S dušou ponad všetko, s rozumom prever!
– Dievčatá, ja už naozaj neviem, čo mám robiť s mojou svokrou! Včera prišla s celým hrncom kapustnice! Predstavte si to. Moja jej nechutí, jej synček zvykol na tú jej soňa odsunula šálku s kávou a pritisla si pohárik bližšie. Kde sa takéto ženy berú? Čo keď budeme také isté? V tom prípade, dievčatá, treba ma odložiť niekde v Karpatoch, aby som netrafila domov!
– No, upokoj sa, Soňa, pohladila ju po ruke Líza, podľa mňa jej len chýba spoločnosť. Vieš, má už len toho tvojho Drahoša, tak sa snaží všetko robiť pre neho. Povedz vďakabohu za tú kapustnicu aspoň si mala pokoj s varením! Nech sa snaží.
– Jasné, ešte to! Ešte nám chýba, aby sa rovno nasťahovala! To mi stačí už teraz čo porobí! Pamätáte si ten spodný komplet, čo sme kúpili pred sviatkami?
– Ten darček?
– No jasné. Vyhodila ho.
– Čože? Líza skoro vyliala čaj a obrúsok letel na stôl.
– Vraj nezdravé. Nevhodné nohavičky rozosmiala sa Soňa. Ani som jej nepovedala, čo to stálo, lebo by mi to hneď vyčítala.
– Si nevďačná, stará sa o tvoje zdravie a tebe furt niečo vadí, smiala sa Líza, no hneď zvážnela. A prečo ti lozí po bielizníku?
– To sa jej spýtaj! hodila na stôl obrúsok Soňa a súkala nervózne zvyšky čaju zo stola. No pekne, už to neoperiem
– Uvoľni sa, ozvala sa po prvýkrát Oľga, zobrala jej obrúsok a posunula jej šálku bližšie. Si úplne rozladená, Soňa, to nie je fajn.
– Kto by nebol Kým sme bývali v podnájme, mala som pokoj. Chodila som si doma, robila objednávky a nikto ma neotravoval. Ona nevie pochopiť, že práca doma je tiež práca. Ale odkedy sme kúpili byt, mám pocit, že som pod mikroskopom ako améba. Príde, kedy jej napadne, robí, čo jej zíde na um, a všetko pod zámienkou, že ona nám požičala na prvú splátku. Takže hotovo som jej teraz otrokom. Soňa si vzdychla.
– Vymieň zámku.
– Načo, keď jej manžel zase dá kľúč! Je to predsa mama! Potom by to bola urazená svokra storočia! Najlepšie rozviesť sa!
– Odpusť, to už naozaj preháňaš! Soňa, kde je tá tvoja štiplavosť zo školy? Kam sa podela? zahundrala Líza.
– Spálim ju na vatri premárnených túžob! zasmiala sa Soňa a hlboko sa napila. Dobre, už to nebudem riešiť takto. Treba to rázne vyriešiť, inak ma aj môj malý začne báť už včera sa ma pýtal, prečo som taká hnusná. Čo mu poviem? Že babička ma rozhnevala? Pravdu máte, dievčatá, takto to nejde
– Jasnačka! Vieš čo, nabudúce si vezmem sirotu, aby som jej len ja varila kapustnicu! ukázala na čašníka Líza. Ideme na dezert? Treba zajesť nervy.
– Tak dobre Soňa si upravila oči a pousmiala sa. Chcete vidieť, akú tortu som vyrobila na poslednú svadbu? Fakt som sa prekonala!
Všetky tri sa nahrnuli nad mobil a vykríkli:
– Waaau!
– Soňa, to ako drží, že je to zavesené takto? Krása, to je neskutočné.
– Firemné tajomstvo. Poradil môj Drahoš, staval stavebnicu a ja som od neho okukala. Ako sme to doviezli, už nechcem ani spomínať, ale mám ďalších šesť objednávok. Len netuším, kedy ich spravím.
– Nech babka opatruje vnúča, aspoň bude užitočná, zasmiala sa Líza.
– Si naivka, Líza! rozosmiala sa Soňa. To ju nebaví, hneď je chorá na všetko možné.
– Tak nech idú obidvaja k babke na dedinu.
Soni ruka zostala visieť nad šálkou.
– Oľga, ty si génius! Nebudú mi tu behať popod nohy, a ešte malej uvarí svoju legendárnu kapustnicu. Len decku podstrčiť pár cukríkov, aby ju držal v strehu.
