Sviatok v kruhu rodiny vstup bez hraníc
No… Vierka opatrne zdvihla úlomok starodávnej modranskej vázy a, neschopná ho vyhodiť, nechala ho ležať na parapete. Teta Jolana, prepáč, zamrmlala do prázdna.
Byt voňal po šampóne, šampanskom a zvláštne aj po mandarínkach, hoci ich včera nikto nešúpal. Za gaučom na koberci ležal plastový veniec so zlatými trblietkami. V zásuvke pod konferenčným stolíkom našla saténovú šatku s nápisom Nezabudnuteľná rozlúčka so slobodou.
A pod radiátorom sa hanblivo krčila osamotená ružová gumová rukavica s odtrhnutou mašličkou. Akoby sa chcela včera pred všetkým skryť a potom uviazla.
Vierka, v pokrčenom župane, ktorému na opasku už chýbala brmbolka, prešla izbou so sáčkom na smeti v ruke. Každý krok sprevádzal tichý praskot obalov od bonbónov.
Na parapete stál pohár s kalnou malinovočervenou mláčkou na dne. Vo váze, namiesto kytice, trčali tri plastové slamky s hviezdičkami. Po stene viedla girlanda z papierových srdiečok, jedno bolo do polovice obhrýzané.
Na kuchyni ju čakalo ďalšie bojisko.
Na stole sa tiesnila polovica viacposchodovej torty. Krém tiekol ako topiaci sa snehuliak a na bokoch nezmyselne klopýtali sviečky – čísla 3 a 8. No včera predsa nikto nemal narodeniny, len čisto babská jazda.
V umývadle sa ustráchane tiesnili poháre s červenými stopami rúžu. Vedľa máčali tanieriky so zatvrdnutými fľakmi z nátierky. A na stoličke sa váľal vyložený balíček kariet na veštenie polka lícom hore, polka lícom dolu, ako po nezdarenej veštbe
***
Vierka automaticky zodvihla jednu kartu kráľ kárový sa na ňu díval s unaveným nadhľadom. Včera z týchto kariet hádzali budúce svadby, sťahovanie a záhadných cudzincov. Vraveli to pošepky a aj tak skapali od smiechu, zapíjajúc proroctvá šumivým vínom.
Žena sa zohla, aby vzala z podlahy trblietku, a spod gauča vytiahla čosi mäkké. Bol to cudzí čipkovaný podväzok s roztrhnutou gumičkou trofej z včerajších tancov na stoličke. Vierka pokrútila hlavou a odišla do spálne, tam bolo aspoň ticho.
V spálni vládol ako-taký poriadok. Ak nepočítame tri vankúše na zemi a perinu zrolovanú ako slimák. Narovnala vankúš na svojej strane postele a pod ním našla preložený ružový papierik.
Srdce jej na okamih zamrzlo.
Žeby zas nejaký odkaz od Branislava z kaviarne pre niektorú kamarátku Zuzku? Ale písmo poznala veľké, trochu šikmé písmená, každé o jej priateľka Zuzana dôkladne obťahovala.
Si najlepšia hostiteľka na svete! Zuzička.
Vierka sa zahľadela na výkričník akoby trochu drnčal. Uškrnula sa len jedným kútikom. Najlepšia hostiteľka s rozbitou vázou tety Jolany a trblietkami v sprche, kde každý ranný kúpeľ pripomína ohňostroj.
Koľkokrát som si sľúbila, že už nikdy viac šepkala si, keď si sadala na kraj postele.
***
Pod nohami niečo nepríjemne čvachtlo.
Vierka nadskočila, odsunula papuču a v nej našla starostlivo uloženú mandarínku. Celú, s hladkou a lesklou šupkou. Na nej gumičkou pripnutý lístoček: Nech máš život sladký.
Asi sa včera na tento prípitok bavili. Teraz sa mandarínka zdala ako výsmech.
Telefón zavibroval na nočnom stolíku. Na displeji: Zuzana (náš živel).
Samozrejme, povedala Vierka do prázdna, predsa len prijala hovor. Haló?
Vierkuškaaa! V pozadí rachot, akoby večierok pokračoval inde. Ty si bohyňa! Baby sú nadšené! Ešte aj Mirkamanikérka je tu a spomíname, ako si prehrala ducha zo skrine!
