Noc, žena, kocúr a chladnička
Nečum na mňa tak!
Katarína zagánila na kocúra tak prísne, ako len vedela. Ešte aj obočie zdvihla, hoci jej mama zakaždým zakazovala tváriť sa takto prísne. Husté tmavé obočie, ktoré sa spájalo nad nosom, podedila Katka po otcovi, no v detstve vždy túžila po jemných, tenkých obočiach po mame. Mama mala obočie vytrhané na tenučko, vôbec nevyzeralo hrozivo.
Samozrejme, už dávno si obočie upravila podľa vlastných predstáv a teraz mala Katarína dosť rokov na to, aby jej na tom nezáležalo. Kocúr to už dávno vedel a na Katkin striktný výraz nereagoval. Sedel na parapete v kuchyni, so zelenými, trochu tajuplnými očami upieral pohľad na svoju pani a sem-tam jeho zlatozelené zreničky preblesli svetlom z lampy na chodbe. Dvere v kuchyni, ktoré Katka pootvorila aby mala pocit možnosti úniku, sem-tam mierne priviali, ale celkom sa nikdy nezatvorili. To ju rozčuľovalo. Chcela, aby ich už napokon vietor zabuchol a ona mala plné právo otvoriť ďalšie dvierka… chladničky.
Katarína sa pohla na zemi, oprela sa pohodlnejšie o stenu, kde už vyše hodiny sedela a znova uprela pohľad na chladničku, akoby sa ju snažila zhypnotizovať.
Presne vedela, čo na tých nedávno vydrhnutých poličkách má, do posledného plátku salámy. Nakoniec to bola práve Katka, kto doma vždy robil nákupy často to slúžilo na žarty.
Katarína, načo nám sú kapari? Kto ich u nás je? smial sa jej muž, krútiac maličkou dózou v ruke. Načo si ich kúpila?
Sú chutné.
Tak vymysli, do čoho ich dať, nech sa ich nezhostíme nadarmo.
A Katka vymýšľala. Snažila sa pripraviť niečo nezvyčajné, keďže recepty nikdy nedodržiavala do bodky. Príbuzní hľadeli na jej výtvory najprv podozrievavo, no potom všetko zmizlo zo stola do poslednej omrvinky a ešte prosili o dupľu.
Celká rodina, až na Katku.
Ona totiž nikdy nedokázala jesť to, čo sama navarila. Vôbec…!
Proces varenia ju úplne pohlcoval, dával jej chvíle inšpirácie a radosti, ale len čo jej majstrovský kúsok postavili na stôl, nastalo trápenie. Akoby k nej pristúpila stará babka, ktovie odkiaľ, ktorá nemala s Katkou nič spoločné, niečo si mrmľala a na rozlúčku sykla cez jediný zub, a nechala za sebou úplne hladnú gazdinú, čo už na svoje vlastné jedlo nevedela ani pozrieť.
Katka si to všetko snažila vynahradiť niečím dobrým. Hlavné kritérium správneho jedla pre ňu bolo, že ho netreba pripravovať. Srdcu blízka šunka, syr s dierkou, rohlíky, lízanky, oblátky a sušienky, ktoré si Katka občas potajomky brávala aj od svojho malého syna. Pripadala jej, že tie detské sušienky sú zdravé a teda nemá také výčitky svedomia. Tak sa aspoň uisťovala, že sa tým stará o svoje zdravie.
Zdravie jej veru trochu chýbalo.
Nebola tučná. Vôbec nie. Všetko, čo zjedla, spálila v nikdy sa nekončiacom kolotoči, lebo malá tri deti, manžela, kocúra aj dom. Všetci potrebovali jej neustálu starostlivosť. No a ešte bola práca, ktorú Katka rešpektovala a občas i mala rada podľa toho, ako sa jej darilo sústrediť na podstatné: starať sa o rodinu.
Vlastne, na zdravie sa naučila nesťažovať už ako dieťa. Mama Katke vštepila jednoduché životné pravidlo.
