch. O lampe. O tom, že bola tri roky hosťom vo vlastnom dome. To slovo ho mimoriadne zasiahlo. Hosť. Vo vlastnom byte.
Spomenul si na Miša. Ako mu vtedy klamal o práci v spálni. Prečo? Ani vtedy si to nevedel vysvetliť. Tvrdil si: byt nie je pripravený, hanbil sa. Ale to už bol rok vhodný pre bývanie pre hocikoho. Len nebol taký, aký si ho vysníval. Nie ten, čo si sľúbil.
Sľúbil si dokonalý byt. A spravil ho. A nemohol ho dokončiť, lebo dokonalosť sa nikdy nedosiahne. Nie je to strop, ktorý možno natrieť, ale horizont. Čím viac ide, tým je ďalej.
Martina to pochopila. On nie.
Alebo nechcel.
Vstal. Prešiel bytom, rozsvietil všetky svetlá. Zastal v obývačke. Pozeral na police.
Na policiach bolo všetko dokonalé: knihy zoradené výškovo, dekorácie presne na centimetre. Tak to mal rád: všetko na mieste, nič naviac, všetko funkčné aj estetické.
V strede tretej police stálo malé sklené srdiečko. Rude, trochu krivé, určite ručná práca. Martina ho kúpila pred dvoma rokmi na nejakých trhoch. Vtedy povedal: Načo je to? Len zberač prachu. Ona nato: Mne sa páči. Už neprotestoval. Srdiečko zostalo. On ho prijal ako drobný kompromis.
Teraz ho vzal do ruky. Podržal.
Sklo bolo teplé. Alebo sa mu to len zdalo.
Tri dni na to myslel. Tri dni chodil po byte, nič nerobil, jedol od oka, nespával. Na stavbe bol roztržitý, pomýlil sa v kalkulácii, musel prerábať. Kolega sa pýtal: Jožo, si v poriadku? Odpovedal, že áno.
Na štvrtý deň jej napísal správu.
Marti, môžeme sa porozprávať?
Odpísala za hodinu: Môžeme.
Vytočil jej číslo. Zdvihla po druhom zvonení.
Ahoj, riekol.
Ahoj.
Ako sa máš?
Dobre. U mamy je fajn.
Pauza. Počul jej dych, nevedel začať. Nikdy mu začiatky nešli. Ona v tom bola lepšia.
Marti, rozmýšľal som tieto dni.
Chápem.
Asi vieš, čo poviem.
Približne.
Marti, viem, že som Niečo dôležité mi uniklo. Alebo vlastne zaváhal. Vybral som si zle.
Neodpovedala.
Hovorila si o hostoch, o lampe. Všetko to viem. Vtedy som to nechápal. Alebo som sa tváril, že nechápem.
Načo mi to hovoríš?
Lebo chcem, aby si sa vrátila.
Dlhé ticho.
Jožko
Netlačím na teba práve teraz. Len úprimne. Chcem, aby si sa vrátila. Ale chcem skúsiť žiť inak. Neviem, či to pôjde. Ale chcem to skúsiť.
Chvíľu nič nepovedala. Počul, ako tam u mamy niečo preložila možno šálka na parapet, možno pohár, to je jedno.
Vieš, že len povedať skúsim to nestačí? spýtala sa.
Viem.
Vieš, že sa nemôžem vrátiť a žiť rovnako?
Viem.
Myslím, že nevieš Nehnevaj sa, je to úprimne. Si teraz vyplašený a hovoríš správne veci. Ale nedá sa len rozhodnúť byť iný. To nie je ako zatlkávanie klinca.
Viem, že to nie je klinec.
Tak čo navrhuješ?
Chvíľku mlčal.
Navrhujem najskôr stretnúť sa. Normálne. Nie po telefóne.
Dobre, povedala po pauze. Stretnime sa.
Stretli sa v kaviarni, na neutrálnom území. Obyčajná kaviareň, trocha kývajúce stoličky a menu na tabuli. Martina prišla v bledo-béžovom kabátiku, trochu unavená, no pokojná.
Objednali si kávu. Jozef sa na ňu pozeral, uvedomil si, že už dávnoveľmi dávnosa na ňu len tak nepozrel: bez toho, aby riešil škáru alebo roh.
Ako je na tom mama? spýtal sa.
Lepšie. Má nové kvety, presádza tým zasadené. Teší sa, že som u nej.
Teší ma to.
Mlčali.
Jožko, povedala. Chcem, aby si pochopil niečo dôležité. Nie je to o prerábke samotnej. Nie v tom, že chceš všetko urobiť poriadne. To je fajn. Je to o tom, že si si vymenil cieľ. Byt je pre život, nie život pre byt.
Áno, povedal.
Súhlasíš len tak, alebo aj naozaj chápeš?
Vzal šálku. Podržal. Položil.
Nijako to nevieš, úprimne povedal. Ja sám neviem, do akej miery sa zmením. Ale viem, že už viac tak nemôžem. Pokým si bola doma, zdalo sa mi to znesiteľné. Keď si odišla, bol to len krásny kufor.
Martina sa naňho pozrela.
Krásna krabica, pošepkala.
Áno.
Dobre, že si to pochopil.
Vrátiš sa?
