– A banány pre babku Vierku! Nezabudni! Len malé, ako má rada! Minule si priniesla, kto vie čo! Katka! Ako je to možné? Tak ťažké je urobiť to, o čo ťa prosím?
Katarína Igorová Kováčová, hlavná účtovníčka veľkého podniku, matka dvoch detí a celkom spokojná manželka, si vzdychla a prikývla do prázdnej miestnosti, ani na sekundu nerozmýšľajúc, že mama ju teraz vlastne nevidí. Stačilo, že Katka presne vedela jej mama vždy presne vie šiestym zmyslom, ako Katka reaguje na jej príkazy.
– A nekývaj, sprav to! Lebo viem ja, aká si! Hlavu máš plnú vetra! Katka! Už by si mala dospieť!
Druhýkrát už Katka nekývala. Len povedala: Áno, dobre! a rozlúčila sa s mamou.
Už by si mala dospieť… Jasné! Ako si praješ! Štyridsať s drobnosťou to je ešte málo.
Do konca pracovnej doby ostávalo pol hodiny a Katka sa snažila sústrediť na výkaz. Veľmi jej to nešlo. Myšlienky sa rozutekali všade možne, najmä ku zlým veciam. A ona predsa bola vždy dobré dievča. Tak to aspoň mama vždy vravela.
– Katka je naša šikovnica! Naozaj dobré dievča!
Bolo to milé, keď Katka chodila do škôlky. Dievčatko s veľkými mašľami vo vlasoch a krajkovou sukničkou. No, teda, zázrak!
Jasné zázrak! Lebo zo škôlky brávala mama domov nie milé dievčatko, ale riadneho drobca.
– Katarína! Čo to máš na hlave?
– Hniezdo! Tak vravela pani učiteľka Marta. A poradila mi stáť chvíľu ticho na pieskovisku, aby prilietli vtáčiky a spravili si v ňom mláďatká. Nech už tá moja ofina má aspoň nejaký úžitok
– A kde sú mašle?
– Nepamätám! Jednu si vzal Paľko. Potreboval lano na kotvu. Vieš, mami, vieš, že Paľko má ozajstnú loď? Jeho ocino ju spravil! Dnes nám pani Marta ukazovala napustila vodu do lavóra a plávali sme loďkou. Úžasné!
– A druhú stuhu?
– Netuším. Maja si ju vypýtala. Ale kam zmizla… neviem. Mami, prečo vlastne fúka vietor?
– Katarína!
– Čo?!
– Prestaň s tými otázkami! Rozbolela ma hlava!
Katka stíchla a celú cestu domov pokukovala na mamu bokom. Možno ju naozaj niečo bolí? Čo ak sa jej tá hlava nikdy nezahojí a ostane ju len vyhodiť, ako tie prázdne škrupiny z vajíčok, čo mama hádže do koša, keď robí praženicu?
Fantáziu mala Katka odjakživa bohatú, a ešte kým došli domov, už potichu vzlykala, až napokon spustila hlboký plač, ktorý mamku úplne vytáčal.
– Katarína! To je zas koncert?!
Vysvetliť, čo sa jej odohráva v hlave, Katka nevedela. Bolo jej tak ľúto mamy, jej hlavy a pokazených nálad, že sa chcela rozplakať ako psík Borka zo susedstva.
Borka bola naozaj hlúpa sučka. Vyla pre všetko a nič, ale najväčšie koncerty robila vždy, keď jej pán, miestny inštalatér Jožko, prepukol do ťahu. Vtedy Borka vyla celé dni bez prestávky, privádzajúc susedov do zúfalstva, až všetky deti z vchodu číslo osem na Štúrovej ulici prosili rodičov, nech ju vezmú preč od pána. Rodičia sa hnevali, prišiel aj policajt, ale Borka ostala. Stíchla len raz, počas ďalšieho ťahu svojho pána, náhle, na pol slova, dokonca i deti vedeli, že je zle.