Samé prejde!
Presne tak zvykla mama reagovať, keď sa Katka začala sťažovať.
Katka, čo vymýšľaš?! Horúčku nemáš! Merala si si? Dobre, tak si daj čaj s malinami a lež! Samé prejde!
Táto magická formulka sprevádzala Katku celé detstvo, a ona verila, že všetky choroby odídu samy a netreba sa tým zaoberať.
Možno práve preto, keď po narodení prvej dcéry pocítila nezrovnalosti v tele, nepripisovala tomu význam. Veď času niet! Samé prejde!
Pri druhom synovi bolo všetko už zložitejšie. Katka sa zobúdzala ťažko, detský krik ju vyčerpával, ale sťažovať sa mužovi nechcela. Aká by to bola matka, keby sa nedokázala postarať o dieťa?!
Michal, Katkin muž, však všetko pochopil aj bez slov.
Katka, nechaj to na mňa! zobral syna a poslal staršieho von z izby. My to zvládneme, my chlapi! Ty sa vyspi! Oddych ti treba.
Katka prepadla tme a spala hodiny. No po prebudení bola ešte viac unavená a vyčerpaná. Trápili ju výčitky svedomia voči rodine.
Aká je to žena, keď nič nezvládne a je nanič?
Keby sa Katarína aspoň raz zamyslela, odkiaľ má v sebe tie pocity menejcennosti, možno by našla odpoveď. Nemohla byť spokojná žena, ktorá žila pod heslom: ty nie si celkom normálna…
To jej vtĺkali do hlavy mama a stará mama.
Sadni si rovno, Katka! Čo sa krčíš ako sedliacke liano?! Narovnaj chrbát, dieťa moje! Anka! Prečo nič nehovoríš? Dieťaťu sa zničí zdravie! dvíhala upravené ruky babka Zuzana.
Mami, myslíš, že to neviem?! Ale je to zbytočné! Ona ma aj tak nepočúva! Všetky deti sú v poriadku, len Katka si robí po svojom! Musím pred ňou aj jedlo schovávať! Stále niečo je! To je možné?! Ani tresty nepomáhajú! Chápete?!
Päťročná Katka, útla ako mača, sadla pekne rovno, slzy jej kvapkali do taniera, odložila príbor a bála sa pozrieť do očí.
Mama s babkou mali určite pravdu! Ona je skrátka iná…
Prečo bol v ich rodine taký kult štíhlosti, Katka pochopila oveľa neskôr. Už v puberte, keď bola oplácaná a mala akné, našla starý fotoalbum. Na fotkách bola mama… a Kataríne prasklo srdce.
Za čo jej to mama robí? Prečo ju za každý kúsok jedla karhá? Veď aj mama bola…
Z fotografií hľadela na Katku obiata, veselá mladá žena, podobná jej samej. Dokonca Katka mala útlejší pás.
Prečo ju teda mama a babka stále kritizujú?
Odpoveď dostala neskôr.
Veď pozri sa na seba! Kto ťa chce za ženu, keď takto vyzeráš?! Ja som sa spamätala včas! Všetka vďaka starým rodičom! Aj otec si so mnou nikdy veľmi nelámal hlavu. Všetci sme mali diétu.
Mami, a kedy dedko odišiel od babky?
Aké otázky sú to zase?! Myslíš, že to s tým súvisí? Samozrejme že nie! Boli medzi nimi rozpory, tak sa rozišli. Taký je život.
Mami, ako možno nepochopiť človeka, s ktorým žiješ roky?
Katka! Stačilo! Nezdržiavaj sa planými rečami! Choď a niečo užitočné rob!
Čo presne, bolo Katke jasné. Obula staré tenisky a išla na štadión. Nesúťažila ani neskákala kým tam hrali chlapci futbal, sedela na lavičke pod lipou a premýšľala nad životom. Až keď všetci odišli a stmievalo sa, začala behať hneď sa pokarhala za lenivosť.
