Fiflenka
– No teda, pozri sa na ňu! Normálni ľudia idú ráno, ako sa patrí, do roboty, a ona? Kam sa len v bielych nohaviciach vybrala po našom blate?
– Ale veď ona predsa peši nechodí! Stále len na tom svojom aute! Autobus pre jednu osobu!
– Hlavne buď vďačná, že je vôbec oblečená! Videla si, čo má na krku?
– Nie. Čo také?
– Tetovanie, no čo! Kto si to dá robiť? Ako keby bola z basy! Mladá ešte, a už tak pomaľovaná! Čo by na to jej mama povedala, keby to videla? Ach, keď niet dozoru, to je duša stratená…
Lavička pri vchode začala bzučať, keď sledovala Lujzu.
A prečo by si nepoklebetili, keď už majú tašky s nákupom pri nohách, a domov sa im nechce, lebo tam ich nečaká nič iné, než rutina? Aspoň sa vyrozprávajú, lebo každý deň je to isté… Deti už veľké alebo malé, navariť, poupratovať… Lebo akáže radosť zostala? Iba vzácne sviatky, veď kde vziať to obyčajné šťastie? Pre nás, jednoduchých ľudí, to nie je často. Skôr starosti, stále premýšľanie, ako deti nakŕmiť, pomôcť v núdzi. A keď už nič iné, tak aspoň vnúčatám niečo doniesť a pobozkať ich hebké vlásky. To jediné šťastie, čo ostalo… A aj to nie každému. Hľa, u Gregorovej jej deti povedali, aby vnúčatá ani nečakala, lebo teraz je už moderné nerodiť, ale lietať po dovolenkách a nemyslieť na nič. Ako to len dokážu?! Tiež asi taká ako tá Lujza, Natáliina dcéra.
A pritom bola, zdalo sa, normálne dievča! Chodila do školy, dobre sa učila, slušná bola. A teraz? Od smrti mamy už sa o seba ani nestará. Ktovie kde sa fláka celé dni. Nerobí. Ani že by študovala kdeže! Dcéra od Boženy vravela, že Lujza už robí úplne nehanebné veci! Tetuje! Vraj si otvorila vlastný salón. To je už riadna drzosť!
Keď sa pred pár rokmi Lujzin otec znova objavil, všetci dúfali, že ju nasmeruje na správnu cestu. Ukáže jej, ako sa má žiť. Ale čo z toho? Kúpil jej to príšerné auto, čo zaberá pol dvora, a potom ju nechal na pospas. Veď ona je ešte taká mladá! Iba teraz má dvadsať. Ako môže otec nechať dievča samé? Čo ak si do bytu niekoho dotiahne? Potom príde aj o byt po mame a aj o to auto, čo všetkým zavadzia.
Pozri, už odchádza! Kam? Za kým? Kto by sa v tom vyznal! Ani sa neobzrela! Fiflenka! Ako inak, fiflenka, celá v bielom…
Lujza na klebety susediek ani nepomyslela, mala dosť vlastných starostí. Aj dnes jej program praskal vo švíkoch. Niekedy si želala, aby deň mal aspoň o dve hodiny viac. Mama jej vždy vravela, že Lujza nevie hospodáriť s časom, ale musí sa to naučiť.
– Lujzička, od toho závisí veľa! Iní sa motajú dokola ako stratené, nič nestíhajú, len sa sťažujú. A pritom je to tak jednoduché. Kto si so svojím časom rozumie, stihne zázraky.
– A ako si porozumieť s časom, mami?
– Nepohnevaj ho. Nemíňaj ho zbytočne. Rozhodni, čo je v živote pre teba dôležité, a na to si čas vyčleň. Mysli aj na oddych či zábavu. Inak sa čoskoro vyčerpáš.
– Prečo?
– Nie si zo železa! Ak nebudeš oddychovať, staneš sa nervóznou, nespokojnou, protivnou… Ak budeš myslieť iba na robotu, uštveš sa. Práce je vždy veľa, ale bez oddychu sa stratíš aj sama sebe. Preto si rozdeľ čas rozumne.
