– A ona teda vôbec nie je strašidelná! Je krásna! Miško, povedz im!
Jarka si k sebe tisla ošúchanú, vychudnutú mačku, a revala tak, že susedia, čo sa zhrkli okolo, si zapchávali uši.
Bola to povaha hlboký, zvučný hlas, ktorý zdedila po celej svojej veľkej rodine. Alexandra, tak sa skutočne volala, vždy vedela dať na vedomie svoj názor keď nie rozumne, tak aspoň poriadne nahlas. A na svojich päť rokov bola bezkonkurenčná vo dvore, čo sa týka silného kriku to cidlá aj okná sa chveli.
Susedia na Jarku a jej bandu bratov a sestier už dávno zvykli. Každý vedel, že ich mama, pani Tatiana, len tak ľahko túto divočinu neukočíruje. Robila v takých smenách, že iná by dávno kapitulovala a visela na plote ako handra.
Ten plot, nádherný, kovaný, oddeľoval starý mestský dom, čo už dávno slúžil ako bytový dom, od ulice, a bol pre všetkých v bytovke hotová pýcha. Každé jaro ho Tatiana so susedmi pretrierali, takže mala právo sa naň aj vyvešať bez výčitiek.
Napriek tomu si to nikdy nedovolila, s povzdychom len poznamenala:
– Sme ako ťažné kone! Krásne, rozumné, ťaháme a kto by nám pomohol? Kdeže. Každý si musí svoje odtiahnuť sám. A ja som vlastne len nesmrteľný poník. Krútim sa dookola, ani neviem kam. Prečo to robím to už dávno viem. Ale kam Niekto ti občas kopne do zadku, ty sa potom pritisneš nosom k chvostu toho, čo beží pred tebou, a snívaš, že už je večer. Všetci v posteli, umytí, sýti a spokojní. A v drese na riad prázdno Lebo to už niekto umyl. A čuduj sa svete, práve tento pocit prázdnej misy je šťastie
Tatiana mala v hlave jasno, a bola ozaj pekná ženská, čo si budeme hovoriť. Ale poznáš to, kto by sa díval na rozvedenú ženu so šiestimi deťmi a minimom pomoci O vlastnom súkromí už dávno prestala snívať. Aj bez nejakých milovníkov bol kolotoč povinností viac než plný.
Byť mamou šiestich to nie je len tak!
Ale nikto jej to nemal za zlé, všetci poznali jej príbeh.
Jarka bola, ako aj ďalšie tri deti, adoptovaná.
Nie, Tatiana nezobrala deti z detského domova s cieľom zachraňovať a dávať šancu. Bola by to možno zvládla ale nie vtedy a určite nie sama. Ona mala svoj plán na život a končiť ako osamelá matka s hromadou detí, to si nevysnívala ani v najhorších snoch.
Ale život má v talóne všelijaké prekvapenia a nikto sa ťa nepýta na názor, keď ti pridelí skúšky viery, rozumu, povahy aj srdca.
Tak tu to máš! Rozmýšľaj. Ukáž sa, aký si človek.
Aj Tatiana si musela vybrať a hoci bolo od začiatku jasné, ako sa rozhodne.
Pretože všetky deti, ktoré Tatiana vychovávala, boli vlastne dedičstvom.
A dedičstvo buď prijmeš, alebo nie. Tatiana odmietnutie neprijala. Veď ju predsa nikto neodmietol, tak prečo by mala odvrátiť chrbtom tých, ktorých osud oklamal? A ešte k tomu veď sú to najbližší!
Tiež mala na podobné úvahy svoje dôvody. Ťažko povedať, či boli dostatočné jej to bolo jedno. Hlavne, že tam boli.
Tatiana bola dieťa deväťdesiatych”.
Jej mama bola kráľovnou krásy, závisť všetkých slečien v malom mestečku pri Nitre. Len tak! Ledva dovŕšila osemnásť, svadba, šaty také krásne, že všetky dievčatá snívali o podobných, a manžel taký šikovný, až to bolo nebezpečné myslieť na to, v čom bol šikovný.
Tatiana si na rodičov nepamätala.