Sedenie na lavičke jej však prospelo. Rozmýšľala tak často, až sa jedného dňa rozhodla: keďže nie je krásavica a aj tak si ju nik nevezme, bude z nej niekto užitočný a všetci budú na ňu pozerať inak. Ak človek niečo vie alebo má, nezáleží ako vyzerá.
Mami, budem lekárkou.
Ako ťa to napadlo? Katka, s tvojimi schopnosťami…
Čo je zlé na mojich schopnostiach? Veď sa dobre učím!
Nuž, neviem… Ako chceš! Lekárka je vcelku slušné povolanie, nie horšie ako iné.
Presne!
Lekárkou sa stala. A dobrou. Keďže nemala veľa súkromia, zostával jej čas na školu, a dobre ho využila.
Mama ju sledovala s povzdychom, ale príliš nezasahovala. Mala svojich starostí dosť, keďže Katkina babka ochorela, potrebovala opateru a tak dali Katke pokoj.
Ale len na čas.
Sama si muža nenájde! Sama len študuje! Treba s tým niečo spraviť.
Aj keď bola babka slabá, znova chytila opraty do rúk.
Vďaka jej starostiam sa doma objavila sprostredkovateľka sobášov.
Kto ju kde našiel, ostalo záhadou, ale táto drobná, usilovná žena svoju prácu spravila rýchlo.
Dievča je ako broskyňa! Mudrá, pekná, nebude problém.
Katka neverila vlastným ušiam kto že je krásna?! Ona? S kilami navyše a ešte stále nie celkom zdravou pokožkou Už si však zvykla nezideálňovať sa, vedela sa namaľovať a postupne splynula s ostatnými dievčatami z ročníka. Kráskou sa však necítila vôbec.
Ženích sa našiel rýchlo.
Katka len ťažko pochopila, keď ho prvýkrát uvidela. Nižší, trochu nesmelý a nemotorný, nevedel čo s rukami, v rozhovore s mamou a ženou sprostredkovateľkou pozeral kamsi stranou.
Katarína bola vychovaná slušne, a tak sa snažila správať korektne, lebo jej bolo jasné, koľko úsilia stojí za tým, že jej hľadajú ženícha.
Stretnutie pri čaji prebehlo pokojne a už sa dohodlo prvé rande. Katka sa však oneskorila v škole ju zdržali a do kaviarne utekala zadýchaná, ako keby za ňou niekto bežal. Vbehla dnu, no známu postavu nevidela. To ju prekvapilo, ale nevyviedlo z miery. Už chcela odísť, keď ju oslovil čašník.
Slečna, vy ste Katarína?
Áno.
Máte tu lístok. Ten mladík, čo vás čakal, bol veľmi nervózny. Rozbil aj pohár. Potom odišiel. Tu je lístok.
Odkaz bol krátky: Nehladaj ma!
Katka sa musela zasmiať.
Ale ani som nechcela!
Odrazu ju zaplavila úľava. Teraz už mala dôvod povedať mame, že to podľa pravidiel nevychádza. Bola odmietnutá. Hneď na začiatku. Meškala, ale dievča predsa môže meškať, nie? A kto by chcel život s človekom, ktorý ju nevie čakať ani na prvom stretnutí… Nie, ďakujem!
Čašník, ktorý všetko videl, znovu podišiel.
Slečna, a čo robíte dnes večer?
Nechápala prečo, ale pristúpila na jeho hru.
Ako sa voláte?
Michal.
Michal, ľutujete ma?
Nie, prečo by som mal? usmial sa Michal oveľa vážnejšie.
Tak v poriadku… Čakám vás večer pri vchode do parku pri výučbovej nemocnici.
Viem kde to je. Ďakujem!
Prvé rande si Katarína pamätala do detailu a vedela by aj po rokoch povedať každé slovo, čo s Michalom večer prehovorili. Bolo s ním tak ľahko a prirodzene, akoby sa poznali roky. Zistili, že obaja obľubujú jazz a neznášajú tvaroh, túžia po kocúrovi, psa by však nechceli na venčenie by nezostal čas. Snívali o vlastnom dome, kariéra ich zaujímala len vtedy, ak bola užitočná. Zapadli k sebe, akoby im to mal život dlžný.
