Tamara Václavová sa dozvedela, že jej muž má pomer so susedkou z chaty, práve keď k nej išla požičať si soľ na nakladanú uhorky.
Dvere jej otvoril Vasiľ. Jej Vasiľ. V rodinných trenírkach a nátelníku.
Vasiľ? zmohla sa len ticho vydýchnuť.
Najprv zbledol, potom očervenel, zase zbledol.
Tamara… ja ti to vysvetlím…
Za jeho chrbtom sa ukázala Klaudia, suseda, ktorá už roky žije sama. Na sebe mala župan, evidentne nahodený len tak na holé telo.
Vasiľ, kto je tam? spýtala sa a keď uvidela Tamaru, len zalapala po dychu: Preboha…
Tri postavy na verande stáli a nemo jeden na druhého hľadeli. Potom sa Tamara zvrtla na päte a zamierila k bránke. Rýchlo, skoro bežala.
Tamara! Počkaj! vyletel za ňou Vasiľ, rozrušený, zabúdajúc na svoju spodnú bielizeň.
Celá chata s dvanástimi pozemkami vybehla na cestu pozerať, čo sa to deje.
Vasiľ Václav, vážený predseda záhradkárskeho spolku, beží v nátelníku po ulici za vlastnou ženou.
Cirkus dorazil, škrípol sused Mišo zľava.
Tamara vrazila do domu, zamkla sa. Vasiľ búšil do dverí.
Tamara, otvor! Musím vysvetliť!
Koľko rokov? zakričala spoza dverí.
Čo?
Koľko rokov to trvá?!
Vasiľ onemel. Nakoniec ticho povedal:
Osemnásť.
Tamara sa zosunula po dverách na zem. Osemnásť rokov. Ich mladšiemu synovi, Martinovi, práve bolo osemnásť.
Bránka zaškrípala a Klaudia už oblečená, učesaná, vošla na dvor.
Tamara, poď von. Musíme sa porozprávať.
Odíď, hadica!
Tamara, sme predsa dospelé ženy. Buď rozumná.
Tamara sa napokon donútila upokojiť, vyšla von a sadla si na schod. Klaudia si prisadla. Vasiľ nervózne postával opodiaľ.
Osemnásť rokov, povedala Tamara. Ako sa to stalo?
Pamätáš, keď ťa seklo v krížoch? Dva mesiace si v nemocnici ležala?
Pamätala. Operácia, zdĺhavá rekonvalescencia. Vasiľ vtedy všetko pokazil, papriky zhnili, uhorky vyschli. Už ju vtedy prekvapilo, ako zvláda bez nej hospodáriť.
Ja som mu vtedy pomáhala, pokračovala Klaudia. Na záhrade, v kuchyni. A potom…
…sa to zvrtlo, prehodil Vasiľ.
Osemnásť rokov! Tamara vyskočila. Osemnásť rokov ste ma robili sprostou!
Nikdy sme si nemysleli, že si sprostá, prisadla si Klaudia. Ty si žila svoj život, my zas svoj.
Svoj? Veď je môj muž! Otec mojich detí!
A čo má byť? Prestal byť otcom? Máš deti hladné? Chata je zanedbaná?
Tamara zdvihla ruku, no Vasiľ ju zadržal.
Tamara, prosím nie.
Nesahej na mňa!
Vytrhla sa, vošla do domu. Vonku už stála hŕba chatarov. Novinky medzi chatami letia rýchlosťou svetla.
Choďte domov! zagánil Vasiľ. Divadlo skončilo!
Ale nikto sa neponáhľal odísť. Ľudka z tretej chaty zahľašila:
Ja som to vždy vedela! Videla som ich spolu!
Ľudka, nevymýšľaj, ozval sa jej muž. Veď si slepá ako krt.
Ty si krt! Ja všetko vidím!
Večer sedela Tamara na verande. Vasiľ nervózne pochodoval.
Tamara, povedz niečo.
Čo by som povedala? Rozvod?
Aký rozvod? Veď máme šesťdesiat!
A čo? Po šesťdesiatke sa už nerozvádza?
Tamara, no čo sa hráš na malé dievča? Štyridsať rokov spolu!
Z toho osemnásť s Klaudiou.
S tebou som žil! Len… som k nej občas zašiel.
Občas?
No… dvakrát do týždňa.
Dvakrát týždenne osemnásť rokov, to už nie je občas! To je rutinný plán, Vasiľ.
Sadol si oproti nej.
Tamara, cháp, milujem ťa. Ale Klaudia… tá je iná.
Lepšia?
Nie lepšia, jednoducho iná. S tebou mám rodinu, dom, vnúčatá, povinnosti. S ňou len… vypnem hlavu.