Chodila s babkou na miestny cintorín. Tam stál krásny pomník, fotky, ktoré malá Tatiana hladila prštekmi, a potichu, aby babka nepočula, rozprávala čo nové v škole, aký obrázok jej učiteľka pochválila, či o červeno-bielom šále, ktorý babka uštrikovala.
Až keď mala 16 rokov, dozvedela sa, čo sa s rodičmi stalo.
– Tvoj otec bol gauner, moja zlatá. Skončil predčasne, a zobral mi aj moju dcéru. Nedá sa naňho nadávať, ale odpustiť mu ju to neviem. Ešte som to nespravila, a asi nikdy nespravím. Koľko som naplakala! Prosila som, nech sa s ním nepúšťa! Nepomohlo Nepočúvala ma, holubička moja On ju ľúbil, to musím uznať, asi aj ona jeho. Vraj jej chránil život, keď prišli preňho. Snažil sa, možno naozaj ju miloval Ktože vie? Aspoň teba zanechali, moja posledná radosť
Až vtedy Tatiana pochopila, kto boli tí čudní ľudia, čo ich občas navštevovali. Počúvali na kuchyni babkine rozprávania o škole, či klavírnych úspechoch, nechali tučné obálky plné peňazí, a zmizli, nič nevysvetľujúc. Babka peniaze neodmietala, ale nemíňala ich. Šetrila. A keď Tatiana maturovala, kúpila jej veľký priestranný byt.
– To máš, decko. Dedičstvo od mamy Aj od otca
Tatiana v ňom nechcela bývať. Zostala radšej s babkou.
– Prečo, Taťka? Veď je krásny! V centre! Päť minút na gympel, do roboty nemusíš jazdiť. Čo si tvrdohlavá?
– Bez teba nechcem! Buď ideš so mnou, alebo ostaneme tu!
Babka dlho nechcela pustiť svoj maličký bytík, kde všetko pripomínalo jej dcéru. Rozhodla sa až vtedy, keď sa objavila jej neter Galina.
– Tatiana, prosím, pustíš nás do tej tvojej? Mám deti, ty tam aj tak nebývaš. Je prázdny. Budem platiť. Pomôž nám aj s trvalým pobytom, deti bez toho do škôlky nevezmú!
Galina bola žena čo si šla za svojím, a Tatianina babka jej neverila.
– Nepočúvaj ju, Taťka! Je síce rodina, ale nešikovná, ver mi! Vyžeň ju!
– Babka, veď má deti
– No a? Je matka! Nech sa o ne stará sama! Ja musím myslieť na teba!
Tatiana súcit mala, no malých, vtedy ešte Miška a Lízu, k sebe nemohla pustiť od srdca preč. Deti sa jej držali ako kliešť, cítili, že ich má rada, mrzelo ich, keď ich mama volala:
– No poďte! Tatiana vám nie je pestúnka!
Tatiana deti hladkala, premýšľajúc, či nie je nespravodlivé mať prázdny priestor, keď iní takto trpia. A Galina stále vyťahovala kartu rodiny a výkrik to by nebolo ľudské.
Toto ju prenasledovalo už od detstva. Babka jej stále vyhadzovala na oči, že keby jej otec žil po ľudsky, jej mama by žila.
A tak robila všetko preto, aby od babky raz počula:
– Toto je ono, Taťka! Po ľudsky, tak sa hovorilo. Môžem byť na teba pyšná!
To bola najväčšia pochvala. Preto Tatiana cítila, že musí pomôcť aj Galine, no tu babka prekvapila.
– Nie, Taťka! Celkom iné!
– Prečo? Vari je správne, že Galina bude bývať v podnájmoch a mne bude prázdny veľký byt stáť?
– Áno! Lebo ona nie je tvoja matka! A ešte si zabudla na rozprávku o líške a ľadovom domčeku. Ja ju nezabudla!
– Babka
– Mĺč! Galina tvoj byt nedostane! BASTA! Budeš tam žiť ty so mnou.
– Pritom si nechcela ísť!
– Teraz musím. Pomôcť rodine je povinnosť. Ale dať všetko bez rozmyslu je hlúposť! Galina je priebojná. Raz si poradí. Treba jej udicu, nie rybku, rozumieš? Lebo inak ťa nikdy neprestane využívať. Takto si len budeš vyčítať. Lebo sama si jej to dala. Nie hneď, ale časom presne na to príde. Najskôr kvôli deťom, potom aby sa jej žilo lepšie. Hneď, nie postupne! Chápeš?