Jožka vyprevádzal celý dvor. Bol to dobrý človek, vždy ochotný pomôcť. Len, ako vravela Katkina mama, slabý na vôľu.
Vtedy, keď Jožka zomrel, Borka si sadla pred vchod a ticho pozerala za ľuďmi, ktorí hádzali kvety k bráne. Už nikdy nevila. Katka, ktorú vtedy mama nevzala do škôlky, lebo šli k zubárovi, pohladila sučku, Borka ale ani chvostikom nezatriasla, hoci inokedy bola vždy vďačná za každý dotyk. Mama potiahla Katku za ruku a šli domov. Keď sa vrátili od lekára, Borka sedela na tom istom mieste, nepohla sa, a Katka by bola zaprisahala krížik načrtla na brušku, ako jej učil Paľko že tá malá sučka plače.
– Mama, a prečo jej nie je vidno slzy?
Čo bolo na tejto otázke, Katka vtedy netušila. Ale mama sa strhla, sadla si ku Borke, ticho natiahla ruku:
– Borka Boruška Poď so mnou. On sa už nevráti…
Či sučka rozumela, Katka nevedela. Mama však nevydržala čakať, kľakla si, vzala ju do náručia a prikázala Katke:
– Ideme! Treba ju dať do poriadku.
Tak sa Borka stala Katkinou sučkou. Žila ešte veľmi dlho. Koľko mala rokov, keď Jožko zomrel, Katka nevedela. U nich doma prežila ešte sedemnásť rokov. Katka stihla vyštudovať aj sa vydať. A od toho dňa už nikdy Borka nevyla. Trpezlivo jedla, dala si umyť labky, chodila na prechádzky s Katkou alebo jej rodičmi, ale nikdy už nevydala ani hlások. Dokonca aj keď odchádzala, len si povzdychla, úplne ako človek, unavene privrela oči a nosom sa túlila do slanej Katkinej dlane. Viac už Katka sučku doma nechcela. Aj keď deti prosili o šteniatko, nenašla v sebe silu, pamätajúc tmavé, múdre oči Borky.
Ale inak bola Katka šťastné dieťa. Mala všetko potrebné pre radosť. Mama, otec, dve babky, zajac s utrhnutým uchom a lievance so smotanou v nedeľu. A ešte bola chata babky Oľgy, otcovej mamy, kam Katka chodila s mamou málokedy. Prečo, netušila. To bol vraj tajný dôvod, o ktorom deťom nikto nehovoril. Na tej chate bolo inak veselo všetkým len nie mame, ale to Katka nechápala.
Boli aj výlety k moru s druhou babkou Vierkou. Tú mala Katka najradšej, lebo Vierka trávila s vnučkou všetok voľný čas. Narozdiel od babky Oľgy pre babku Vierku neexistovali zakázané témy, ochotne odpovedala na všetky otázky, čo jej Katka kládla, za čo si nejednu vyslúžila od Katkinej mamy.
– Bože, mama! Načo jej to hovoríš?! Katka je ešte malá! Aj tak nič nepochopí!
– Ale ty si boli múdra. Pochopila si všetko. A Katka je celá po tebe.
Katku chytil záchvat smiechu, keď videla, ako sa mama hnevá, nevediac, čo na to povedať. A v duchu si myslela, že aj tak nepochopila ani polovicu z toho, čo jej babka rozprávala o tom, ako sa rodia deti, no bolo také zaujímavé počúvať, že má sto chutí neskôr sa spýtať, prečo dospelí vlastne deťom stále nehovoria pravdu.
A dôvod na túto otázku naozaj mala.
Dospelí sa snažili, aby Katka nevedela, čo sa doma deje. Načo by dieťaťu boli dospelácke hádky? Ale niekedy z rodičovskej spálne presiakol tlmený škriepny šum, potom tichý mamin plač. Babka Oľga, keď Katka bola u nej na chate, len zvierala pery a hľadela ponad Katkinu mamu. Dievča nič nechápalo, ťahalo mamu za ruku do kuchyne, kde sa voňal babkin čerešňový koláč.