Zozadu sa ozval hurónsky smiech a výkrik: Odkáž Vierke, že rodiť už prídem len k nej! a opäť všeobecný rev.
Ďakujem, Vierka, už tichšie dodala Zuzana. Vieš u teba je vždy ako doma.
Vierka pozrela na mandarínku v papuči.
Áno, povedala. Ako doma
Nechám ťa, oddychuj, kráľovná chlebíčkov! Dopravná šnúra cvakla a v byte zostalo ticho.
***
Vierka si zložila okuliare, položila ich vedľa Zuzaninej lístočky. V zrkadle šatníkovej skrine uvidela ženu okolo päťdesiatky s unavenou tvárou, prekvapivo mladými zelenými očami a vlasmi v rýchlom drdole, z ktorého odstávala trblietka. Jedna, no odhodlaná.
Telefón zavoňal inou pesničkou videohovor. Katka dcéra.
Vierka si povzdychla, prehrabla si vlasy, no trblietka nepovolila.
Áno, srdiečko? prijala hovor, na obrazovke sa objavila Katka s rozhádzanou ofinou a šálkou kávy.
Mama! Katka sa zahľadelá. Aha. Vedela som! Zase trblietky aj na mačke?
Na mne, opravila ju Vierka. Mačka sa ukryla po včerajších tancoch s kartami. Asi zas niekde v skrini
A vyrozprávala jej podrobnosti.
Mami, Katka sa uškrnula, no rýchlo zvážnela. Počúvaš sa? Mačka sa schováva, modra váza na kúsočky, mandarínky v papučiach Či nevieš povedať nie Zuzane?
Vierka v slove Katky počula naraz pohladenie aj podráždenie, ako dva metronómy.
Vieš, že to nemá ľahké, automaticky odpovedala Vierka. Vieš…
A ty nemáš ťažko? prerušila jemne dcéra. Kedy si si oddýchla sama, nie len keď niekoho hostíš?
Vierka sa zahľadela, raz na ružovú rukavicu pod radiátorom, na lístoček pod rukou a na prázdny byt, naplnený smiechom cudzích ľudí.
Neviem, priznala sa. Asi som sa schovala pod skriňu aj ja. Spolu s mačkou.
Katka sa sladko usmiala.
Mama, ľúbim ťa. Ale, vážne, nabudúce možno len my dve, čaj a pokoj. Bez veštenia a trblietok.
Obraz zamrzol, sekunda ticha medzi nimi, ako nevyjadrená myšlienka.
Uvidíme, odpovedala Vierka.
Ale tentoraz uvidíme znelo nie ako zdvorilé jasné, Zuzka, skôr ako začiatok niečoho nového.
***
Zuzana prišla k Vierke len tak prvýkrát na jar, keď vonku ešte bol špinavý sneh, ale na Vierkinom parapete už vyliezali nesmelé zelené výhonky.
Vierka, otvor, mám mier! jej hlas zniel ešte pred zvončekom. A nesiem štrúdľu!
Vierka otvorila dvere a ustúpila do predsiene sa vhupla Zuzana, voňajúca parfémom s vanilkou a studeným vzduchom. V rukách držala obrovský pekáč s čímsi zlatým.
Kapustový koláč, ako robila stará mama, pamätáš? už bola v kuchyni. Preboha, ty máš predsieň! Ako z časopisu!
Vierka sa nesmelo usmiala, prevesila si šál. Jej dvojizbový panelákový byt bol jej tichou pýchou. Zladené tapety, na gauči deka od mamy. Kuchyňa s bielou linkou, drevenou pracovnou doskou a parapetom obsypaným kvetmi.
Veľmi útulné vraveli všetci. Pre Vierku to neboli len slová, ale odmena.
Poď ďalej, vyzuj sa, zvykovo povedala, berúc od Zuzky koláč. Uf, je ťažký!
Ako život, mávla rukou Zuzana, no v očiach jej iskrilo. Počuj Vierka, rozmýšľala som Tam u mňa, kývla kamsi, mysliac svoju dvojku pod hradom, steny na dotyk, kuchyňa ledva šesť štvorcov. Nadomnou vrieska, naspodku vŕtačka. Ale u teba
Uprostred kuchynsko-obývačkového open space sa zatočila.
U teba je vzduch! To je hriech tu sedieť sama. Spravme si stretko len my dve. K tomu ešte dve moje kamarátky, sú výborné, uvidíš!