Mamine slová si Lujza pamätala, ale konala podľa nich len s veľkou námahou. Dokonca si začala písať diár, ale nie vždy jej to vyšlo. Čo robiť, keď všetko je dôležité? Aj dnes má tri prednášky, no stihne ledva jednu, lebo dvaja klienti sa objednali práve na dnes, musí zájsť za Katkou a Sášou, a to nie je záležitosť piatich minút. Potom ešte návšteva u Tomáša, pomôcť mu baliť veci… A zoznámiť sa s novými ľuďmi, veď budúci týždeň idú na výjazd a ona ešte nevie ani ich mená. Stihnúť všetko…
Kolóna, do ktorej Lujza zapadla, sa pohla, tak pridala plyn. Auto reagovalo okamžite, akoby ju upokojovalo. Neboj sa, všetko stihneme! Veď preto ti ho ocko dal?
Lujza pohladila volant.
– Ďakujem, ocko.
Keby jej niekto pred dvoma rokmi povedal, že raz poďakuje otcovi, vysmiala by sa mu. Svojho otca dlho nenávidela.
Mama na otca nikdy nepovedala nič zlé. Práve naopak, tvrdila, že je inteligentný a že Lujza je po ňom.
Ale Lujza nechápala, ako mohol taký chytrý muž opustiť svoje dieťa a ani si na ňu po celý čas nespomenúť.
Rokmi jej zloba voči tomu, kto mal byť nablízku, len rástla.
V škôlke sedela v kúte vyzdobenej sály a závidela dievčatkám, čo s tatami tancovali na besiedke. Ona partnera nemala bolelo to tak, že nedokázala ani plakať. Len tak sedela, so suchými očami, a nehýbala sa.
V škole, keď ju niekto urazil, zaťala zuby a nedala sa, len závidela tým, čo okamžite zasyčali: To poviem tatovi, on ti ukáže!
Tesne pred maturitou sa pohádala so svojou najlepšou kamarátkou, keď tá povedala:
– Tata vravel, že si môžem vybrať akúkoľvek školu, ak ma nevezmú, zaplatí, a ak uspejem, ešte mi kúpi auto.
S tou kamarátkou sa poznali odmalička, ale vtedy Lujza cítila, že priateľstvo skončilo.
Nebol to smútok, ale niečo iné možno neznesiteľná krivda. Veď Natálka vedela o Lujzi všetko! A vždy to vedela použiť proti nej…
Lujza však nikdy nikomu nezávidela. Nebolo čo. S mamou žili dobre, boli aj v zahraničí, na pekné šaty či telefón od mamy na šestnáste narodeniny tiež nemohla sťažovať.
Ale ten najväčší darček bol, keď v deň narodenín prišiel na prahu jej izby ten, ktorého si tak dlho túžila aspoň raz uvidieť.
Vtedy z toho bola hrozná hádka, Lujza kričala, plakala… O mamku sa neopierala, odtláčala ju.
– Ty si zradkyňa! Načo ho sem ťaháš?! Nechcem ho vidieť!
Nevedela, že mama už drží v ruke výsledky vyšetrení, a čoskoro ich život zmrzne v temnom bode bolesti, až sa všetko zrúti ako lavína. A všetko, čo vnímala ako istotu, zmizne…
Potom mama chytila Lujzu za ruku.
– Vieš, Lujza, všetko je moja vina. Že sme sa rozdelili s tvojím otcom, že som mu bránila s tebou sa stretávať… Ja, chápem? Mňa obviňuj.
– Prečo? jej prsty boli studené a pevné, no Lujza ich nepustila, tušila, že o chvíľu sa dozvie konečne pravdu.
– Bola som príliš nahnevaná…
– Prečo? Mama, povedz mi prečo si mi vzala… otca…
– Povedala som mu, že nie si jeho dcéra, keď bol príliš tvrdohlavý, keď bol okolo mňa tlak zo strany rodiny… Strašne som sa bála, že ak sa raz k tebe niekto bude chovať tak, ako ku mne…
– Ale prečo?!
– To už je jedno, dcérka. Urobila som zvláštne rozhodnutia…
Lujza, keď už nemohla počúvať, udrela päsťou do parapetu. Kaktus, ktorý jej kedysi darovala Natálka, zazvonil, zemina sa vysypala… Každé zrniečko jej pripomínalo maminu výpoveď. Drobné, drobiané slová, čo sa ťažko zbierajú späť, keď ich raz vypustíš…
Lujza upratala rozliatu zeminu a sadla si k mame na posteľ ako za detských čias.
