– Pán Milan Kováč, prepáčte, ale potrebujem ísť dnes skôr domov. Dovolíte mi to? Môj synček je chorý.
Katka položila na stôl pripravené papiere a zoznam stretnutí na ďalší deň. Do konca pracovného času ostávala ešte hodina, ale z materskej školy jej už dvakrát volali, a tak sa rozhodla risknúť a poprosiť o uvoľnenie. Do tejto stavebnej firmy nastúpila len nedávno, a považovala to za zázrak, vzhľadom k chýbajúcim skúsenostiam na pozícii sekretárky a reprezentatívnemu vzhľadu, ktorý bol v inzeráte spomínaný. Keď sa pred pohovorom pozerala do zrkadla, len sa trpko usmiala:
– No, ten bod veru nie je o mne.
Starý sveter síce ešte držal formu, no sukňa by už potrebovala výmenu. Šila jej ho mama, starostlivo vyberajúc látku, niekoľko dní sedela za šijacím strojom, zakaždým sa odvážiac na nový steh.
– Bude lepší než kupovaná.
– Maminka, to je ručná práca! Samozrejme, že bude! Katka síce trocha prikrášľovala, ale vedela, ako veľmi toto mama potrebuje počuť.
Náhradné peniaze na nové oblečenie doma nemali. Katka si pamätala obdobie, keď ešte žil otec a mohla si občas niečo nové dovoliť. Po jeho smrti sa všetko zmenilo. Mamin plat sanitárky ledva vystačil na bežné výdavky. Ledva to ťahali, a potom ešte ochorela babka. S generáciami na nože, medzi maminou a svokrou to škrípalo každučký deň.
– Lydka! Ty nemáš ani poňatia, čo je rodina. Ale neprekvapuje ma to. Teraz patríš do našej rodiny, zvykaj si – za svojich sa zodpovedáme.
Katka vtedy ešte nerozumela, čo tým babka myslí. Znie to síce veľkolepo, ale časom pochopila, že tieto slovné cvičenia znamenali len jedno – všetko mal zniesť len jeden. Lýdia mala obetovať väčšinu výplaty, starať sa o svokru, no spätnú pomoc nedostala žiadnu. Len nekonečná kritika.
– Mama! Prečo mlčíš? Prečo sa nebrániš? Katka sa neskôr čudovala, ako jej mama zniesla ďalší sypanec výčitiek. Lýdia ju k svokre brávala len zriedka, lenže babka často vyžadovala, aby vnučka bola s nimi.
– Vieš, Katka, neberiem si to osobne. Viem, že nemá pravdu. A hlavne je strašne sama. Okrem nás nemá takmer nikoho. So sestrou sa pohádala, synovci sa o ňu nezaujímajú… Navyše, sľúbila som tvojmu otcovi, že ju nenechám. To nemôžem nesplniť.
Katka sa hnevala na babku, chcela jej povedať, čo si myslí, ale Lýdia ju s láskavým pokojom zahriakla.
– Načo, Katka? Hlavné je robiť veci správne a nechať jej všetko, čo jej patrí. Nič nie je naše.
Katka sťažka chápala, až keď babka zomrela. Otec bol dávno preč, majetok po babke (dve byty, peniaze v banke, dedov dôchodok) sa rozdelil medzi bratancov a sesternice. Odpoveď na otázku prečo Lýdia nikdy Katke nevysvetlila. Len raz poznamenala:
– Zanechala im to, lebo sú jej najbližší. Nebolo by správne to ďalej rozoberať…
– Myslela si, že nie som jej vnučka? spýtala sa Katka.
– Nie… vzdychla Lýdia. Tvrdila len, že si mi veľmi podobná. Že nemáš po otcovi nič, vraj cudzia krv. Ale neboj sa, podobná si otcovi ako vajce vajcu. Skôr povahou než výzorom. Bol najlepší človek, akého som poznala… Zober si z tejto rodiny len to dobré a zlé nechaj za dverami. Nikdy ho nepotrebuješ.