Slová hriech sedieť sama Vierku zaboleli ako pichnutie. Spomenula si na dlhé večery, keď sedela sama na gauči, zapína televízor len pre zvukový podklad a pletie ďalší šál, kým Katka bola u seba. Rodinu videla už len cez sviatky.
Stretko? zopakovala. Nuž prečo nie. Veď už máme koláč, žmurkla, aby znela veselo.
Zuzana prekvapene dvihla obočie.
Takže súhlasíš? Ja som ten koláč zobrala ako úplatok, myslela som, že ťa budem musieť prehovárať, zasmiala sa. Tak sobota? Žiadny oficiálny dôvod, nazvime to nácvik rozlúčky.
Vierka dala koláč na stôl, zapla rúru, že ho zohreje. Sobota sa zdala ďaleko, ako niečo hypotetické.
Dobre, usmiala sa. Sobota. Niečo tiež pripravím.
Vierka, ty si zlato! objala ju tak silno, že až chrupoty v rebrách. Preto sme skoro sestry, nie?
Slovo skoro zaznelo zvláštne, Vierka ho zjedla s budúcim koláčom.
***
Aj Veľkú noc nasledujúci rok oslavovala partia u Vierky. Iniciátorka, jasné, Zuzana.
U Vierky je ten pravý domov! tvrdila všetkým. Má krásnu paska, kraslice ako z reklamy. A kocúra, čo všetko stráži!
V skutočnosti to bola sivá mačka Miška, unavený strážca, ale vážne znie lepšie.
Zuzana dorazila rovno s tromi kamarátkami.
Vierka, zvyknutá na pokojné rodinné stoly, bola mierne v šoku, keď jej chodbou preletela ryšavá v žltom plášti, vysoká čiernovláska v koži a drobná bruneta s hlučným smiechom.
To je Lenka, to je Iva, to je Mária, kývla rukou Zuzana. Baby, toto je tá Vierka, čo má vždy útulne a chutne.
Vierka rýchlo usádzala hosťky, ponúkala papuče a miesto na kabát. V duchu odškrtávala stoličiek dosť, dve paska, jedenásť kraslíc. Aj šaláty a aspik pre efekt.
Lenže to bolo málo. Už za hodinu Zuzana počas debaty o pravej poleve na paska vytiahla mobil.
Hej! Katka a Júlia sú na blízku! Napíšem im! Nevadí ti, Vierka? Oni prinesú svoje vajíčka!
Otvorila ústa na výhradu, keď vtom trúbila rúra šla zachraňovať paska. Medzitým už Zuzanin mobil ležal na stole a ona sa široko usmievala:
Prídu za polhodinky!
***
Večer sa zmenil na veselú jarmočnú vravu.
Baby sa dohadovali, komu najlepšie kysne cesto a komu osudil pravý vidiecky šporák. Na dôkaz Lenka zatočila lyžicou v miske s čokoládovou polevou. Odliala sa oblúk a skončila rovno na bielej obrus Vierky, kropiac ho hnedými fliačikmi.
Oj! Lenka ustrnula s previnilým úsmevom. To bude asi na peniaze
Zuzana vybuchla smiechom, ostatné pridali. Vierka reflexívne zachraňovala obrúskom, no škvrna už zostala.
Nič to, povedala. Vyperie sa.
Chytila pohľad Zuzany vďačný a hrejivý. Ako keby zachraňovala nielen obrus, ale celý svet.
Na večer bol parapet zaprataný kraslicami, na stene visel veniec z obrúskov (rýchlokurz), pod stolom topánky. Zuzana so sklom v ruke prehlásila:
Dievčatá! Oficiálne vravím u Vierky je pravý sviatok!
Všetky nadšene zatlieskali. Vierka, popýrená, v sebe pocítila, ako pravý sviatok divne vibruje pod rebrami. Jej kuchyňa a poriadny gauč sa stali javiskom niečoho dôležitého.
***
Ako dieťa to však bolo presne opačne. Vtedy naozajstné sviatky boli u Zuzany.
Zuzana vždy bola šéfka spoločenská, hlučná, trochu výstredná, ale o to príťažlivejšia.
Na ich sídlisku sa jazdilo práve pred jej vchod. Tam Zuzana organizovala módne prehliadky v maminom župane, zakladala tajné kluby pod schodami. Aj susedy o nej hovorili ako o našej herečke.