Smiali sa Soňinho syna. Po sladkostiach bol ako malý čert. Preto na narodeninových oslavách Soňa vždy tvrdo držala stráž.
– Oľa, čo ty? obrátila sa Líza na kamarátku. Zase si ticho, svokra ťa nemačká?
– Líza, prosím ťa, veď po svadbe sme stále čerstvé. Oľa olízla lyžičku. Len prehnane veľa cukru v tom pusinkovom kréme.
– Choď im ukázať, ako sa to robí! rehotala sa Líza, no hneď zmĺkla, pozrela na Olgu: Čo je?
– Neviem dievčatá, akosi príliš ticho je všetko Keď počúvam Soňu, asi to nie je bežné.
– Počúvaj, možno ti vyšiel žreb normálna svokra! Veď nie všetkým musí horieť dom ako Soni. Taká je na jednotku.
Oľa spomínala na deň svadby a slová svokry Márie:
– Tak počúvaj, Oľga, ja nie som cukríková babička, ani milionárka. Nevieš ešte, aká som. Viem byť poriadne protivná. Ale rodina je dôležitá. Pokiaľ si si získala môjho syna, asi máš niečo do seba. No lászu netreba dokazovať, však čas ukáže viac. Do ničoho sa vám miešať nebudem, nie ste deti. Pomôžem, ak bude treba. A ostatné sa uvidí.
Oľgu táto úprimnosť zaskočila. Málo ľudí hovorí takto na rovinu hneď pri zoznamovaní. Oľga spoznala svojho Alexandra na svadbe kamarátky. Zamiešal sa medzi dievčatá, ktoré chceli chytiť svadobnú kyticu.
– Prečo nelovíte? Nechcete sa vydať?
– Ešte nie.
– To si ani neviete predstaviť všetky dievčatá chcú predsa zmeniť priezvisko.
– Veru nie Nie všetky. V reále chceme byť milované.
Tak im ubehol celý večer. Alex ju odprevadil domov, pobozkal jej ruku a vypýtal číslo.
Oľga pol noci hladila ruku, kde pristál bozok, a predstavovala si, čo by jej povedala babka.
– No konečne! vyškerila sa nahlas, spomínajúc na milý úsmev starene Serafímy.
Serafína Zuzánková vychovala Oľgu sama, odkedy prišli o syna a Oľgina mama zmizla za zárobkom do Česka. Prvé roky písala listy, posielala drobnosti, ale odvtedy nič. Chystala sa už hľadať mamu, no len čo prišiel list, že je vydatá a čaká dieťa, Oľga pochopila rodina jej zostala babka. Oľga bola pubertiačka, vylievala si hnev na najbližšieho človeka, neľutovala jediným slovom. Doma ale vždy čakala miska polievky a mäkké ruky, ktoré ju pohladili po prefarbených vlasoch.
Keď mala pätnásť, babka ochorela. A jej život sa obrátil hore nohami nemocnice, tabletky po hodinách a štúdium. Oľga sa vzchopila, babka sa bije za život pevne. Miesto jedného roka prežila tri, potom odišla, keď bola Oľga na vysokej škole.
Mama dorazila až dva mesiace po pohrebe.
– Nemohla som nechať deti dodávala ospravedlnenia.
Hnev, plač, hádky, čo sa roky tlačili, vyšli von. V spomienkach mala len jednu prosbu keď babka dýchala slabo, Oľga chcela zastaviť čas, lebo vedela, že už zostane sama.
Mama všetko prijala mlčky a odišla, aby sa už nikdy nevrátila.
Zo začiatku stratila pôdu pod nohami, ale napokon našla smer. Učívala sa dobre, s prácou jej pomohla Liza, ktorej otec vlastnil známy nábytkársky podnik.
– Oco síce neverí, ale ja viem, že nesklameš.
Líza navonok úspešná právnička, no v láske nešťastná.
– Stále len zvláštni chlapi. Kde je môj princ? Ani jeden na obzore!
Dom a deti boli jej snom, ktorý by vymenila za kanceláriu okamžite.
Líza a Soňa boli ako rodina. Navštevovali sa, varili spolu s babkou Serafínou, ktorá naučila Lízu piecť buchty. Pomáhala Oľge, keď jej matka chcela majetok zobrať. Nakoniec súd nebol, ale ani mama už v Oľginom živote.