Chodili spolu rok.
Katkina mama len krútila hlavou.
On ti nie je roveň!
Prečo, mamka?
Lebo… čašník!
Ale veď Michal študuje a v kaviarni si len zarába. Aj tak nevidím nič hanebné na tom, robiť čašníka, prepáč.
Má chorú mamu a sestru. Načo ti to je?!
A nie je to dôkaz, že je to slušný človek? Starostlivý. Postará sa raz aj o mňa.
Katka! Čo je to za reči? A úctu k sebe nemáš?
Pracujem na tom, mama.
Svadbu odložili.
Katka, neviem, čo budem robiť, keď mama… odíde.
A čo by si? prekvapene sa mužovi pozrela do očí. Postaráme sa o Irenku!
Myslíš, že to zvládneme?
Máš na výber?
Katka Michalovi pomáhala so starostlivosťou o mamu, ale bolo jasné, že času jej už veľa neostáva. Keď prišiel najvyšší čas, Katka a Michal jednoducho zašli na matriku a podali žiadosť o sobáš, spoločne s Irenkou ako svedkom.
A teraz ste rodina? spýtala sa vážne Irenka, keď počúvala úradníčku.
Sme.
A ja?
Ty si naša rodina tiež.
To je dobre.
Povedala to tak vážne, že Katka pochopila, že tento päťročný drobec chápe život viac ako si myslela.
Svokra Katke poďakovala.
Ďakujem ti, dievča! Aj za Irenku, aj za Michala… Prepáč, že ťa čaká taký kríž. Chcela by som, aby to bola naša starosť ešte dlho…
Myslite na dobré, nie na biedu! Budeme bojovať, dobre?
Áno, Katka, budeme Ďakujem.
Michalova mama odišla mesiac po svadbe. Katka usporiadala rozlúčku ako vedela najlepšie a upokojila Irenku.
Už mame nie je zle? tisla sa k nej dievčatko.
Už nie, nezabolí ju už nič…
Už nepotrebuje pichať injekcie?
Už nie…
Katka mala slzy na krajíčku, veď jej svokra sa jej v krátkom čase vrýla do srdca, a ľútostila, že už je po všetkom tak rýchlo.
Keď sa mama dozvedela, že Katka sa vydala bez jej vedomia, urazila sa.
A svadba? Ja som ťa na to vychovávala? Bez slávnosti, bez ničoho?
Veď vieš, mami, že to práve nešlo…
Nechcem nič vedieť! Moja jediná dcéra a ani mi nepovedala. Všetko ostatné… to nechcem vedieť!
Katka sa snažila o rozhovor, vysvetlenie, ale márne. Rozhodla sa teda dať mame čas.
Lenže to sa natiahlo na roky.
Občas chodila, pomáhala, starala sa o mamine zdravie, ale všetko bolo formálne, chladné. Vzťahy sa neohriali.
Naposledy sa už neudržala.
Mama, máš ešte nejaké deti?
Čo sú to za otázky? Samozrejme že nie!
Tak nerozumiem, prečo o mňa prichádzaš tiež? Nikdy som sa ťa nespýtala, ale prečo ma nemáš rada?
Mama bola šokovaná otázkou. Vždy vážna, prísna, teraz zrazu stratila pevnú pôdu pod nohami a rozplakala sa.
Mamka, neplač! Katka hľadala kvapky na upokojenie, hanbila sa za svoju tvrdosť.
Prvý raz jej mama ukázala, že city má, len ich nevie prejaviť.