– Asi Babka, je správne takto o ľuďoch rozmýšľať?
– Neviem. Asi nie. Teraz mudrujeme po tom, čo sa ešte nič nestalo. Potom príde tma a objaví sa krivda. Netreba tomu dávať priestor. Aj tak príde sama. Ty sa do toho nestaraj. Nech sa hnevá na mňa. Ty stoj bokom. Prosím ťa o to kvôli jej deťom. Lebo je dôležité, aby mali niekoho, kto ich má rád.
– Babka, Galina ich má rada!
– Samozrejme! Ale čo zlé je na tom, ak ich bude mať rada ešte niekto? Každá kvapka lásky je vzácna!
A čas ukázal, že mala pravdu.
Galina si pri babkinom odmietnutí len vzdychla:
– Vedela som to.
– Čakala si, že Tatianu neobránime?
– Nie. Ste jediní, čo mi zostali.
– Tak sa drž nás. Sme rodina.
– Viem
– Galina, vravím ti, každé dieťa Tatiany je sirota a sirotu v biede nechať to by ma na onen svet dcéra neprijala s otvorenou náručou! Aj malý byt je pre deti dobrý. Škola, škôlka všetko po ruke!
– Ďakujem za úprimnosť aj dom.
– Si rodina!
A tak sa Tatiana s babkou nasťahovali do väčšieho bytu.
Lenže čas sa nezastaví. Plynie, nie podľa želania.
Tatiana túžila, aby si babka ešte užila pokoj jesene života, ale prišlo to inak.
Babka mala zdravotné problémy, chodila pravidelne do polikliniky na námestí vedľa.
– Ako do roboty! žartovala pri receptoch.
Tatiana sa snažila chodiť s ňou, ale babka ju stále odháňala.
– Som už starina? Netráp sa! Skáčem tam aj bez teba!
Bolo by bývalo lepšie, keby si stála za svojím
Zima, ľad, sneh. Pád a úraz na hlavu. Ľudia chodili okolo, nikto nič. Taxikár našiel v taške lístok s adresou, zavolal Tatiane a privolal záchranku. No bolo už neskoro…
Babku stratili do dňa. Celý čas bola Tatiana v nemocnici s Galinou, čo zanechala deti susedke a hneď prišla.
– Ako bez nej?
– Nezmýšľaj! Treba veriť!
Ale obe vnímali, že je zle.
Lekári uhýbali pohľadmi.
– Taťka, toto by sa babke nepáčilo!
– Čo?
– To tvoje fňukanie! Bola silná a tak ťa vychovala.
– Viem…
O deň bolo všetko inak. Tatianin život sa zase prevrátil naruby. A musela sa starať sama.
Zmenilo sa veľa.
Objavil sa Oto žili spolu päť rokov, rozišli sa potichu, zostali jej dve deti a aspoň kľud v srdci. Oto bol priamejší ako bratislavská trať našiel si novú lásku, nevymýšľal, rovno to Tatiane povedal, že ďalej to už nejde, ale že pomáhať bude.
– Sme predsa kamaráti, nie? balil si veci.
– Ty to sám počuješ?
Tatiana bola vtedy skľúčená ako po tom nešťastnom telefonáte od taxikára, nemala silu sa na Ota hnevať.
Nebolo za čo. Za úprimnosť? Že ide za inou? Taký je život
Zobrala Ota, pomohla zabaliť, vyprevadila.
Šla za deťmi, volala Galine:
– Príď prosím
Galina, stále žila v babkinom byte, pracovala na poliklinike ako vrchná sestra, práve pomohla dcére s projektom do školy, ledva si sadla. Ale keď počula Tánin hlas, rýchlo povedala:
– Už idem!
O pol hodiny už stískala uplakanú Tatianu, čo sa v náručí rozpadala na kúsky.
– Neplač! Nech sa mu dobre vodí! Nemá zmysel Aj tak by ťa nechal! Skôr, či neskôr
– Prečo?! Kde som spravila chybu?!