Vierka naopak bola nenápadná a poriadna. Domov chodila načas, knihy vracala do knižnice v poriadku, topánky utierala do lesku.
Vierka, ty si naša jednotkárka, vravievala teta Jolana, maminá sestra, Zuzanina mama. Posedej so Zuzanou, nech sa od teba trochu poučí.
V puberte sa kamarátstvo rozišlo. Zuzana sa rýchlo vrátila domov s príbehmi z diskoték, Vierka nastúpila na obchodnú, potom diaľkové. Pracovala v účtárni, žila po svojom. Vídali sa málo len sviatky, keď rodina sadla za stôl.
Potom zomrela teta Jolana. Pohreb, kar, unavené tváre, krivdy z minulosti. A oni dve prvýkrát po rokoch na kuchyni s čajom až do tretej ráno.
Mám pocit, že s mamou umrel aj dom, povedala vtedy Zuzana, upierajúc pohľad do hrnčeka. Bez nej to nedáva význam.
Vierka, sama štyri roky po smrti mamy, ticho povedala:
Ono to ide inak. Nie lepšie, nie horšie. Len inak.
Odvtedy si viac volávali. Najprv kvôli veciam čo si kto odniesol, dokumenty. Potom len tak ako sa máš, malé radosti.
Časom Zuzana vtiahla Vierku do svojho víru života ako prúd vtiahne opatrný list.
Čože, budeme rodina a žiť len paralelne? hromžila. Neexistuje! Budem ku tebe chodiť aj ty ku mne!
K Zuzane však Vierka akosi vôbec nechodila. Vždy bol dôvod: práca, Katka, únava. Ale Zuzana častejšie prichádzala k nej.
***
Postupne sa u Vierky stáva univerzálnym riešením.
Dievčatá, jasné, že u Vierky, vysvetľuje Zuzana do mobilu, prelistujúc diár. Ku mne? U mňa je kuchyňa-almar, u Vierky obývačka ako snová kuchyňa!
Kde bude Silvester? pýtajú sa Zuzany.
U Vierky! Má girlandy a šunku v kožuchu ako tortu!
Veľká noc? U Vierky.
Narodeniny Maťky? U Vierky, nech sa torta vyníma.
Večer len tak s vínkom? Kde inde, baby, u Vierky je útulne a chutne!
Najprv to Vierke lichotilo.
Jej dom sa stal centrom niekoho života, miestom, kam sa ľudia hrnú. Rada kupovala nové servítky, skúšala recepty. Tešilo ju, keď Zuzanine kamarátky obdivovali biele taniere. Hovorili:
Vierka, u vás to je ako z katalógu!
Lenže postupne sa všetko začalo zahusťovať. Gosti chodili už nie len so Zuzanou.
Vierka, ahoj! Tu je Lenka, boli sme tam včera s Ivou, spomeň si? Že by sme u teba na chvíľku? Iva má novinky, Zuzana nemôže, je v salóne. Si doma?
Jedného dňa, keď už po tretíkrát v týždni niekto zvonil, otvorila a na prahu stála žena, ktorú poznala.
Nadežda. Zuzanina stará známa z čias, keď Vierke ublížili klebety. Vtedy ju verejne obvinila zo šírenia rečí. Odvtedy sa vyhýbali.
Ahoj, nesmelo povedala Nadežda, upravujúc si vlasy. Zuzana vravela, že večierok je tu, že môžem prísť skôr, pomôcť
Vierka cítila, ako sa stará hanba derie na povrch. Na jazyku mala: Zuzana sa mýlila, nečakám nikoho. Ale ustúpila stranou.
Poď ďalej, vyslovila. Čaj?
Kuchynskú handričku škrípala v dlani ako povraz.
***
Prvý protest bol smiešny, detinský.
Chceš pokaziť sviatok? Kúp zlé keksy, povedala si.
Zvyčajne brávala domáce pagáčiky v malej pekárni za rohom: chrumkavé, jemne maslové. Teraz úmyselne vstúpila do supermarketu, zobrala tie najlacnejšie v modrom sáčku, čo sa rozpadnú ešte pred čajom.
Aspoň uvidia, že u Vierky to nie je ako v reštike, uškrnula sa, ukladajúc ich do misky.