Pozrela dlho cez okno. Vonku bežal obvyklý jarný dážď, chodci sa ponáhľali, pred obchodom naproti stali črepníky s prvými tulipánmi, jasne červené a ošúchané vetrom.
Skúsim, povedala napokon. No s podmienkami.
Povedz.
Po prvé, najbližší mesiac žiadna prerábka. Ani klince, ani vzorky, ani katalógy. Proste budeme žiť.
Dobre.
Po druhé, v najbližšiu nedeľu pozveme Evu s Petrom a Miša, ak môže prísť. Prestierame stôl, jeme, rozprávame sa. V tomto byte, takom aký je.
Prikývol.
Po tretie, ak znovu začneš robiť drámu z každej škrabky, rovno ti to poviem. A budeš musieť počúvať.
Dobre.
Chápeš, že to nie sú len slová? Je to naozaj ťažké.
Chápem, povedal. Pre mňa veľmi. Ale chcem skúsiť.
Martina sa naňho ešte raz pozrela, pevne. Potom povedala:
Dobre.
Domov išli pešo, hoci ešte pršalo. Kráčali vedľa seba, nie pod ruku, ale blízko. Ona niesla Fera v vrecku, on jej tašku. Pri vchode sa zastavila na moment, prezrela byt z dola, piaty poschodie.
Pekný dom, poznamenala.
Áno, pritakal.
Vošli výťahom. On odomkol dvere. Vošla prvá. Prešla do obývačky, položila Fera na parapet bez podložky.
Jozef sledoval kaktus na lakovanom parapete.
Nič nepovedal.
Martina išla do kuchyne. Počul, ako napúšťa vodu do kanvice. Potom cinkanie, cvaknutie gombíka.
Prešiel do obývačky. Sadol si na gauč. Pozeral na police. Sklené srdiečko bolo na tom istom, mierne inak, nie na vypočítanom mieste.
Neposunul ho.
V nedeľu zavolali Eve. Eva povedala konečne a smiala sa tak, že bolo počuť, ako sa teší. Mišo nemohol, ale sľúbil nabudúce. Peter doniesol víno, Eva upiekla tortu, Martina uvarila slíbené halušky.
Prestierali v obývačke. Jozef kládol taniere a poháre, vadilo mu, že nie sú rovno. Posunul jeden. Potom sa zastavil. Nechal to tak.
Pri stole bolo živo, trochu tesno. Eva lakťom zrazila pohár a červené víno sa rozlialo na obrus. Všetci vykríkli. Jozefa stislo vnútri, pozrel na Martinu.
Martina naňho pozrela. Netraumaticky, len tak.
Vzal servítku, priklepol fľak.
Nič sa nedeje.
Eva si vydýchla. Martina sa mierne usmiala.
Ostali dlhšie po večeri, debatili, smiali sa, popíjali čaj. Keď hostia odišli, bolo už po polnoci. Martina umývala, Jozef utieral, mlčali, ale to mlčanie bolo iné. Nie ako kedysi.
To fľak zíde, povedal.
Možno nie, ona.
Nevadí.
Pozrela naňho, podala mu tanier.
Jožko, povedala.
Čo?
Bolo dnes fajn.
Áno, bolo.
Poumývali riad. Vošli do obývačky. Na stole ešte šálky, na obruse tmavý fľak od vína. Sklené srdiečko na poličke. Fero na parapete.
Jozef sa na to díval. Uvažoval, že ten fľak zajtra ráno namočí, aby celkom nezastal. Že kvetináč bez podložky nechá na laku kruh. Že šálka je trochu nakrivo.
Myslel aj na to, že dnes sa Martina dvakrát zasmiala. Najprv keď Eva hovorila o svojom kocúrovi. Potom keď sa Peter pomýlil v prípitku. Smiala sa tak, ako kedysi, dávno, keď na ňu hľadel a myslel: to je ona.
Odišla do spálne. Zastavila vo dverách.
Ideš?
O chvíľu, odpovedal.
Naplast raz pozrel na obývačku. Na fľak. Na kaktus. Na srdiečko.
Zhasol.
Ľahol si vedľa. Už čítala. Jej lampa s textilným tienidlom svietila mäkko. Pozeral do stropu.
Marti.
Hmm?
Počuješ ma, keď hovorím o škárach a milimetroch?
Zložila knihu a pozrela naňho.
Počujem.
Na čo myslíš v tých chvíľach?
Chvíľu premýšľala. Úprimne.
Na to, že si vtedy veľmi ďaleko.
Asi áno, povedal.
Vzala knihu späť.
Ležal a premýšľal, či to vôbec pôjde. Tri roky sú veľa, niečo sa v nej zmenilo, aj v ňom, je to ako prasklina v stene: možno zamaľovať, ale to už nie je ten istý materiál. To vedel najlepšie.
Premýšľal o tom, kým skoro nezaspal. Potom ešte rýchlo, už na hranici spánku a bdenia, myslel: zajtra ráno vezmem Fera a dám ho naspäť na podložku, lebo inak zostane kruh.
Otvoril oči.
Strop bol rovnaký. Dokonalý. Bez jedinej praskliny.
Vedľa ticho otočila stránku Martina.
Zavrel oči. Fero počká do rána.