– To nie ty! Niektorí chlapi sú takí psí povahy! Prepáč, že to poviem, ale tak to je! Buď rada, že sa deťom chce venovať. Moja skúsenosť druhý platí len almužnu a deti nevidí, ako by ani neboli jeho. Ja som svojim aj otec, aj mama… Hlavné, že si tvoja. On aj tak odísť musel.
– Galina, čo mám robiť?
– Nebrať to tragicky. Iné sa upraví, treba len čas.
– Povieš, že čas všetko zahojí?
– Nepoviem. Nelieči nič. Len prídu iné starosti, ktoré prebijú bolesť.
– Kde sa v tebe toľko múdrosti berie?
– Babke tvojej vďaka! To je jej múdrosť. Stále ju počujem Aj keď hovorím s tebou.
– Ďakujem, babka Ale prečo to tak bolí?
– To je v poriadku. Keby nie, bolo by zle!
Mala pravdu. Čas bežal, Tatiana sa zocelila, roboty bolo vyše hlavy.
Oto s deťmi trávil víkendy, snažil sa byť dobrým otcom, Tatiana bola rada.
Keď sa dozvedela, že bude mať ďalšie dieťa, už to nebrala tragicky.
– To je fajn.
– Tatiana, ďakujem!
– Za čo!?
– Za to, aká si!
– To som ja!
O chvíľu ďalšia správa.
– Gali, čože to?!
– No, vieš ako Podrobne ti vysvetľovať nemusím, že ako sa to stane! Samozrejme, že bol frajer. Keď sa dozvedel, že čakám, zmizol. Nevadí! Ešte som ho nestihla vystrašiť, že čakám dvojčatá!
– Galina, čo budeš robiť? Dve deti? Nič nemáš…
– Dvaja už mám Miško, Líza Teraz ešte dvojičky… Neviem! Hlava v smútku. Byt nemám, peniaze… Nezvládnem to
Miško behal po kuchyni, súrodenci brali cukríky.
– Tak čo, decká! Poriadne rozdeliť! Teta Tatiana, jedno pre teba! Pomáha!
Pri pohľade na svojho adoptovaného brata sa Tatiana rozhodla. Väčšina by to nazvala bláznovstvom, ale ona vedela svoje.
– To nemôžem prijať! Galina držala listinu v ruke Darovaciu na byt.
– Všetko zvládneš. Dobré deti robíš Budeš mať domov. To je správne.
Babkin byt prešiel na Galinu. Rodina začala čakať dvojčatá.
Jarka aj Mařka sa narodili presne. Ako malé bábiky hneď ukázali, že s nimi sa musí rátať.
– Hlasné to dievky! Ako ich nazvete, maminka?
– Prvá po babke Jaroslava, druhú po tete Mária.
– To bola výnimočná žena, keď po nej dieťa nazývate?
– Úžasná! Nebyť jej, tak tieto deti ani nie sú
Z pôrodnice Galinu vítali deti aj Tatiana.
– Tak! Je nás opäť viac! zašeptala Tatiana.
– Kiež by boli šťastné – Galina objímala deti, ale trápilo ju tiché tušenie.
Keby sa Tatiane zverila a včas šla k lekárovi, všetko mohlo byť inak.
Ale vieš, ako to je, keď má mama malé dieťa na seba nemyslí.
Galine sa pohoršilo týždeň po príchode domov. Poprosila Miška, nech postráži bábätká, a zavolala záchranku aj Tatianu.
Galinu už nezachránili.
Srdce, na ktoré nikdy nesťažovala, zlyhalo.
Tatiana zasa stála pred ťažkým rozhodnutím. Ale aké iné rozhodnutie?
– Ste jediná príbuzná, to áno, ale štyri deti k svojim dvom? Veľká zodpovednosť, musíme to zvážiť, krútila hlavou pracovníčka sociálky.
Tatiana sa neháda. Nebolo s čím. Ale siroty dať do detského domova To nezniesla.
Oto pomohol. Našiel právničku, pomohol s papiermi, ostával s deťmi, keď Tatiana riešila úrady.
– Manželka nemá nič proti?
– Nemá. Vie, že ma už neprijmeš. Je jej to jedno.