– Rozprávaj všetko. A len pravdu. Nepodvádzaj ma už.
Mama rozprávala, ako sa brali príliš mladí, s veľkými očakávaniami a málo skúsenosťami. Ako Lujzu nikto neplánoval, všetci mali výhrady, výčitky, že nie je syn, že prekazila plány rodine. Otec nechal štúdium, mama sa už nikdy do školy nevrátila. Vzájomné výčitky a urazenosti sa nakopili a nakoniec odišli od seba.
– Oco ťa hľadal, písal mi, volal… Ale ja som tvrdila, že nie si jeho.
– Preboha, mama! Prečo?!
– Lebo som toľkokrát počula, že nemal záujem… Tak som to zariadila.
Potom, keď už mama nevládala, Lujza ju pri posteli držala za ruku a počúvala až do posledného slova.
Až vtedy začala chápať, že v živote nebýva všetko jasné, ani pevné a isté. Čo je dnes, zajtra nemusí byť.
Či Lujza mame odpustila, nevedela. Možno aj áno, možno celkom nie. Ale bola vďačná, že jej aspoň na konci života povedala pravdu.
Najdôležitejšie však zostalo nevypovedané to, čo si mama s otcom vymenili medzi sebou počas nekonečných nocí, keď už lieky nezaberali. Ani na to, čo bolo povedané bez nej, nikdy otca nevyspovedala.
Ani na to nebol čas. Museli si zvyknúť žiť spolu, keď otec odmietol nechať ju u tety.
– Odišiel by som, len keby si chcela, ale kým nebudeš mať 18, zostávam. Nebudem sa ti pliesť do života.
– To ako? Už si tu nie je vidieť roky! Zostaň, prosím. Ja chcem, oci…
Natália, Lujzina mama, ešte vydržala ďalšie dva roky, hoci lekári vraveli, že mesiace. To obdobie bolo najťažšie, ale zároveň najšťastnejšie v Lujzinom živote. Bolo jej nespravodlivo ľúto, že čas im dal tak málo…
Vtedy začala kresliť.
– Počúvaj, to nie je zlé!
Otec si všimol jej kresbičky a bol prekvapený. Stiahol tričko a na jeho chrbte svietilo krásne farebné tetovanie.
– Robil mi to kamarát. Chceš, dohodnem ti s ním stretnutie? Možno ťa vezme učiť.
– Prosím!
Susedky si ani nevšimli, keď Lujza na rok vypadla. S otcom odišla do Bratislavy, tam sa učila remeslu, potom sa rozhodla vrátiť domov.
– Chcem domov, oci…
Otec ju prekvapivo pochopil, neprehováral ju. Povedal len, aby zostala ešte dva týždne a niekam na chvíľu odišiel. Keď sa vrátil, pomohol jej zbaliť veci, dovliekol ich do bytu a položil na stôl kľúče.
– Tu, patrí ti to. A ešte toto.
Zložku s papiermi položil vedľa kľúčov, Lujza prekvapene zdvihla obočie.
– Čo to je?
– Tvoj salón. Predal som svoj byt a kúpil ti priestor v centre, nie je veľký, ale akurát. Učiteľ Alex zajtra dodá vybavenie. Pracuj a študuj. Remeslo už máš, ale školu treba dokončiť.
Lujza tomu dlho neverila, ani keď už salón rozbehla a sused Ceco – najnovší motorkár v okolí, čo mu manželka vyčíta dodnes – jej dal prvé komplimenty. Otec jej so všetkým pomáhal reklamou, vybavením. Potom však zasa zbalil kufor.
– Kam ideš?
– Za rodičmi, Lujza. Potrebujú ma tam. Vieš, že tu budem, keď budeš chcieť.
– Viem… Si pri mne. Ale, oci… Ja nechcem, aby si šiel…
– Musím, dievčatko.
Keď otec odišiel, Lujza sa zahryzla do školy a do práce. Klientov mala vyše hlavy, musela prijať dvoch pomocníkov.
A práve v tom bezoddychovom tempe, keď mala všetko len tak-tak, sa objavila Katka.
Príjemná, elegantná žena prišla večer, keď už Lujza nahnevane očakávala meškajúceho klienta.
– Prepáčte… Môžem hovoriť s majsterkou?