Večierok bol, samozrejme, vydarený. Zuzanine kamarátky sa smiali, zlé keksy zajedali dobrou náladou. Jedna priniesla syr, iná olivy, Zuzana vytiahla svoj paradajkový šalát pod šunkou.
Raz, keď sa smiech rozliehal, Mária navliekla svoje veľké plastové korále na kľučku vchodových dverí a zabudla ich tam. Ráno ich Vierka objavila. Už ich chcela schovať do vrecka nálezy, keď zrazu zvonila Zuzana.
Vierka! vletela do bytu. A o! všimla si korále a rozosmiala sa. U teba je sviatok už aj na kľučkách!
Vierka chcela povedať to nie je sviatok, to je bordel. No v Zuzaninom hlase bol taký úprimný obdiv, že len povzdychla:
Sviatok…
A sviatok sa nehodlal vysťahovať…
***
Rázny bol veštecký večer, ktorý Zuzana naslovovala takto tématicky.
Dnes budeme kúkať do budúcnosti, napísala do skupiny, kde Vierku potajme pridala. Vierka, ty si náš hlavný veštec! Aj rýchlovarná kanvica ti veští!
Vierka si prečítala veštec a neveriacky pozrela na svoj starý hrnček s vodným kameňom. Nuž, veštec.
Hosťka Lenka donesla sadu tarotové karty, veľkú sviečku v skle a malé zrkadielko v dreve.
Nie je to len posedenie, zahlásila. Toto je spiritistický seans. Ideme volať duchov.
Vierka si nervózne uchichla.
Duchov? U mňa leda výpary od boršče chodia po kútoch.
No nie borščové! fŕkla Zuzana. Vierka, ukľudni sa, to je len hra.
Zhasli svetlo, zapálili sviečku. Izba sa nafúkla zlatými tieňmi. Miška, väčšinou schovaná pri radiátore, sedela na parapete s naježeným chvostom.
Lenka rozložila karty, postavila zrkadielko tak, aby odrážalo tváre.
Ideme sa pýtať vesmíru, zašepkala.
Vierka sedela na okraji gauča, cítiac sa zbytočne vo vlastnom dome. Pozerala, ako svetlo sviečky tancuje na tvárach. A myslela na to, že otázky o láske, peniazoch a presťahovaní sa jej akoby netýkali.
Vtedy vo svetle zablikala žiarovka. Najprv jedna, potom druhá. Potom puklo a v celom byte výpadok.
Jaj, vykríkla niektorá z dievčat.
To je znamenie! zasvätene šepla Lenka, baby vzrušene pišťali.
Vierka už-už vkĺzla po mobil a niečo tmavé jej prebehlo pod nohami. Miška, nezvládnuc šum a blikotanie, s divým mraučaním preletela celou izbou a stratila sa za skriňou v spálni dvere s dunením zapadli.
Presne znamenie, zachrípene povedala Vierka. Že duchov tu je už dosť.
Svet sa rozžiaril o pár minút. V paneláku výťahoval niekto zváračku, vyleteli ističe. Mišku zo skrine nebolo ešte deň vidno, z komody sa len ozývalo tiché škrabanie a mrrrp od textilu.
Keď mačka konečne na druhý deň vyliezla, urazená a zaprášená, Vierka ju pohladkala a šepkala:
No Miška, budeme sa skrývať spolu?
Mačka fŕkla a zmizla v kuchyni na podlahe ešte dve trblietky.
***
Vierka nabrala odvahu nie hneď.
Najskôr len sedela za kuchynským stolom, civela do prázdneho poľa nového sms, kde bliká kurzor ako šklbavý nerv.
Prsty napísali: Zuzka, nabudúce sviatok u teba. Hneď zmazala.
Skúšala rôzne:
Zuzka, už takto nemôžem…
Zuzana, dajme si pauzu od domácich večierkov.
Zuzana, som preťažená návštevami, vážne.
Každá veta buď príliš mäkká, alebo tvrdá. V hlave sa ozývajú Zuzanine Vierka, ty tomu rozumieš, Ty si naša dobrá duša, Tebe to predsa nevadí.
Hlboko sa nadýchla, položila mobil a šla do izby, kde sa postavila pred zrkadlo. Žiarovka na strope hádzala tiene na tvár. Chytila kefku, namiesto úpravy vlasov sa dívala do zrkadla:
Zuzana, na budúce oslavujte u seba.