Ty chceš relaxovať? Aj ja by som rada, ale solím uhorky!
No vidíš! Ty si stále v robote, uhorky, paradajky, zaváraniny! A ja len občas chcem posedieť, vypiť, porozprávať sa.
So mnou sa porozprávať nedá?
S tebou rozprávam o deťoch, vnúčatách, záhrade. S ňou o živote, o knihách.
Klaudia číta? prekvapene sa Tamara spýtala.
Poznala ju ako jednoduchú dedinčanku.
Číta. Aj básne recituje. Klasikov má rada.
Tamara sa len zasmiala. Vasiľ a klasici.
A čo bude teraz?
Neviem. Ako rozhodneš ty.
Ja? A ty?
Ja… Tamara, mám šesťdesiatdva. Aké rozhodnutia už môžem robiť? Treba len pokoj dožiť.
S kým dožiť? So mnou alebo s ňou?
Vasiľ mlčal. Potom ticho:
A dalo by sa s oboma?
Tamara schmatla najbližšiu nádobu. Bola to zaváraninová fľaša s uhorkami. Hodila ju po ňom. Netrafila, rozbila sa o múr.
Choď preč!
Vasiľ odišiel. Ku Klaudii, samozrejme.
V noci Tamara nemohla spať. Premýšľala. Štyridsať rokov spolu. Dve deti, vnúčatá. Chatu stavali vlastnými rukami.
A osemnásť rokov klamstva.
Ale… bolo to klamstvo? Veď jej nikdy nevernosť nesľuboval. Neprísahal večnú lásku. Iba žili. S ňou aj s Klaudiou.
Ráno prišla Zina z piatej chaty, doniesla koláč.
Tamara, drž sa.
Ďakujem.
Ak chceš, môj muž môže Vašovi jednu vraziť.
Nie, načo. Sme snáď v škôlke?
A čo budeš robiť? Už vieš?
Zatiaľ nič.
Ja by som ho hneď vykopla. Zradca!
Zina, a tvoj chlap nechodí za Ľudkou z tretej chaty?
Zina očervenela.
Prečo by chodil?
Videla som ich pri malinách.
To… to je niečo iné!
Ako iné?
Bavili sa o záhonoch!
V objatí?
Zina tresla dverami a odišla.
Popoludní sa ukázal Mišo.
Tamara, potrebujete poorat záhradu? Alebo inak pomôcť?
Nie, nepotrebujem.
Len, že Vasiľ odkazoval, že si príde večer pre veci.
Aké veci? Rodinné trenírky?
Asi áno, neviem. Len odkazujem.
Odkázal si, ďakujem.
Mišo pošúchal topánkou a šiel.
Večer naozaj došiel Vasiľ. Hlavu sklonenú, pokorný.
Prídem si po veci.
Vezmi si čo treba.
Vošiel dnu, Tamara za ním.
Vasiľ, prečo práve Klaudia? Čo má?
Zastal.
Neviem. S ňou je jednoducho ľahko.
So mnou ťažko?
Nie. Ale ty vždy vieš, čo je správne. Ako soliť uhorky, kedy sadiť zemiaky, koľko dať vnúčatám peňazí. Ona nevie. Pýta sa ma.
A ty sa cítiš múdry?
Skôr potrebný.
Tamara si sadla na posteľ.
Vasiľ, ja tiež všetko neviem. Napríklad, neviem žiť, keď má muž osemnásť rokov pomer so susedkou.
Tamara…
Neviem, ako sa pozrieť deťom do očí. Ako to vysvetliť vnúčatám, prečo dedo býva u tety Klaudky.
Netreba nič vysvetľovať!
Treba, Vasiľ. Zajtra príde Peter s manželkou a dieťaťom. Čo im poviem?
Povedz, že sme sa pohádali.
Vasiľ si prisadol.
Tamara, skúšme na to zabudnúť.
Ako to myslíš?
Budeme robiť, že sa nič nestalo.
Aha, susedka za plotom, ty ju denne vidíš a robíme, že nič?
A čo navrhuješ?
Tamara vstala, šla k oknu. Za plotom Klaudia zalievala uhorky. Ten istý župan.
Vieš čo? Ži kde chceš. Ale vnúčatám to vysvetli sám.
Tamara!
A uhorky si tento rok nakladáš sám.
Ja to neviem!
Klaudia pomôže, veď je naša pani vzdelaná. Uhorky zvládne.
Vasiľ odišiel s uzlíkom vecí. Zasa na neho pozerala celá ulica.
V noci Tamara zobudila šustenie. Niekto chodil po dvore a nadával. Vyšla na terasu. Pri skleníku stál Vasiľ.
Čo je?