Lujza sa vzdala poznámok z laptopu aj zošitov a kývla.
– To som ja.
– Dievča, nerob žarty. Zavolaj dospelú.
Vtedy si Lujza ešte lepšie ženu obzrela. Odev drahý, účes pekný, ale oči bezradné, ruky bez manikúry a v pohľade smútok…
Vybrala svoj album.
– Moje práce. Ak sa vám páči, povedzte, čo chcete.
– Meno… Tu…
Katka vyhrnula rukáv a ukázala ruku.
– Aby to bolo vždy na očiach…
Potom už nevydržala. Lujza, keď videla ako Katka bojuje so slzami, len stisla dvere a uzamkla práve keď dorazil klient.
– Sadnite si.
– Bude to bolieť? Viem…
– Snažte sa vydržať.
– Sása…
Lujza sa nevypytovala, meno jej prezradila až náhoda o dva dni neskôr, keď Katku stretla pri nemocnici.
– Ďakujem vám…
– Za čo? Dopadlo to dobre.
– Páči sa mi to…
– Aj Sášovi?
– Nie, to je dievča. Moja dcéra.
Katka natiahla ruku, usmiala sa.
– Katarína.
– Lujza.
– Chcete Sášku spoznať?
– Chcem!
Malá dievčinka so zalepeným sklom na okuliaroch si Lujzu okamžite podchytla.
– Máš oriešky? Semienka? Nemáš nič? Čím budeš kŕmiť veveričky?
– Aké veveričky?
– Tu v parku, my s maminou ich každý deň hľadáme! Ona vraví, že som im darovala toľko, že sa už kotúľajú od hornej váhy!
– Oni sa len tak nestučnejú, stále behajú.
– Fakt? Si šikovná…
– Nie až tak, ešte sa učím.
– Aha. Zabudla som…
Sášina ruka bola drobná, lepiaca, a slávnostne sa predstavila:
– Alexandra Kováčová.
– Krásne meno… Lujza si ju podala, opatrne, aby nezavadila o leukoplast.
– Lujza Ondrušová.
– Tak sme už kamarátky!
Detský smiech v borovicovom parku vyčaroval úsmev aj Katke.
Ďalšie stretnutie už bolo s vreckami plnými orechov.
Ako sa vodí Sáškin stav, povedala Katka Lujze až po niekoľkých stretnutiach opatrne, s nervozitou, akoby skúšali ľad.
– Dá sa niečo robiť?
– Dnes už áno. V ten večer mi povedali, že šanca je mizivá…
– No potom prišiel nový chirurg. Tomáš, známy od Lujzy, a povedal, že všetko ešte nie je stratené…
– Tak prečo si taká smutná? Je to predsa nádej!
– Včera Sášku operovali. Je v JIS-ke… Vyhodili ma odtiaľ. Príďte zajtra, povedali. Mám strach, Lujza. Veľmi.
– Si sama? Kde je otec Sášky?
– Odišiel ešte pred jej narodením. Po pravde, ja nie som žiadna svätica. Sášku som mala pre seba, vybrala som si otca, ani som ho nemilovala… A on to zistil…
– Asi tomu nerozumiem, ale čo bolo, bolo. Máš Sášku…
– Áno, mám…
– Nesmieš sa vzdať! Vidíš, aké máš ruky? Napísala som to meno dobre nech to nezostane len spomienkou!
Katka sa rozplakala, k Lujze sa pritúlila. Lujza nemusela nič hovoriť svojím pohľadom odohnala čašníka a doniesla vode.
Ten večer a noc strávili v salóne. Rozprávali sa, mlčali, plakali, smiali sa… Ráno Lujza posadila Katku do auta.
– Idem s tebou.
– Máš čas?
– Ty nemáš rozum… Tu, učeš sa, nech dieťa nevystrašíš!
S Sáškou všetko dobre dopadlo. Zázrak Tomášových rúk.
– Kedy už uvidím veveričky? šomrala Sášky v nemocnici.
– Čoskoro, len čo ťa pustia! Pôjdeme do Bratislavy. Tam ich je v parku ešte viac!
– Prečo ideme do Bratislavy?
– Lebo operáciu máš za sebou, ale treba ešte rehabilitáciu. Tomáš už všetko vybavil.
– To si nechám vysvetliť od Lujzy!