– Mamka, poď! Babka ťa naučí, ako sa to robí. A ty potom upečieš koláč aj doma! Je taký chutný, a ty nevieš, ako na to!
Mama vytiahla ruku z Katkinej a len zakrútila hlavou:
– Nie!
Samozrejme, že dospelí nechceli vysvetľovať, čo sa deje. Snažili sa držať fasádu. Neskôr Katka pochopila veci nie sú jednoduché. Ak sa z rodičov stanú príbuzní, ešte to neznamená, že sú si blízki.
Rozviedli sa, keď mala Katka desať.
Oslava, ktorú mama pripravila pre Katku a jej kamarátky, bola v najlepšom, keď zrazu buchli vchodové dvere a mama len prehodila:
– Tak a dosť
Borka, ktorá oveľa lepšie než Katka rozumela, čo sa deje, si vtedy sadla mame k nohe a hriala ju svojim telom. Niekto na Katku zakričal, že už bude torta. Katka vbehla do obývačky a po chvíľke sa vrátila po mamu, no tá s Borkou stáli bok po boku, pozerali do jedného miesta každá svojim spôsobom. Na Katkinu otázku sa mama strhla, pozrela na ňu prísne, a povedala:
– Jasné! Všetko bude! Bež za hosťami!
A za chvíľu sa mama objavila vo dverách s úsmevom a tortou, nad ktorou čarovala pol noci, dúfajúc, že konečne získa uznanie ako pekárka.
Keď hostia odišli, Katka si sadla k mame, tá jej podala polievkovú lyžicu:
– Dobrá torta, že? A čo na diétu! Kašli na všetko, Katka! Aj na ostatné kašli! Aj my sa ešte raz dočkáme šťastia!
Nechápala vtedy, o akom šťastí mama hovorila. Aj potom bolo všetko nejako mätúce. Keďže výživné, čo posielal otec, ledva vystačili na to, aby sa Katka mala do čoho obuť či obliecť, sviatky mali čoraz menšiu slávu. Ostal len Silvester a Katkin narodeninový deň. Maminkin už nikdy.
Babka Vierka odbíjala otrepanú pesničku o tom, ako by si mala jej dcéra znovu zariadiť osobný život a Katkina mama vždy len:
– Stačilo. Dosť bolo.
Až neskôr Katka rozmýšľala čo by bolo, keby mama nerezignovala na vzťahy? Keby si dovolila zas milovať, vydať sa? Keby si odpustila minulosť a bola šťastná?
Odpoveď nebola, samozrejme. Ale Katka si neraz predstavovala, že má súrodenca a mama sa sťažuje na bolesť hlavy oveľa menej, a viac sa smeje.
V skutočnosti sa však mamina dávno odnaučila smiať. Bola čoraz prísnejšia a Katka sa musela poriadne krotiť, aby sa v puberte na vlastnú mamu nerozčúlila. Neraz sa aj stalo, ale vždy sa vtedy zjavila v kuchyni Borka a jemná výstražná ukážka zubov jej úplne postačila na to, aby Katka nechala rozohňovanie a radšej sa vytratila k babke.
Borka vedela dobre štipnúť. Katka to zistila raz, keď ešte viac zvýšila hlas na mamu Borka vošla do izby a jemne ju cvakla do lýtka. Katka vykríkla, Borka pokojne odišla. Ostali iba malinké modrinky, ktoré sa skoro stratili, ale Katka si navždy zapamätala, čo sa stane deťom, čo nevážia slovo ženy, ktorá ich vychováva.
Veľa v správaní svojej mamy Katka pochopila až vďaka babke Vierke. Tá, ako vždy, nebrala si servítku pred ústa:
– Čo od nej chceš? Každá žena otravnie, ak nepozná lásku.
– Ale my ju predsa milujeme!