– Tatiana, si si istá?
– Nie som! Bojím sa, dokonca by som povedala, že panikárim! Ale inak nemôžem! Sú to moje deti, všetky. Ako ich podelím? Komu?
– Čoho sa bojíš?
– No čo ak to nezvládnem? Som sama!
– Sama nie si, ak dovolíš. Pomôžem. Dlhujem ti. Neplač! To dáme. A Tatiana, vieš čo?
– Čo?
– Lepšiu ženu som nestretol! Ani lepšieho človeka. To len ty to zvládneš!
– Tvoje pravda do neba, Oto!
– A vieš tam hore je tvoja babka! Ak nechápu, ona im to vysvetlí!
– To je fakt! po prvý raz od Galininej smrti sa Tatiana usmiala.
A potom Bolo to náročné.
Tatiana sa držala, ale mnoho nocí po tajomky plakala do vankúša, aby to deti nepočuli.
– Babka, čo mám robiť? Poradíš?
A v pamäti vždy niečo našla. Niekedy len náznak, niekedy odpoveď. Deti rástli a pre nich bola Tatiana najdrahšia. Čo sa dialo, vždy bežali za ňou. Mala pochopenie, rozhodla a keď treba, aj odpustila.
A tak aj dnes, keď Jarka niesla domov tú chúďa mačku, na susedkine:
– Tatiana ťa vyhodí aj s tou mačkou! Je škaredá, špinavá, určite má blchy!
– Nie! Jarka sa bezbranne pozrela na Miška a k dverám vchodu paneláku.
Ten deň mala Tatiana v pláne zobrať deti do bratislavskej ZOO. Vstala skoro, nachystala raňajky, postavila bandu na nohy, za hodinu zorganizovala výlet. Zamotala sa len chvíľu, poslala malé pod dohľadom Miška na dvor.
– Miško, zober ich na hojdačky! Ja len dve minúty! Kde som strčila staré tenisky?
– V Lízinej skrini pozri! Upratovala! My sme na dvore! vyprevadil sestry a ešte jej volal: Mamka, ešte si namaľuj druhé oko, vyzerá to vtipne. Neboj, dohliadnem na ne!
Tatiana hľadala po byte, našla tenisky, urobila ešte rúž veď na výlet netreba, hoci do práce vždy. No dnes sa pozrela do zrkadla a vraví si, že už jej netreba vyzerať ošumelo len preto, že má veľkú rodinu. Treba sa upraviť, aby nepľasila zvieratá v ZOO a mohla si deň užiť aj sama.
Pochopila, ako sa to dá.
Buď beháš za deťmi, napomínaš za špinavé tričká, alebo si kúpiš cukrovú vatu, deťom dáš zmrzlinu a zahlásiš:
– Ja idem ku slonovi! Kto ide so mnou?
A spomenieš si, ako tam chodila s babkou pila kompót, jedla obložený chlieb, sedela u slonov, držala babku za ruku a želala si, aby ten deň neskončil.
Teraz ona sama varí kompót, pripravila balík chlebov pre deti, a vie, že tie deti to urobia tiež pre svoje Tak to má byť.
Stojí pred zrkadlom, chytí ruksak, vybehne z bytu.
Susedka stúpa oproti nej a s uškrnom hovorí:
– Bež, Tatiana! Prekvapenie nájdeš.
Jarka jej letí oproti s kocúrom.
– Mamka! Mamka! Pozri, nie je krásna?
Čo na to mala Tatiana povedať?
Nič.
Zobrala mačku za krk, prezrela si ju, vzdychla:
– ZOO sa ruší. Máme vlastného tigra. Miško, kde je najbližšia veterina? Ideme!
A to bol dobrý deň. Do ZOO síce sa deti nedostali, ale stačilo im to. Aj vychudnutá mačka, ktorú Jarka na očiach celého dvora domov dotiahla, sa za pár mesiacov zmenila na očarujúcu, zdravú a prítulnú micku, ktorá priniesla do ich domu ešte jednu kvapku radosti, ba rovno more šťastia.
A to už nikoho neprekvapilo. Ani Tatianu, ani deti. Lebo pre nich bolo všetko jasné kde je láska, nikdy jej niet priveľa.