Katka pochopila až spätne, akú veľkú pravdu mama mala. Po škole išla na vysokú v Bratislave. V tej slávnej sukni skladala štátnice, učila na fakulte, neskôr v nej prišla na prvý pracovný pohovor, kde sa zoznámila s Petrom, neskôr otcom jej syna. Bola jej šťastná. A keď šla na pohovor do stavebnej firmy, znova ju mala na sebe v rifliach by to nešlo…
V personálnom oddelení cítila pohŕdavé pohľady, no pamätajúc na maminú radu, vyrovnala chrbát.
– Slečna, bez praxe, s malým dieťaťom? Kde ste predtým pracovali?
– Učila som na univerzite.
– A prečo chcete zmeniť odbor?
– Chcem skúsiť niečo nové.
Myslela si, že ju odmietnu, no stalo sa niečo iné. Personalistka jej ponúkla miesto sekretárky na skúšobnú dobu. Po Katkinom odchode ešte kolegyne hundrali:
– Ďalšia taká neforemná… Načo pán Kováč takéto prijíma?
– Má rada šikovné baby. A keď ju ešte upratať, to bude iné…
Vzájomné vzťahy s pánom Kováčom boli od začiatku dobré. Pri pohľade na to, ako pozorne študuje návod na kávovar, sa usmial:
– Prvý raz vidím ženu, ktorá radšej číta návod, než by stláčala všetky gombíky. My si rozumieme!
Práca nebola náročná. Šéf bol rád, že Katka mala výbornú pamäť a bola puntičkárka v najlepšom slova zmysle. Vedela dohodnúť stretnutia, bezproblémovo rušiť a všetko vybavovať načas. Len jediné, čo sa jej mohlo vyčítať, boli časté odchody pre syna.
– Katka, ja rozumiem, ale stáva sa to pravidlom onedlho ostanem bez sekretárky, povzdychol si šéf.
– Bolí vás hlava? Donesiem tabletku?
– Netreba, prejde to samo. Poďte, samozrejme, dieťa je dieťa. Ale možno by ste mali rozmýšľať, ako situáciu vyriešiť. Nemáte nikoho na postráženie? Babičky, opatrovateľku?
– Nemám nikoho. Mama mi zomrela, ostatná rodina nie je.
– To je ťažké… Tak aspoň opatrovateľka?
– Zatiaľ si ju nemôžem dovoliť. Ale nájdem riešenie. Prepáčte, rozumiem, že je to môj, nie váš problém.
Katka zamkla kanceláriu s hlavou plnou starostí. V škôlke čakal malý Paľko s horúčkou, doma bežné povinnosti. Bola na všetko sama.
Odpoveď poznala už dávno. Nie všetci na ceste stretneme len dobrých ľudí. Ak áno, bude ich len pár. O to je vzácnejšie ich nepremeškať… hovorila mama.
S Igorom, otcom Paľka, bola chybná voľba. Bol ambiciózny vedec, jeho ambície hnal svet, Katka túžila zladiť rodinu a vedu, on budúcnosť neriešil. Keď dostal ponuku zo zahraničia, prijal ju, hoci týždeň predtým Katke navrhol sobáš.
– Počkáme pár rokov. Nič strašné.
– Igor, nemám čas čakať. Budeme mať dieťa…
Videl, že je to bodka za ich príbehom.
Paľko sa narodil mesiac po maminej smrti. Zomrela na infarkt v nemocnici. Katka zakázala si plakať.
– Neskôr, maminka… Keď bude Paľko, poplačem si neskôr.
Ale čas na slzy už neostal. Syn bol slabý, stále chorý, o seba nemala čas. Prala, varila, prechádzka, kŕmenie, a zase to isté.
Keď prišiel čas, dala Paľka do škôlky. Prvý rok bol najhorší, syn ustavične chorý, a tak Katka prijala čiernu prácu ako upratovačka v kozmetickom salóne. Po večeroch umývala dlážky, snívajúc, že raz príde čas na niečo lepšie.