Sášku viac nezaujímali slová mamy tajomné dlhé slovo znamenalo výlet autom a dobrodružstvo.
– Mami!
– Čo je?
– Pôjde s nami Tomáš?
– Nemôže, má veľa práce. A Sáš, už som ti vravela, že dospelému sa nehovorí len tak po mene!
– Ale mne áno!
– Prečo?
– Lebo moju Lujzu má rád! – smiala sa Sáš, keď Katka nechápavo otvorila ústa.
– Aká si trúfalá! Ako to vieš?!
– Veď to je jasné! A Lujza je rovnaká, len si to nepripustí!
Lásku Tomáša k Lujze bolo ťažké prehliadnuť, no obaja sa tomu vyhýbali. Správali sa, akoby diskutovali o počasí, potom odišli každý inam.
No zostali v kontakte po rehabilitácii Lujza pomáhala ďalším deťom. Tomáš odprevádzal deti, Lujza vozila plecháčom ďalších, mala v aute všetko od vlhčených utierok po tablet, kde si deti púšťali rozprávky.
Tomáš nevedel, prečo to robí, obdivoval ju, no city nevyslovil. Ani Lujza nie. Prvý krok neurobil nik.
Možno by ho ani neurobili, nebyť Sášky, ktorá po návrate zavolala mamu do nemocnice.
– Prečo, Sáš?
– Chcem Tomášovi niečo povedať.
Tomáš to bral seriózne.
– Tak rozprávaj.
Katka, keď sledovala gestikuláciu svojej dcéry, len tipovala, čo sa deje.
– Prečo jej nepovieš?
– Komu a čo, Sáš?
– Lujze, že ju máš rád.
– To nie je také jednoduché…
– Ale je! Veď aj teba má rada, to vidím.
– Ale ja nemám ešte domov, bývam len v podnájme, a Lujza je úplne inde… Dievčaťu treba niečo ponúknuť.
– Nestačí láska? Málokedy je dosť?
To už Sáš nechcela počúvať. Pošepkala Tomášovi niečo, čo ho rozosmialo.
– Ty potvora!
– Ako ma máš inak volať! Ideme, mami!
A potiahla Katku za ruku, aby išli za Lujzou.
– Sáš, ona pracuje!
– To je jedno! Určite bude rada!
Aj s Lujzou prebehla dôležitá debata. Výsledok na seba nenechal dlho čakať.
Večer, keď Lujza zatvárala salón, bola rozhodnutá. Ak už aj dieťa vie, čo ona skrýva sama pred sebou, možno je čas prestať strácať dni?
Tomáša nezbadala hneď, stál v tieni, usmial sa:
– Ahoj.
A o pár mesiacov lavička pri vchode znova šumela.
– Našla si chlapa! Kto to je? Nič o ňom nevieme! Všetko môže byť, keď je sama!
– Vraj slušný!
– Ach, Gregorová, ty čo vieš! Tvoji sú tiež vraj slušní, a čo všetko dokázali!
– Treba zavolať Lujzinmu otcovi, nech príde!
– Ten už je tu!
– Kedy?!
– Videla som ho. Niečo sa chystá!
A naozaj videli…
Lujzu v bielych, nádherných šatách, že aj moderná Gregorová ostala bez slov, keď zbadala tetovanie na jej chrbte.
Tomáša, ktorý viedol nevestu, potajomky pohrozil Sáš, ktorá sa chechtala, lebo predala Lujzu Tomášovi a bola na to hrdá.
Katku, čo plaká od šťastia, každý chvíľu Lujze naprávala závoj a nebolo jej treba vysvetľovať nič.
– Dovoľ mi aspoň raz plakať od radosti!
A zvláštnych ľudí, čo prišli pred vchod s kvetmi a objímali Lujzu, akoby bola ich krv.
Nikto nevedel, kto sú.
Ani prečo si Lujza pred autom vyhrnula šaty, vyzula podpätky a žiadala tenisky, lebo v takých topánkach neviem šoférovať.
A keď jej Tomáš zaviazal šnúrky, čo Katka vytiahla z kufra, lavička znova šumela.
– Tak, to je teda fiflenka! zhodli sa a kývli hlavou za odchádzajúcimi autami.
– Presne tak. Fiflenka odjakživa.
Ale každý jej v duchu trochu závidel odvahu, aj šťastie, čo si prežila.