– Ach, Katka, to nestačí! Žena potrebuje cítiť, že je žena. To nedajú deti ani rodičia. Len muž. Ty teraz nevieš. Ale poznám to sama keď tvoj dedko zomrel, mala som len štyridsať. Priskoro. Mladá vdova… Áno, bola som ešte i žiadaná, ale… Nesmej sa, dievča! Aj na mňa za mladi básnili. Ale ja som milovala tvojho dedka. A vždy som ostala len pri ňom. Prijať kyticu alebo pozvanie do reštaurácie je jedna vec, ale zobúdzať sa vedľa niekoho každý deň… No, uvidíš sama, keď sa raz vydáš! A keďže si ako tvoja mama, bude to skoro!
– Babka, mám šestnásť!
– No a čo? Tvoja mama mala takmer osemnásť, keď mi oznámila, že stretla tvojho otca a bez neho nedokáže žiť. Že on bez nej áno, ju nezaujímalo. Niekto by povedal, že bola zaláskovaná ako mačka. Lenže ja videla, že je to naozaj milovala úprimne, bez prikrášľovania. Vedela, že to nebude ľahké, jeho rodičia ju nechceli prijať, a tvoj otec bol ich miláčik. Tak trpela, koľko vydržala. Neodpustila len jedno.
– Čo?
– Neveru. Nehnevaj sa, že to hovorím, ale lepšie to počuť odomňa. Vieš, koľko tvojej mame naložili? Je to hrozné, keď ti trhajú dušu pohŕdaním a radami, o ktoré nestojíš. Keď ti vyčítajú, že si nebola dosť, či nelúbila dosť. Ale čo ešte mala urobiť? Hovorím to preto, aby si svojho otca neznenávidela. Nie je to treba. Každý má právo žiť po svojom. Niet dôvodu mrhať časom na nenávisť. On si vybral. Vieš, že je dobre. Raduj sa. V tebe je čosi z oboch mamy i otca. A nič z toho nemôžeš len tak vyhodiť.
– Mama nikdy zle nehovorila o ockovi.
– Ani nebude. Je rozumná, Katka. Chápe, že on je vždy tvoj otec. A ty zostaneš always jeho dievčatko. Tak načo to komplikovať?
– Ešte ho miluje?
– Myslím, že áno. Preto nechce meniť svoj život.
– Babka, myslíš, že aj ja raz… navždy len jedného?
– Neviem, dievča. Môžem len prosiť nebo, nech ti príde do cesty niekto, koho budeš môcť tak milovať…
Svojho muža, Marka, Katka našla presne, ako babka predpovedala. Ponáhľala sa chodbou na prvý skúškový na univerzite a vrazila do vysokého, vôbec nie pohľadného chalana. Tvár mu nestihla všimnúť, len nenarazila nosom o podlahu vďaka jeho pružným rukám, a na pol žartom, pol vážne jej povedal:
– Slečna, ste taká rýchla, že mám obavy, že vás nestihnem! Dajte mi číslo skôr, než odletíte!
Číslo mu, jasné, nedala, no neprekvapilo ju, keď pred posluchárňou po skúške stál ten istý chlapec.
– Už sa neponáhľate?
Vzali sa po troch rokoch. Spočiatku bývali s Katkinou mamou, ale Katka vedela, že to nie je dobré riešenie.
Začiatky boli ťažké. Marka mama neprijala. Nevidela v ňom správnu oporu.
– To čo je za povolanie, programátor? Sedí za počítačom a stále niečo je. Pri tebe onedlho narastie slon!
– Nebuď prehnaná, mama. Nechápem, závidíš mu chlieb s maslom?
– Je mi ľúto teba. Veľa si vytrpíš…
Mark musel naozaj ukázať, že je pravý muž. Desať rokov trvalo, kým ho svokra uznala a nazvala ho pokladom.