Skontrolovať paradajky musím. Zajtra bude horúco, treba vyvetrať.
Vasiľ, ty si odišiel.
Odišiel, ale paradajky sú moje! Ja som ich sadil!
No a?
Nedám ich zničiť!
Otvoril skleník a odišiel. Cez plot.
Ráno prišiel Peter s rodinou.
Mama, kde je otec?
U susedky.
Na návšteve?
Býva tam.
Peter si sadol.
Ako to?
Tamara všetko stručne povedala, bez detailov.
Osemnásť rokov?! Mama, to predsa…
Čo?
To znamená, že už keď Martin sa narodil…
Tak to vychádza.
Peter zamieril ku Klaudii. Tamara počula krik, zabuchnutie bránky. Syn sa vrátil.
Otec hovorí, že vás miluje obe.
No, máme šťastie.
Mama, možno to tak je, možno naozaj…
Peter, ty by si vedel milovať dve ženy?
Ja? Nie. Ale nie som otec. Ten je svojský.
To hej.
Vnuk pribehol z dvora.
Babi, prečo dedo býva u tety Klaudky?
Lebo jej pomáha so záhradou, odpovedala Tamara.
Peter sa rozosmial.
Mama, ty si ale frajerka…
V noci zasa šramot. Tamara vyšla, Vasiľ polieval záhony.
Si normálny?
Sucho bude! Všetko zdochne!
Máš novú rodinu, polievaj tam.
Klaudia má svoju záhradu!
Tak ju polievaj.
Ale túto mi je ľúto!
Tamara vzala hadicu.
Poď, pomôžem ti. Inak to budeš robiť do obeda.
Polievali spolu. Mĺkvo. Potom si sadli na lavicu.
Vasiľ, úprimne, ktorú máš radšej?
Tamara, načo sa pýtaš?
Normálna otázka. Ktorú?
Vasiľ dlho mlčal.
Obe. Ale inak.
Ako?
Ty si pre mňa pravá ruka. Istota. Bez teba neviem žiť. Ona je sviatok. Občas, ale radostný.
A keby som tu nebola?
Preboha, čo hovoríš!
No keby som zmizla. Oženil by si sa s ňou?
Neviem. Asi nie.
Prečo?
Lebo by sa z nej stala pravá ruka a sviatok by už nebol.
Čiže chceš obe?
Asi áno.
Sedeli a pozerali na hviezdy.
Vasiľ, možno by som si mala aj ja sviatok spraviť.
Vasiľ zhíkol.
Čože? Aký sviatok?
Chlapa nejakého. Veď Mišo ponúkal pomoc.
Mišo?! Veď mu napchám!
A čo? Ty žiješ u Klaudky.
To je iné!
Čím iné?
Tamara, ty nie si taká!
Čo vieš, aká som? Možno tiež milujem poéziu?
Ty nečítaš.
Tak začnem.
Vasiľ sa postavil.
Tamara, povedz vážne. Čo chceš?
A čo chcela? Aby bolo ako predtým? Ale predtým už nebude. Nikdy.
Chcem žiť v pokoji. Nakladať uhorky. Starať sa o vnúčatá.
A?
A nič. Ži si, kde chceš.
Ako to myslíš?
Chceš ku Klaudii, choď. Chceš domov, príď. Len ma už neklam.
A keď príde za tebou Mišo?
Nepríde. Má Natašu z deviatej chaty.
Ako vieš?
Vasiľ, nie som slepá. Len som mlčala. Ako všetci.
Ráno prišiel Vasiľ s taškou.
Tamara, môžem sa vrátiť?
Posteľ je v šope. Nafúkaj si matrac a spite tam.
Položil tašku, šiel pre matrac.
Susedia šepkali, pozerali. Klaudia za plotom zalievala uhorky, tvárila sa, že nič nevidí.
Syn vyšiel na verandu.
Mama, otec je späť?
Nafukuje matrac v šope.
Ty si svätá? Odpustila si mu?
Som len bláznivá. A meniť sa už neskoro.
O týždeň sa Vasiľ presťahoval z šopy späť domov. O mesiac Tamara prestala všímať, že dvakrát do týždňa mizne k susedke. O rok sa o tejto historke už nerozprávalo.
Objavili sa nové historky. Ľudka z tretej chaty prešla k Petrovi z piatej, Zina k Ľudkinmu mužovi.
Tamara nakladala uhorky. Vasiľ staval nový skleník. Klaudia za plotom čítala knihu.
Nakoniec, čo je to láska? Prežiť štyridsať rokov, vychovať deti, postaviť dom, zasadiť sad.
A zmieriť sa s tým, že nič nie je dokonalé. Ani láska.
Najmä láska.