No bol tu Alex. Po dvoch rokoch si ho vzala. Líza chytila kyticu a hneď podchytila najbližšieho kamaráta ženicha:
– Ideme tancovať?
Oľga so Soňou sa smiali, dúfajúc, že jej to tentoraz vyjde. Nevydalo, Líza Maxima po mesiaci zrušila bez vysvetlenia.
– Nie je to môj typ, bodka.
Oľga nerozumela. Maxim bol milý, vtipný, vždy pripravený pomôcť, ale Líza pred ním ustupovala.
– Dávaj si pozor, Oľga. Má v sebe niečo temné.
A potom Oľga otehotnela. Bola plánovaná EKO procedúra, lekári nedávali šancu. Alex ju v tom podporil a zrazu táto správa.
– Zázrak, Alex! Oľga plakala a svokra pri tom len potichu vrtela hlavou.
– Čo je, mama? opýtal sa drahoš, keď ju viezol domov.
– Hm, je to všetko akési nečakané
– Ty neveríš mojej žene?
– Verím, synak, verím Ale no, snáď je všetko v poriadku.
Narodil sa Jaroslavko, Oľga sa ponorila do materstva, svokra neotravovala, ale pomohla, keď bolo treba.
– Oĺa, haló! zamávala jej pred očami Líza, už zase snívaš? Tak čo tvoji nápadníci?
Oľga si všimla, že svokra ešte ani raz nezavolala, že kedy príde domov. Na túto dievčenskú kávu ju dokonca sama vyhnala.
– Choď, aspoň trochu zabudneš na starosti. Ja postrážim malého.
– Ďakujem vedela, že tam nie je úplná dôvera, niečo vždy medzi nimi stálo. Ako kamienok v topánke drobný, ale pichľavý.
Medzitým Líza opäť veselo rozprávala o poslednom nápadníkovi.
Vtom zazvonil Oľgin mobil a v telefóne sa ozval slabý, zlomený hlas svokry:
– Oĺka Prosím, príď
Ďalej už Oľga nič nevnímala. Dievčatá na ňu kričali, polievali ju vodou, volali taxík, Líza vybavovala urgent, Soňa pchala do nej studený čaj. Všetko je rozmazané. Doma jej svokra, akoby o päťdesiat rokov staršia, mlčky podala Líze Jaroslava a šepkala:
– Ideš so mnou? Mám strach
Alex zomrel. Nezbadal otvorený kanál a nabúral. Nákladné auto ho zasiahlo pri predbiehaní.
Oľga sa stratila v bolesti. Umývala zadrapanú kuchyňu, až sa leskla. Chcela presťahovať svokru k nim, ale ona odmietla.
– Nedarí sa mi, veci sú tam jeho, cítim, že je so mnou v kuchyni.
– Ku mne nikdy nechcel lievance
– To musí zostať, Oľa. Niečo len ostane nám všetkým. Tebe tvoj chlapec. Mne Ten vedel byť vždy tvrdohlavý, tvoje palacinky ale obľuboval viac.
Jaroslavko chodil medzi oboma ženami a hladkal ich po tvárach, nechápal, prečo sú smutné a kde je tata. Mária, hoci zavretá do seba, pri vnúčikovi rozkvitala a pomáhala čoraz viac.
Pol roka do sviatkov plynulo, a Oľgu ubíjalo, že sa blíži ich prvý spoločný Silvester v Tatrách Alex sníval o lyžovaní.
– A ty, Oľa, budeš so synom a stavať snehuliakov.
– Najprv sa nauč na nich aspoň stáť, podpichovala vždy Oľga.
Keď všetko bolelo neznesiteľne, chcela zrušiť zájazd, ale svokra rozhodla:
– Nie, pôjdeme spolu ja, ty a Jarko. Možno nám to uľaví. Bude nám dobre. A Jaroslavko už bude možno pamätať, čo je sviatok.
Vybrali sa teda do zimného Popradu, kde pršalo celý týždeň. Raz sa vybrali k vode, pozorovali šedé vlny na brehu.
– Je to silné, Oľa, život je taký, raz búri, raz utíchne, povedala po chvíli Mária a Oľga ju objala.
Mária oprala hlavu o Oľgino pleco.
– Som rada, že mi zostali aspoň vy dvaja
– Zostali?
– Veru, mohla som o vás prísť.
– Nerozumiem, zarazila sa Oľga.