Hlas jej zadrhol ako povolená struna. Mykla sa.
Bez ospravedlnení, pripomenula jej v hlave Katka. Máš na to právo.
Vierka sa narovnala, ramená dozadu, ako pred javiskom.
Zuzana, znova sama sebe do očí. Mám rada naše večery, ale mám toho dosť. Nabudúce u teba.
Pri ale jej zase hlas sklzol do ospravedlňovania.
Žiadne ale, skorigovala sa. Nie som inšpekcia ani služba ospravedlňovania.
Vierka otvorila mobil, napísala:
Zuzka, som vážne unavená. Nabudúce sviatok u teba, dobre? Potrebujem si oddýchnuť od návštev.
Prstý vznášal nad Odoslať. Srdce sa zovrelo strach, že stratí, urazí. Ale aj že počuje to začína, vždy som vedela, že si nudná.
Stlačila. Odložila mobil.
Teraz ešte osobne, zašepkala. Priamo.
Pred zrkadlom nacvičovala rozhovor.
Zuzka, je to môj dom, mám dosť, stále je u mňa plno
Zuzka, mám ťa rada, ale nemusím byť vždy hostiteľkou
Zuzka, treba nám mať hranice.
Pri hraniciach jej hlas slabol, v krku hrča. Videla v odraz ženu, ktorá sa učí nie po prvý raz Znie cudzo.
No medzi treťou a piatou cvičnou verziou jej v oku zažiarilo čosi nové nie zlosť, nie únava, ale odhodlanosť. Nie hlasná, ale zásadná.
Dobre, povedala rannému obrazu. Idem za ňou. Nie za seba domov. Za ňou.
***
K Zuzane šla Vierka úmyselne bez avíza.
Keď ona môže ku mne s koláčom bez otázok, aj ja môžem raz len tak prísť. Nie ako hostiteľka, ale ako hosť. Ako svedok.
Zuzanin byt v starom tehlovom dome: vysoké stropy, olupaná omietka na chodbe, schránky zaliate letákmi. Kedysi milovala staré domy pre ducha histórie. Teraz to bol viac zápach vlhka a tabaku.
Do bytu bez výťahu stúpala po širokých schodoch, oči prilepené na zodraté betónové schody. Tretie podlažie stará palica od mopu, pár rozšliapaných topánok, jeden opotrebovaný opätok. Na zemi zaschnutý fľak od niečoho vyliateho.
Dvere Zuzany rozpoznateľné, krivo pribitý venček z umelých vavrínových listov, drevená tabuľka: Tu žije zázrak. Raz jej to prišlo milé, teraz trochu smutné a detinské.
Zaklopala. Nič. Zvonenie, dlho, nervózne. Po chvíli šuchot, kroky, chrapľavý, ospalý hlas:
Kto tam?
Ja, Vierka.
Zámok dlho zápasil, až napokon povolil.
Zuzana vykukla za dverami ako za štítom. Mala oblečenú vyťahanú súpravu, na nohách jeden vlnený ponožka, druhý držala v ruke. Vlasy v neupravenom cope, oči opuchnuté.
Vierka? prekvapenie ozajstné. Čože si tu takto?
Ty mi predsa tiež nevoláš vždy kľudne odpovedala Vierka.
Zuzana žmurkla, ustúpila.
Byt nepristúpil pohľadom, ani nábytkom ale prázdnotou. Takou, čo cítiš na koži.
Predsieň bez vitaj žiadny koberec, nič na topánky. Mop oprený, pri ňom topánky, tenisky, jeden opätok. Na podlahe vyschnutá škvrna oproti.
Dovnútra a sťahuje sa jej žalúdok.
V izbe len gauč, kedysi jasnozelený, teraz sivohnedý. Oblečenie šaty, rifle, tričká, hromada. Ako príliv na brehu.
Na podlahe prázdne fľaše od vina a dva energeťáky, časopis bez obálky. Otvorený notebook na stoličke, vedľa popolník plný ohorkov.
Pod stolom dva hrnčeky. Jeden prevrátený, dávno vyschol, ostal krúžok na linoleu. Druhý balancuje na krajíčku koberca. Vnútri zvyšky kávy, pena, v prachu cigaretový popol.
Opitý hrnček kávy, spomenula si Vierka, ako to volala Katka. Káva, ktorú necháš, zatiaľ čo riešiš čosi (ne)dôležitejšie než poriadok.