Všetky tieto spomienky ju prenasledovali, keď sa viezla po Paľka. Doma ho dala do postele, urobila čaj, a sadla k inzerátom. Zrazu zaklopal niekto na dvere Katka bola prekvapená, že nepočula zvonček.
– Dobrý večer, Katka!
Na prahu stála suseda Vilma Zimová z vedľajšieho vchodu poznali sa len letmo.
– Dobrý večer… Čosi sa stalo? prekvapene na ňu pozerala.
– Áno aj nie. Pozveš ma dál, alebo budeme stáť pri dverách?
– Prepáčte! Katka ustúpila, pustila Vilmu do bytu.
Vilma si zložila topánky, ukázala, kam je kuchyňa.
– Dajme si tam čaj, nebudíme chlapca. Spánok je najlepší lekár.
Sadli si, Vilma zložila ruky na kolená.
– Hľadáš babičku na hodinu?
– Prosím? Katka vypleštila oči.
– Babička na hodinu. Na stráženie, keď dieťa ochorie.
Katke sa vo Vilminom hlase zdalo niečo povedome tak hovorila mama, keď niečomu nerozumela.
– Potrebujem. Veľmi. Lenže kde…?
– Už si nemusíš hľadať. Prišla som ja. Vezmeš ma?
Nevedela, čo povedať. Nepoznala ju, na koho by dala syna…
– Prepáčte, ako ste vedeli, že hľadám opatrovateľku?
– Veľké tajomstvo, však? zasmiala sa Vilma. Suseda Lucia mi to povedala.
– Pochopím, ak… koktala Katka.
– Neboj, pýtaj sa, čo chceš. Keby si mi mala veriť dieťa, je to normálne. Alebo sama poviem všetko, potom sa rozhodneš.
Katka naliala čaj, natiahla kávový tanier s koláčmi, a započúvala sa do Vilmineho rozprávania.
Vilma vyrástla tu v meste, rodičia pracovali v strojárni, potom šli aj ona. Vydala sa, mala dvoch synov. Manžel zomrel mladý. Deti sa rozutekali do sveta, Vilmu nechali samu. Má štyri vnúčatá, ale vidí ich zriedka. Voňajú jej detská spoločnosť, ale nevesta mala matku poruke a potom už vnúčatá odrástli. Opatrovateľka nikdy nebola, Lucia jej to len tak navrhla.
– Pozerám na deti na dvore, až ma srdce bolí. Aspoň jednému by som pomohla. Tak, nechcete? Ja neberiem veľa. Premysli si a zajtra mi povedz.
Katka sa rozlúčila, zamkla dvere a rozprávala sa v duchu s maminou fotkou.
– Čo povieš, mama? Trochu zvláštne, že som len pomyslela a už tu bola…
Celú noc nemohla spať. Šlo predsa o syna. Ráno zazvonila u Vilmy.
– Pani Vilma, súhlasím.
A tak sa začala ich spolupráca, ako tomu Vilma hovorievala.
– Sme kolegyne, Katka. Ty zarábaš, aj ja. Tešíme sa z toho obe ty máš pokoj, ja prilepšenie.
– Pomáhajú vám vaši synovia?
– Len keď musím. Majú predsa svoje rodiny a dosť výdavkov. Ja sa ešte stále viem postarať.
Zo začiatku Katka každé ráno sledovala, ako Vilma zvláda Paľka. Chlapec jej sadol hneď od prvej chvíle.
– Čo, zle ti je, chlapeček? Počkaj, spravím ti čaj s malinou a poviem rozprávku. Za chvíľu bude dobre.
– Ale my nemáme maliny… smutne povedala Katka.
– Ja priniesla. Kedy by si ich stíhala zavariť? Choď ty do práce, my si poradíme.
O niekoľko mesiacov Paľko predvádzal, že sa vie podpísať, čítať, hrá šachy. Mal len päť!
– Je veľmi šikovný, mohla by som ho vodiť na krúžky? navrhla Vilma.
Onedlho chodil Paľko na plávanie, šach, mal vyplnené popoludnia.
– Nikdy by som si to časovo nevedela dovoliť. Ako vďaka! rozčuľovala sa Katka s Luciou.