– Maxim! hlesla Mária.
Oľga sa jemne zachvela.
– Čo, Maxim?
– Prišiel za mnou týždeň po pohrebe. Tvrdil, že Jarko nie je Alexov syn, vraj si jeho porodila s iným. V duchu mi pripadalo, že naráža na seba, ale neviem. Vedel, že Alex mal zdravotné problémy, vraj si si pomohla po svojom.
Oľga zabudla na všetko okolo.
– Vy ste mu verili? v očiach mala vriacu zlosť.
– Myslíš, že by som zostala, keby som mu verila?
– Tlakomila si ma
– Vyhodila som ho. A poviem viac Alex ti veril. Veril naplno. A teraz, keď sme tu len my dve, ak dovolíš, budem s vami viac, gúlím, ako mi dovolíš. Je to dôležitejšie pre mňa než pre teba. Prosím
– Nemusíš nič prosiť. Sme rodina. Ako hovorila moja babka ak nie si spolu, nie je to rodina.
– Presne, ani ja nechcem, aby sme boli nejaký fígeľ. stískala vnúča a pýtala sa malého, či nie je zima. No, poďme, nech večeru nezmeškáme. Povedz mi niečo o tvojej babičke, Oľa.
Kráčali po uzimených uliciach, spolu, po prvýkrát úprimne.
– Prečo to robil? spýtala sa po chvíli.
– Kto?
– Maxim, načo tie lži?
– Niektorí ľudia sú jednoducho zlí, Oľa. Nepýtala som sa, dôvod nikdy nepochopíme. Alex bol vždy lepší, možno bol žiarlivý. Ale už ho vo svojom živote viac nechcem a viac nemusím.
Oľga neprezradila svokre, že keď Maxim prišiel aj k nim, pohádal sa dokonca s Lízkou, ktorá naňho navrieskala a vyhnala ho. Za zamračenými sklami starého sektorového nábytku všetko rezonovalo už nikdy sa neozval.
– Nie je tvoj priateľ, Oľga. Ani nepriateľ. Horšie, povedala vtedy Líza tvrdým hlasom. Už chápala, čo myslela.
Nasledujúce dni v horách sedeli a rozprávali sa. Jarko objímal raz jednu, raz druhú a ony boli konečne schopné hovoriť o všetkom. O Alexovi aj o budúcnosti
Po pôl roku vytiahla Oľga z krabice štekle, obula ich a hneď zavzdychala:
– Toto je čistá mučiareň!
– Chceš byť pekná, vydrž! smiala sa Mária, zapínala jej zips na šatách.
– Radšej baleríny!
– S tými budeš zametať sukňu, šaty máš priveľmi dlhé. Zbaľ si ich do kabelky, tam sa prezuj.
Mária vzala vnúča za ruku, Oľga chytila kyticu.
– Rýchlejšie, inak nám Líza odpustí až v hrobe!
– Už, už, Oľga sa rozbehla. Toto by mi nikdy neodpustila!
Svadba Lízy bola honosná a rýchla. Meškajúca matrikárka, natiahnuté obrúčky, všetko naraz. Jaroslav pozorne držal šperky, hostia popíjali, podávali darčeky. Oĺga, družička, prišla k Sonii, ktorá strážila tortu.
– Ako, Soňa?
– Výborne! So svokrou sme uzavreli mier aspoň na sviatok, inak by si tortu nemala! načudovala sa na torte. Všetko musím sama, nikomu sa nedá dôverovať!
Líza sa pritúlila odzadu:
– To bola ja! Nedalo sa odolať, perfektná torta.
– Ty?! Soňa vyvedená z miery.
– Zničíš ma neskôr, teraz tancujem! odbehla Líza k ženíchovi.
– Čo s tou naivkou? Vždy bola balamuta, krúti hlavou Soňa.
– Kde sú tvoji, Oľa?
– Tancujú.
– Ako si na tom, Oľga?
– Dobre, Soňa. U nás je už dobre.
– Už ju voláš mamou?
– Hanbím sa.
– Aká hlúposť! Keby som mala takú svokru
Oľga sa zamyslela. Sledovala, ako Mária tancuje s Jarkom a pomyslela si, že Soňa má pravdu toto slovo jej na ňu pristane najviac.
– Mama
Povedala to nahlas. V očiach jej žiarilo nové svetlo, pozerala na Soňu a sama sebe potichu prisvedčila:
– Mama.