Kým k tomu došlo, Katka a Mark už bývali sami v malej dvojizbovke. Mark trávil dni v kancelárii, keď štartoval svoj prvý vlastný podnik, Katka chodila po obhliadkach, keďže realitkári si robotu nájdu len na nohách. O ich prvého syna sa striedavo starala babka Vierka alebo prababka Oľga, a Katka bola vďačná osudu, že obe boli duchom a zdravím stále v poriadku.
Prvé varovné príznaky prišli, keď Katka čakala druhé dieťa.
– Katarína, čo si o sebe myslíš? Odišla si na hodinu a nič! Práce mám nad hlavu! rozčuľovala sa mama a miešala v hrnci Markov obľúbený špenát s vajcom. Hotovo! Odchádzam! Nabudúce plánuj svoj čas a môj včas!
Katka, najprv nechápavo, sledovala mamino chvatné balenie v predsieni a pochopila, že má obavy. Veď ona bola presne v tom čase, keď sa dohodli. Dokonca kratšie! Lenže dnes je dnes, včera. Dnes pripravila mama veľa jedla, plánovala veľkú rodinnú večeru a Katka mala byť doma celý deň.
Vyšetrenie mama odmietla.
– Načo? Si vymýšľaš! Som zdravšia ako niektorí mladí! Radšej sa staraj o babku Oľgu, tej doktori určite nezaškodia.
Katka sa poradila s Markom a cez otca si dohodla dobrého lekára, ktorý bol ochotný prísť domov.
– Nebudem vás klamať, nebude to jednoduché. Potrebujeme riadne vyšetrenia, ale už teraz viem, že vás čaká ťažké obdobie.
Katke tuhli prsty od chladu, keď počúvala. Naozaj, jej mama? To snáď nie! Je ešte mladá! Ako je to možné?
– Môže byť milión dôvodov. Pomôže vám ich všetky poznať? Skôr sa sústreďte na to, aby ste dôsledky minimalizovali.
– A to ide?
– Medicína postupuje, ale zázrak nie je. Môžeme priebeh spomaliť, oslabiť následky a získať čas. A čo bude ďalej, kto vie? Možno príde niečo nové…
Katka pochopila, jej život sa mení. A hoci z tých zmien nemala radosť, boli neodvratné. Lebo bližšiu osobu nemala. Áno, manžela, deti, babku aj otca. Ale mama je mama. A jej, Katkinou úlohou je, spraviť všetko, aby mama mala čo najviac pokoja. Veď lekár jasne povedal, že aj menej stresu je liek.
Na presviedčanie, aby sa mama presťahovala k nim do nového domu, Katka nerada spomínala. Mark sa snažil, dom zohnali rýchlo hoci sa zadlžili.
– Zvládneme! Hlavné, že budeme spolu a ty budeš konečne kľudná.
Katka mu vďačne skrývala tvár na plece a vedela, že pokoj to nebude.
A tak aj bolo.
Mama zabúdala, že je v ich dome, chcela ísť domov.
– Mami, tvoja izba je hneď vpredu.
– Načo tvoja izba pre hostí? Ja mám vlastný byt!
– Jasné, ale zajtra ťa potrebujem pri chlapcoch. A babka Oľga je chorá. Zostávaš, dobre?
– No dobre. Ale myslíš, že to takto bude vždy? Ja mám ešte svoj súkromný život!
– Pravdaže, mama, rozumiem.
– Bože, čo ty môžeš rozumieť, Katarína? V tvojom veku…
Keby nebolo babky Oľgy, ktorá dohliadala na mamu, asi by Katka prišla o rozum omnoho skôr, než by sa na nový režim zvykla.
– Babka, naozaj si už nič nepamätá?