Na parapete žiadne kvety ako doma. Len plastové poháriky, sáčok od chipsov, vyschnutý citrón pod radiátorom.
Vierka cítila, ako sa v nej niečo obracia.
To nebol len neporiadok. To bol život, čo sa rozplýva po kútoch a nik ho už nezaujíma.
***
Nekukaj tak, zaryl Zuzana, keď jej zachytila pohľad. Nechcelo sa mi ešte upratovať po všetkom.
Po čom? ticho.
Po mame, po robote, po tomto kývla na prázdne fľaše. Po živote, vlastne.
Bodla do kuchyne. Vierka si obzrela kuchyňu malá skriňa, stôl, jedna stolička, stará chladnička. Drez plný zaschnutých riadov, panvica s chladnou zemiakovou omáčkou, v kúte zabudnutý odpadkový sáčok.
Chcela som ti zavolať, hodila Zuzana, zapínajúc kanvicu, čo dlho nevidela sitko. Len… pokrčila ramenami.
Vierka stála s kabelkou. V mysli bežali obrázky jej vlastná kuchyňa, obrúsok, torty, trblietky, smiech. A popri tom tento prázdny svet, kde smiech mizne na večierkoch, doma nič len špina a ticho.
Zrazu jej došlo: pre Zuzanu je jej byt jediné miesto, kde sa dá skryť pred vlastným chodbovým životom.
Prišla si kvôli niečomu? Zuzana, otočená. Alebo len na inšpekciu?
Kvôli niečomu, povedala Vierka. Ale aj inšpekcia je možno dôležitá.
***
Myslela som, že sa hneváš, Zuzana sa zrazu zviezla na stoličku ako zlomene mosty.
Oči jej zvlhli slzami, nie smiechom.
Hnevám, priznala Vierka. Má toho dosť, včera bola posledná kvapka.
Postavila kabelku na stôl, medzi konzervy a sáčky.
Ale aj ja hlas sa jej chvel, zadržala ho vôľou. Chcela som pochopiť.
Zuzana si trela tvár.
Čo pochopiť?
Prečo tu takto. A prečo sviatok je vždy u mňa.
Zuzana sa smiala nervózne, zúfalo.
Lebo u teba je domov, povedala. U mňa len dekorácia.
Nadýchla sa, slová sa vyvalili von ako po prasknutej hrádzi.
Tu nie som doma, Vierka. Od smrti mamy, keď sme delili byt a hádali sa. Steny… nie sú moje. Som len nájomník. Veci sú, domov nie. Vieš?
Vierka mlčala, v hrudi akoby niečo zahorelo. Spomenula si na mesiace po maminej smrti, kým nemenila nábytok a závesy.
U teba pokračovala Zuzana, upierajúc sa do bodu, keď prídem, všetko na svojom mieste. Deka oku, hrnčeky umyté, mačka spí na parapete. Vieš, kde čo nájdeš. Vieš byť hostiteľkou života.
Opäť vzlyk.
U teba mám prvýkrát dlhý čas pocit že sa nebojím. A nie som sama.
Vierka cítila niečo teplé a mäkké pod rebrami ľútosť, súcit, porozumenie.
A ja Zuzana sa uškrnula, som myslela, že ťa to baví že je u teba ruch, lebo si v tom dobrá.
Zašnúrovala prsty.
Myslela som, že si šťastná, keď je dom živý. Že nie si sama. Nevidela som kývla na špinavé hrnčeky na zemi. Nechcela vidieť. Utekala som k tebe, kde to aspoň trochu pripomína pred mamou.
Vierka prehltla.
Preto šepkavo, si nevnímala, ako sa môj dom mení na pokračovanie tvojho neporiadku?
Zuzana zakryla tvár dlaňami.
Bojím sa byť sama, Vierka. Reálne. Po večeroch mi znie hlas mamy. Jej výčitky, komentáre, jej robíš všetko zle. Vtedy spúšťam hudbu, volám ľudí, bežím k tebe, lebo vzlyk, lebo u teba viem, že je tam doma.
Vierka si sadla oproti. Vety, čo nacvičila, stratili hnev. Ostal len zmysel.
Zuzana, mäkko, pevnejšie. Je mi úprimne ľúto, že sa cítiš tak sama. A zahreje ma, že môj dom voláš útočisko. Ale…
Položila ruky na stôl, nech sa netrasú.
