Denník Matildin pomstný plán
Milí čitatelia, môžete sledovať môj denník Jasný deň aj v aplikácii MAH, tu je odkaz:
Jeseň klopala na okno môjho autobusu drobným, ustavičným dažďom, ktorý ani nevedel, či chce lial poriadne. Pozeral som, ako Matilda hľadí zamyslene na zarosené okno mikrobusu, ktorý ju viezol domov. Posledné roky už za svoj pravý domov považovala veľkú Bratislavu, kde žila vo svojom vlastnom malom byte v paneláku. Dedina, kde vyrastala, jej skrývala rodičov, spomienky na detstvo, ale jej srdce bilo už v rytme mesta.
Matilda bola na seba hrdá v dvadsiatich siedmich rokoch mala vyštudovanú medicínu, stabilné miesto v dobre hodnotenom bratislavskom salóne krásy a nonstop zvyšovala kvalifikáciu seminármi a kurzami.
Ani teraz by vlastne nešla domov, nebyť zvláštností vo vzťahoch rodičov. Zavolala mame, ale otec nebol doma; keď volala otcovi, mama akosi nebola nikdy nablízku.
Mama, čo sa u vás deje? pýtala sa.
Oľga však odpovedala len zahmlene: Všetko je v poriadku, všetci sme zdraví.
Z krajského mesta to autobusom netrvalo viac ako dve hodiny; Matilda bola na vzdialenosti zvyknutá a cesta jej ubehla rýchlo.
Mikrobus zastal na stanici, ona sa rozhliadla všetko bolo povedomé, aj obchod oproti s novou výveskou, aj tie stromy, čo vyrástli za tie roky. Tu už nepršalo, z poza mrakov sa predieralo slnko. Mame svoj príchod oznámila, ale presný čas si nebola istá.
Známy taxikár s typicky lenivým výrazom ju oslovil: Kam to bude?
Na Hviezdoslavovu, 52, povedala Matilda.
Pevný dom s belasými okenicami stál na tom istom mieste, v predzáhradke stále kvitla čerešňa a pri bráne rástli tri brezy, ktoré zasadil otec, keď bola malá.
Mati! Oľga už bežala od okna k dverám. Matilda, zlato, konečne ťa vidím! slzy aj úsmev v jednom jej osvetlili tvár.
Mama, aj ja som sa tešila, neplač už.
To sú slzy radosti, Mati. Veď si u nás nebola tri roky!
Matilda zhodila kabát, vyzula si čižmy, sadla na gauč a Oľga k nej, aby ju objala. Chvíľu tam len tak tíško sedeli.
Nakoniec prišla otázka, ktorej sa Oľga bála: Mama, kde je otec? Nie je doma?
Najskôr sa najedz a potom všetko vysvetlím, ušla odpoveď.
Matilda si všímala nový obrus, neznámy porcelánový servis všetko bolo akési iné, aj keď známe. Jej život bol už zariadený moderne, sám osebe.
Mamine fašírky boli rovnako chutné, šalát bol z domácich surovín, nechýbali tvarohové lievance a dobroty na ďalších tanieroch.
Mama, je otec služobne preč? Prečo sa tak tajíš?
Je na služobke, zvážnela Oľga. Už dlho som ti to chcela povedať. Obaja sme chceli, ale cez telefón je to ťažké. Ty si stále zaneprázdnená, práca, semináre, život Prepáč, že sme ti to nepovedali skôr, ale teraz, keď si tu s otcom sme sa rozišli.
Rozišli? Matilda odsúva čaj, vstáva a pozerá do spálne. Otcove veci tam už neboli.
A kde je teraz?
Sadni si, Mati, prosila Oľga, nechaj ma to vysvetliť. Vieš, stáva sa, že aj po mnohých rokoch sa ľudia rozídu. S Jánom sme dali bodku. Ale pre teba, dcéra naša jediná, sa nič nemení. Otec ťa vždy miloval a bude milovať.
Presťahoval sa do dedičného domu po starých rodičoch?
Kdeže, do prázdneho by nešiel. Je to stále jeho domov.
Musím s ním hovoriť! postavila sa Matilda.
Počkaj, je s pánom Štefanom v Bratislave, zajtra sa vráti.
A čo, má inú ženu?
Oľga si vzdychla: Má. Je mladšia asi o desať rokov.
Zradca, aký je v tom rozdiel.
Mati, prosím Nevolaj ho zradca, roky sa staral, ľúbil ťa, vždy mu na tebe záležalo.
Ja nie som mäkká ako ty, mama. A ak niekto zradí, treba mu to vrátiť, v mene spravodlivosti. Otca nechcem vidieť.
Oľga len zticho sklopila pohľad.
Matilda sa po chvíli prezliekla, obliekla bundu a išla von.
Mama, pôjdem na prechádzku k potoku.
Prší
Za chvíľu som späť.
Dedinský dom, kde býval otec, bol síce starý, ale stále pevný. Matilda vošla dnu a v kuchyni našla ženu, asi štyridsiatničku, miešajúcu v hrnci.
Tak vy ste tá nová pani domu? spýtala sa Matilda, hodnotiac ju.
Ste určite Matilda, povedala žena, Ján ukazoval vašu fotku. Poďte ďalej
Budem tu len na chvíľu, toto je dom mojej babky. Neprišla som k vám, ale domov!
Žena spľasla: Takto nemusíte, nič zlé som vám neurobila.