– Nič vďaka! Keď bude moja Svetlanka väčšia, Vilmu preberiem ja…
Roky plynuli, Paľko šiel do školy. Pomoc Vilmy už nebola až taká nutná, ale boli na seba zvyknutí viac než rodina.
– Katka, mohla by si skúsiť vyššiu pozíciu. S vaším vzdelaním ste škoda na sekretariáte, navrhol pán Kováč.
– Mne to stačí.
– Mne nie. Firma vám zaplatí rekvalifikáciu, hľadám zodpovedných ľudí…
Katka po novom kurze nastúpila na inú prácu, financie sa vyrovnali, syn podrástol a doma bolo o čosi lepšie.
Vilma bola za Katku úprimne rada už dávno to nebolo len o spolupráci.
Keď Vilma zmizla, Katka vystrájala. Nikde žiadna správa, synovia nič nevedia.
– Lucia, kde je? Nikomu nič nepovedala, nebere telefón!
– Obvolala si nemocnice?
– Všade, nič. Povedali, že nie som rodina.
Katka na vlastnú päsť chodila po nemocniciach, až napokon našla Vilmu na oddelení.
– Prišla bez dokladov. Druhý deň prišla k sebe, ale má výpadky pamäti.
Katke puklo srdce. S Vilminým povolením ju preložili na lepšie oddelenie.
– Ako sa máte? spýtala sa Katka.
– Kto ste?
– Katka. To sa vráti. Teraz hlavne oddychujte.
Volala synom, tí však nepricestovali.
– Nevadí, zvládneme to samy, odložila telefón.
Vilmu prepustili, Katka ju odviezla domov.
– Paľko, pani Vilma si zatiaľ nepamätá. Volaj ju ako vždy babka Vilka a buď opatrný.
– A bude u nás bývať?
– Áno.
– Správne.
A tak sa stal Paľko starostlivým pánom domu po škole zahrial polievku, uvedol babku do kuchyne, učil sa a hrával šach.
Vilmu syn navštívil až po polroku.
Katka šla z práce, lebo mal Paľko narodeniny. S darmi pri vchode ju zastavil vysoký muž.
– Vy ste Katka?
– Áno.
– Ja som Ján, syn pani Vilmy.
– Nech sa páči. Mala ste prísť dávno!
– Myslel som, že… Vy ste mi rozumeli zle. Mne nejde o dedičstvo. Len som cudzí, nechcem vám byť na ťarchu.
– Dobre ste pochopili. Byt si riešte, ale babku Vilmu vám nedám. Mali ste prísť skôr, možno by ešte bola v poriadku.
– Smím ju aspoň navštevovať?
– Samozrejme, je to vaša mama.
Doma Pavol otvoril dvere.
– Aká pekná krabička!
– A torta ešte krajšia! Všetko najlepšie, Paľko! Katka ho pobozkala. Toto je Ján, syn pani Vilmy.
– Ten kto?
– Pst! Pozor, čo povedal lekár?
– Nesmie byť rozrušená?
– Presne. Nesi tortu, idem za vami.
Vilma syna nespoznala; Ján ju nespoznal. Jeho silná mama bola už len krehká, tichá babička, obklopená vankúšmi.
– Už nás nikdy nespozná? spýtal sa pri odchode Ján.
– Neviem. Hlavne, že je jej tu dobre. Neťahajte ju nikam.
– Uvidím… Môžeme prísť aj nabudúce?
– Kedykoľvek. Veď je vaša mama.
Kým Ján odchádzal, Katka cítila, že častejšie nepríde. Ale s tým sa uzmierila.
Zamkla dvere a usmiala sa na syna.
– Paľko, daj variť vodu! Ideme oslavovať!
– Mama, babka Vilma môže tortu?
– Musí! Najväčší kúsok. Ako hovorievala, keď ťa kŕmila džemom…
– Nech si posladí? zasmial sa Paľko.
– Presne tak! Ani nám nezaškodí. Katka zamkla dvere a nasledovala syna do kuchyne.