O chvíľu si vzala pohár vody, prehltnú, a priznala:
Milujem ťa, Katka… Veď jasné! Len… nevedela som sa to naučiť prejaviť. Moja mama hovorila, že deti netreba rozmaznávať, komunikovať s nimi na rovinu a bez romantiky vraj inak nezvládnu život. Tak som sa snažila. Ale stratila som viac, ako som získala. Ty si vyrástla v dobrého človeka aj bezo mňa. A ja som vždy mala pocit, že ku mne už nepatríš… Bojím sa, že keď budem volať, nepočuješ ma…
Katka mamu utešovala, no také slová v nej zostali. Najväčší strach mala, aby urobila tú istú chybu so svojimi deťmi. Nechcela sa báť, že im nedá dosť lásky a opory no hranice toho dosť boli pre ňu neznáme. Aj keď k nej deti i Irenka radi chodili, mala stále pochybnosť, či to robí dobre.
Michal vedel, že v Katkinom vnútri je búrka, a chcel jej pomôcť. Katka si však myslela, že to je jej úloha a nie preto, že mu neverila, ale preto, že len ona sama to dokáže spracovať.
Preto niekedy noc čo noc sedela pred chladničkou v kuchyni. Tu sa jej lepšie uvažovalo, zatiaľ čo jej spoločnosť robil kocúr a chladnička priateľ plný dobrôt, ktoré si v detstve nemohla len tak dopriať.
Preberala svoj život, vzťahy s mamou a babkou a prišla na to, že keby nebola tak ticho, bolo by všetko inak. Ak by bola občas menej dobré dievča pre všetkých, možno by získala viac istoty v sebe…
Toto poznanie ju tešilo, no zároveň bolelo koľko jej trvalo, kým na zjavné veci sama prišla!
Dvere zrazu ticho zavŕzgali, prišiel Michal, nevšímajúc si Katku a kocúra. Otvoril chladničku, vybral syr, paradajky, trochu vňaťky. Sadol si k nej, mlčky ju objal a podal sendvič.
Zahryzni si!
Mišo, keď takto budem jesť v noci, nezmestím sa už ani do jednej sukne…
Zahryzni! sám si hryzol a mrkol na kocúra. A ty, dáš si?
Kocúr neposlúchal, skočil dole z parapetu, zobral si syr a usadil sa na Katkiných kolenách.
Aj tak ťa milujem… Mišo sa díval, ako Katka je a usmieval sa. Aj keby si vážila tonu a vieš to. Katka, môžem sa niečo spýtať? Čo je s tebou?
Katka dojedla, oprela sa nosom o mužov krk a pohladila kocúra.
Je to v poriadku… konečne vydýchla a sama sebe uverila. Ale tonu nie, Miško. Stačí štyridsaťšestka na môj vek.
Ešte že tak! Krajšiu ženu som nevidel…
To mi hovor často, dobre?
A prestaneš chodiť v noci do chladničky?
Michal!
A čo som povedal?! Poď už spať, ženička moja!
A Katka mu s radosťou podá ruku, nech jej pomôže vstať, objíme ho a poďakuje v tichosti za všetko porozumenie. A sľúbi si, že mu raz aj všetko úprimne povie.
Katka?
Hm?
Nečakáme náhodou bábätko?
Ako si na to prišiel? Katka prekvapene pozrie na muža.
Poznám ťa. A tie nočné posedenia poznám tiež. Ktorý týždeň?
Tretí.
Hurá! Mišo objíme ženu a ona ho ticho okríkne.
Ticho! Zobudíš malých!
Kocúr ich odprevadí do spálne, vráti sa zas na parapet, zaspí, počúvajúc nočné ticho.
Prejde len krátky čas, a ticho si zvykne na kuchyni. Veď Katku čakajú nové povinnosti a kocúr sa k nej vráti len na chvíle jedenia. Aj keď mu sem-tam bude chýbať nočná spoločnosť, viac si bude užívať spánok pri postieľke s bábätkom, ako na tvrdom parapete.
Život vie byť náročný, plný pochybností a otázok. Ale keď nájdeme tých, čo pri nás stoja, smieme byť sami sebou a vtedy poznáme, že žiadne dvere, ani tie od chladničky, nás už deliť nemusia hlavné je, aby srdce zostalo otvorené.