Rozbila ste rodinu, to je málo?
Nikoho som nevyhnala, šepla.
Vtom prišiel dnu asi dvanásťročný chlapec.
Damián, choď do izby, povedala mu žena.
Chcel som sa len prejsť
Tak choď.
Chlapec, ktorý vyšiel, mal jasné modré oči plné otázok.
Ty tu bývať nebudeš! povedala Matilda, keď žena zostala sama.
Cestou domov ju zožierala zlosť. Otca už nechcela vidieť.
Po rokoch v Bratislave bola tvrdšia. Len teraz cítila, ako jej chýbal domov, stôl, rodinná pohoda a pocit bezpečia. Rozvod rodičov bol rana pod pás.
Kde si bola tak dlho? vítala ju Oľga.
Bola som u nej. Užíva si novú domácnosť.
Oľga zbledla a len ťažko prehltla slzy.
Prečo si to urobila? Pýtala som ťa?
Mama! Teba to vôbec netrápi? Viac ako dvadsaťpäť rokov ste spolu žili
Nemá to už význam. Už dávno to medzi nami nebolo ono, šepkala Oľga, po tvojom odchode som si uvedomila, že jediná vec, ktorá nás držala, si bola ty. O láske už dávno nemohla byť reč
Matilda v tichu vážila jej slová.
Ja nie som taká slabá ako ty, mami. Ak niekto zradí, treba mu to vrátiť.
Treba prepáčiť, Mati.
To neviem, nebudem ho hľadať.
A mňa? Ani ja by som mohla stretnúť niekoho, koho budem mať rada. A čo potom?
V poriadku, keď si od otca odišla tak ľahko
Možno už aj stretla, chvejúcim hlasom povedala Oľga. Pamätáš sa na Emíliu Kačmaríkovú z tvojho ročníka?
Matilda si ju dobre pamätala. Usmiala sa.
Vtedy obaja zmĺkli, ale vnútri sa jej rozľahol zvláštny pokoj.
Ján zostal na služobke dlhšie, volal Matilde aj Oľge, ale dcéra nedvíhala. Vedela, že je to hrdosť no spomienka na novú ženu ho znovu rozčúlila.
Otec sa vrátil a prišiel na UAZ-ke k domu. Hneď si Matilda všimla, že zostarol, bol unavený.
Ani sa nerozprávaš so mnou? Ani ma neobjímeš? spýtal sa potichu.
Už máš novú rodinu.
To je Irenin syn, ty si moja dcéra. Prepáč, že sme ti to nepovedali skôr…
Zbohom, otec, povedala a šla do izby.
Oľga s Jánom si vymenili pár tichých slov a otec odišiel.
Posledný deň sa Matilda skutočne vybrala k potoku. Cestou videla chlapcov na bicykloch, v jednom z nich spoznala Damiána, syna Ireny. Vtom zazneli výkriky. Jeden z chlapcov spadol na kopyto dreva, bicykel ležal, noha zranená klincom.
Matilda zhodila bundu, podložila ho a poskytla prvú pomoc.
Všetko bude dobre, upokojovala, a hneď volala otca.
Do piatich minút prišiel na UAZ-ke. Irena vybehla z domu.
Damiánko, čo sa ti stalo? skoro kričala.
Do auta! rozkázala Matilda.
V nemocnici ich prijali. Ranu ošetria a všetko bude v poriadku, nech pozrú aj druhú nohu, povedala Matilda.
Otec na ňu pozrel vďačne. Cítila, že urobila správne.
***
Na druhý deň čakali Matilda s Oľgou na stanici. Obloha bola sivá a dievča cítilo zvláštnu prázdnotu.
Zakrátko sa objavila Škoda, vystúpila z nej usmiata žena s dieťaťom Emília z ročníka.
Škoda, že odchádzaš. Tak veľmi som ťa chcela vidieť, objala ju.
Mati, spoznáš ma? spýtal sa muž. Som ujo Ondrej, pamätáš, keď som vás oboch prvýkrát viedol do triedy?
Matilda im odovzdala svoje číslo, rozprávali by sa iste dlho, keby neprerušil príchod UAZ-u.
Odtiaľ vystúpili Ján s Irenou, podopierali Damiána.
Teta Matilda, pozri, už stojím skoro sám! povedal chlapec.
Držal si sa statočne, si silný, usmiala sa Matilda.
Irena sklonila hlavu: Prepáčte, včera som bola mimo, mám len jeho.
Matilda pozrela na všetkých a v okamihu pochopila či rodina, či cudzí, na dedine sme si blízki. Autobus už čakal, Oľga mala slzy.
No tak, neplačte, prídem! povedal Ján, pozrel Matilde do očí. V tej chvíli k nemu spravila krok a objali sa, ako keď bola ešte dieťa.
Príď, dcérka, a odpusť, zašepkal otec.
Prídem, povedala, objala všetkých a nastúpila do autobusu.
Videla, ako jej mávajú bude nespravodlivosť, ak by neprišla.
Autobus sa pohol a slnečný lúč prenikol medzi oblaky akoby na rozlúčku ich zahrial.
*
Poučenie? Rodina je zložitá a city ešte viac. No život je príliš krátky na to, aby sme nevedeli odpúšťať. Teraz viem, že hnev riešenie neprinesie. Odpúšťať znamená nájsť pokoj v srdci a tam chcem mať miesto pre všetkých, ktorých mám rád.