– Nie je to celkom tak, Katka. Pamätá veľa hlavne to, čo bolo dávno. Čudovala by si sa, čo všetko si spomína, mnohé už ja nie. A uvedomujem si, aké málo som jej venovala, keď bola malá. Vtedy to bolo: jasle, škôlka, družina… Videli sme sa pár hodín, len keď sa dalo. Domov z práce, niečo navariť, domácu úlohu skontrolovať a už bol čas spať. Vychovala som naozaj až teba. Ty si moje prvé poriadne vychované dieťa. A tvoja mama… je mojou bolesťou. Rada by som vrátila aspoň trochu toho, čo som premrhala… A vieš čo? Niekedy mám pocit, že všetko toto sa deje preto, aby mi raz odpustila. Aj tvojho otca… Všetky tie životné karamboly. Keď na mňa mama tvojej mamy hľadí tak čudne, keď sa ma snaží spoznať, mám pocit, že už nemá bolesť. A usmeje sa. Je to hrozné… ale aj krásne. Každá matka si praje, aby jej dieťa bolo aspoň na chvíľu šťastné. Vtedy viem, že ona je šťastná. Je mladá, zdravá, má celý život pred sebou. Aj lásky, aj teba, aj všetky starosti, ktoré ešte len zažije. Ach, Katka, ako sa to dá vydržať?
– Neviem, babka Neviem
Katka videla, ako veľmi babke ubližuje, že jej jediné dieťa pomaly odchádza tam, kde nik nemôže nasledovať. Neraz, keď našla mamu sediacu na podlahe pri kresle, kde ležala babka Oľga, ticho vravela:
– Mám ju odviesť?
– Nie, nechaj… To nebude dlho…
Babka zomrela len rok nato, čo Katka pochopila, že ich život už nikdy nebude ako predtým.
– Dávaj na ňu pozor, Katka! Ako na oko v hlave! Ja už viac nevládzem…
Katka len prikyvovala, a v duchu rozmýšľala, ako len zakryť pred babkou, ktorá mala na deke vychudnuté ruky, svoj strach o to, čo všetko bude na nej.
– Už na ňu nehľaď ako na mamu, vieš, v starobe sa stávame deťmi. Je to tak. Deti vnímajú srdcom, nie hlavou. Cítia, žijú emóciou. Prosím ťa, mysli na ňu ako na dieťa. Namiesto mňa. Ľutuj ju, vždy ju ľúb. Ak už nevydržíš a budeš musieť kričať, tak krič, len tak, aby ťa nepočula! Aby si ju nevystrašila. A keď sa vykričíš, spomeň si, čo som ti povedala, a ľutuj ju Veľmi. Tak, ako budeš chcieť, aby raz tvoje deti ľutovali teba. Sľúb mi to!
– Sľubujem
Koľkokrát Katka ešte spomenie tento rozhovor? Nezráta. Aj teraz.
Pozrela na hodinky, vzdychla a natiahla sa po kabelke. Tak… Peňaženka, kľúče od auta, dáždnik. Zdá sa, všetko. Ideme! Zobrať staršieho zo športu, mladšieho zo školy, potom do obchodu. Po banány. Tie, malé, čo mala babka Vierka najradšej.
Lebo mama, keď ich uvidí, bude si možno myslieť, že babka ešte žije. Že stačí prejsť pár krokov chodbou, nevšímať si pohľad opatrovateľky. Potom otvoriť dvere do obývačky a vidieť to kreslo, ktoré vôbec neladí s izbou, ale z nej neodíde, kým ho bude niekto pamätať. A zamrmle:
– Katarína! Už ho môžeš raz vyčistiť? Koľkokrát ti mám hovoriť? Máš tie banány? Babka o chvíľu príde. Prosila si.
– Samozrejme, mamička! Sadni si. Urobím ti čaj.
A miesto v kresle bude plné. Ešte stále bude čas pritisnúť sa lícom k rodinným rukám. Zachytiť prísny, ale nežný pohľad. A usmiať sa, keď mama prekvapene povie:
– Katarína, čo to máš na hlave? Kde je tvoj hrebeň? Prines ho! Učešem ťa! Bože, už je neskoro… Spať by si mala. A čo chceš na raňajky? Krupicovú kašu alebo lievance?