Nemôžem byť jediný vankúš pre všetky tvoje úteky.
Zuzana sklopila oči. Vierka ticho vydýchla.
Skúsme… inak, povedala.
***
Inak to znamená ako? Zuzana do obrúska.
Napríklad, Vierka sa rozhliadla, nie každý sviatok u mňa.
Pohľad na opitý hrnček, kôpku na gauči, odpadky v kúte.
Začnime tým, že dom nie je len miesto, kde je veselo. Ale kde sa nemusíš hambiť pred sebou.
Zuzana sa trpko pousmiala.
Pred sebou sa hanbím dlho
Skúsme to tu napraviť Vierka vstala. Ak budeme stále trmácť tvoje partie ku mne, tu bude stále prázdno. A mne je ťažko.
Opierajúc sa o stoličku, pozrela sestre do očí.
Takto, povedala. Striedavo. Jedenkrát u mňa, jeden u teba. Nie davy len malé partie. A nie každý týždeň raz mesačne.
Seriózne chceš vodiť ľudí sem? kývla Zuzana po byte.
Navrhujem najprv prestať môj byt používať ako sídlo sviatku, povedala. Spravme zo svojho miesto.
Trochu mäkším pohľadom.
A navrhujem začať zľahka. Nie s ľuďmi. S nami.
Zuzana zamračene.
Ako to myslíš?
Vierka vyhrnula rukávy.
Tak, že teraz vyhodíme odpadky, umyjeme hrnčeky, utrieme stôl a urobíme palacinky. Pre dve. Bez báb, trblietok, špiritizmu. Len my dve.
Palacinky? Zuzana zvädnutým hlasom, ale v očiach známa iskra. Ja lepšie viem lievance.
Nech sú lievance, prikývla Vierka.
***
Začali.
Najskôr nesmelo. Vierka zobrala čistý odpadkový sáčok, ten starý vyložila k dverám. Zuzana, hanbiac sa, zbierala hrnčeky. Vierka pustila vodu, našla hubku.
Ani mňa poriadok nenaučil orchester, dodala. Učila mama, potom život. Ty len si našla iný spôsob prežiť.
Zuzana mlčala, len hrnčeky drhla, ako keby skladala skúšku.
V kuchyni rozvoniavalo maslo. Keď sa Zuzana konečne ocitla vo varení, Vierka v nej poznala dievča z dvora, čo predvádzalo módne prehliadky. Lenže namiesto županu mala rozbité steny a zemiakové kúsky.
Keď už sedeli za stolom, horúce lievance s džemom, zazvonili.
Kto zas? vyplašila sa Zuzana.
Vierka mrkla okom neubránila sa úsmevu.
Svoji, povedala.
Za dverami stála Katka s batohom a sáčkom v ruke.
Cítila som vôňu, ospravedlnila sa. Písala som ti, mama, neodpovedala si. Tak som sa zastavila.
Zuzana si popravila vlasy.
Vstúp, povedala Vierka. Máme skúšku nového štýlu.
Katka pohľadom rýchlo prebehla byt, stôl, Zuzanu, mamu. Najprv prekvapenie, potom odobrenie.
Ooo, povedala. Teta Zuzana už má tiež trblietky.
Aké zas trblietky? nechápala Zuzana.
Kuk na luster, zasmiala sa Katka.
Zdvihli zrak. Na žiarovke sa ligotala známa strieborná hviezdička zrejme donesená na Zuzaninej blúzke.
Vierka sa rozosmiala.
Tak sa stalo, povedala. Teraz má trblietky každá. Nie len ja.
Stačí, aby boli zo súhlasu, dodala Katka s úsmevom.
Vierka cítila, ako sa v nej narovnáva čosi dôležité. Stále bola nahnevaná na Zuzanu, stále sa bála ďalších večierkov. Ale mala právo voľby. A Zuzana tiež.
Sedeli tri na malej kuchyni, zajedali lievance z jednej panvice a smiali sa, keď mala Zuzana múku na líci.
A v tom smiechu nebolo, že niekto zneužíva niečí byt. Prvý raz to bol malý, poctivý sviatok. Bez kráľovnej chlebíčkov a najlepšej hostiteľky na svete. Len Vierka, Zuzana a Katka.
